Bratislava 30. apríla (TK KBS) Slovensko bude mať ďalšieho blahoslaveného. Pápež František schválil dekrét o mučeníctve Jána Havlíka v decembri 2023. Slávnosť blahorečenia bude 31. augusta 2024 v Šaštíne. Aký bol očami jeho jedinej žijúcej sestry? Rozhovor prináša portál Nové mesto (nm.sk).

„Ja moc tých spomienok nemám. Každý sa na ne pýta, ale keď Janko chodil do Banskej Bystrice, mala som 4 – 5 rokov, bola som maličká (V Banskej Bystrici bol vincentínsky chlapčenský domov a apoštolská škola – pozn. redakcie). Keď prišiel na prázdniny, to bol veľký brat, chlapisko, nesiahala som mu ani po kolená,“ hovorí Mária Torkošová.

- Ten vekový rozdiel je veľký. Ako to prijal, že bude mať sestričku?

Ešte nemal ani šestnásť rokov, keď som bola ešte u Pánbíčka v kútku. Mama, hoci boli pôrodná babica, sa mu to aj hanbili povedať, že sú tehotná. A on povedal: „Mami, ani neviete, akú ste mi spravili radosť!“ Mama sa bála, myslela, že bude brbľať, že už je predsa veľký. Janko bol rád a aj ma mal rád, no boli sme málo spolu.

- Spomínali ste, že Janko bol stále veselý. Aký ešte bol?

Vynikal nad všetkými ľuďmi, aj preto, že bol vysoký. Mal dva metre, aj tuším dva centimetre. Bol po starečkovi z Havlíkovskej strany, ten že bol vysoký. Robil aj huncútstva, ale bol taký šikovný chlapec. Aj si uťahoval z bárskoho, ale v dobrom, nie v zlom. Bol veľmi húževnatý človek, pri všetkom, čo začal, vydržal. Ak Janko čosi povedal, keď si niečo zaumienil, že to musí byť tak, tak to tak bolo. Bola som také dievčisko, aj som protirečila, ale on ma hneď uzemnil. (smiech) Ale v dobrom to bolo všetko. Janko si šiel za svojím cieľom, pevne. Nie som hodná mať takého brata, som len úplne obyčajný človek. To, že bol inakší ako ja, bolo rozhodne na ňom vidieť. Ináč sa choval, inak myslel, inak všetko robil, ako my. My sme boli takí svetáci, ja ako dievčisko v osemnástich rokoch, no – bujná. Nemala som také názory, ako on. Boli sme štyria, ale každý inakší.

...

- Dostal Janko od rodičov nejaký základ, ktorý ho nasmeroval k svätosti?

Mamička spomínali koľkokrát, že keď bol Janek dieťa, medzi tými chalanmi aj nadával a kdesi čosi povystrájal. Ale potom, keď išiel k prvému svätému prijímaniu, veľmi plakal, že mu Pán Boh neodpustí. Mamička ho doviedli pred sošku Panny Márie a tam mu povedali: „Vyžaluj sa a uvidíš, všetko bude dobré.“ No a ten chlapec sa zmenil úplne k nepoznaniu. Už nemuseli na neho vykrikovať, rozkazovať mu, nemuseli nič. Úplne sa obrátil. Ja si to nepamätám, viem to len z rozprávania mamičky. Od toho momentu mal Pannu Máriu rád. Hrával sa aj na to, že slúži svätú omšu ešte pred prvým svätým prijímaním, robil si oltáriky. Aj miništroval veľmi dlho.

...

- Bratská láska sa však smrťou nekončí. Cítite Jankovu pomoc aj teraz?

Janek nám moc pomohol, keď sme mali vážnejšie operácie. Vždycky som povedala: „Janku, ty sa staraj a veď doktorom ruku!“ Som 19 rokov po chemoterapii, po operácii hrubého čreva. Nik z tých 25 pacientov, čo sme chodili na chemoterapiu, neprežil, iba ja. Myslím si, že to bol Jankov zásah, aj všetky operácie, čo som mala. Je to proste už náš patrón. Toto boli zázraky, čo so mnou porobil, však to hovorím všade. Neexistuje, aby sa to všetko na dobré obrátilo len tak.

- Každý svätý má niečo na starosti. Čo by mohol mať Janko?

Mládež, to bola jeho srdcovka.

Zdroj: Nové mesto