Vatikán 10. apríla (VaticanNews) Saleziánsky kňaz, don Oleh Ladnyuk, ktorý je vojenským kaplánom v ukrajinskom Dnepri poskytol rozhovor pre Vatikánske médiá o svojej službe. V súčasnosti sa nachádza v Ríme, kde sa zúčastňuje na saleziánskom kurze „Sprevádzanie pri traume“, spolu s dvoma ďalšími kňazmi a asi desiatkou laikov zo svojej krajiny.

Don Oleh Ladnyuk rozpráva s jemnosťou, ktorá akoby nepochádzala z hrôzy vojny. V týchto dňoch v Ríme „trochu odpočíva“, hovorí ukrajinský kňaz, ktorý je vojenským kaplánom na fronte, medzi vojakmi i civilistami. Don Oleh prináša humanitárnu pomoc na miesta, kam dopadajú rakety a pomáha pri evakuácii.

Svoju službu vykonáva don Oleh v Dnepri, kde učí i dejepis na štátnej škole. Spomínaný kurz, na ktorom sa momentálne zúčastňuje v Ríme je projekt, ktorý organizuje  Pápežská saleziánska univerzita v spolupráci s Nadáciou dona Bosca vo svete a združením Don Bosco Network a má za cieľ poskytnúť metodické nástroje na zvládanie traumy spôsobenej vojnou. Pre Vatikánske médiá poskytol ukrajinský kňaz rozhovor o tomto kurze i svojej službe na Ukrajine.

Don Oleh, kto sa zúčastňuje na tomto kurze organizovanom Pápežskou saleziánskou univerzitou?

Kurz bol vytvorený špeciálne pre Ukrajinu a Blízky východ. Z Ukrajiny prišli katechéti, učitelia a psychológovia zo saleziánskych komunít a tiež z Doneckého exarchátu, pretože polovica ich územia je okupovaná a musia prispievať k liečeniu rán, ktoré spôsobuje vojna. Kurz je veľmi zaujímavý, pretože sa zaoberá traumami z vojny: takými, ktoré, žiaľ, počas konfliktov nie vždy vidíme, psychické rany sa totiž môžu otvoriť aj niekoľko rokov po vojne. Hovoríme napríklad o smútku. Je to veľmi užitočná téma kurzu, pretože sa často stretávame s rodinami, s ľuďmi, ktorí vo vojne stratili dieťa, manžela alebo rodiča. Vysvetlili nám, o čom môžeme s nimi hovoriť a o čom je lepšie nehovoriť. Napríklad veta „Všetko bude v poriadku“ môže byť často veľmi traumatizujúca, pretože kto sme my, aby sme mohli povedať, že všetko bude v poriadku? A počas tohto kurzu nám vysvetľujú aj ďalšie veci, ktoré sú pre nás veľmi dôležité, pretože na Ukrajine je nedostatok psychológov, ktorí by mohli pracovať s civilistami alebo s armádou, a žiaľ, potreba psychológov bude v budúcnosti narastať. Takéto kurzy poskytujú nástroje pre tých, ktorí sú v priamom kontakte s ľuďmi v kritických podmienkach. To z nás určite nerobí psychológov, ale aspoň máme možnosť poskytnúť prvotnú pomoc tohto druhu ľuďom trpiacim vojnovou traumou.

Ako ste Vy osobne prežívali sprevádzanie ľudí, ktorí počas týchto viac ako dvoch rokov rozsiahlej vojny utrpeli stratu svojich blízkych? Čo je dôležité mať na pamäti pri prinášaní útechy?

Keď ľudia smútia, často nepočúvajú ušami, ale srdcom. Smútiaci ľudia sú často nahnevaní na svet, môžu byť nahnevaní aj na nás, pretože ja žijem, zatiaľ čo ich manžel alebo dieťa už nie. Preto je to veľmi ťažké: slová, ktoré treba použiť, závisia od situácie. Najdôležitejšia zo všetkého je však prítomnosť. Byť nablízku veľmi pomáha. Napríklad v prvých dňoch vojny, keď sa ma ľudia pýtali: „Kde je Boh? (...) Všetko je tu zničené, je tu toľko mŕtvych“, neodpovedal som, ale zostával som s týmito ľuďmi a oni mi potom hovorili: „Teraz vidíme Boha v tvojej prítomnosti medzi nami“. Keď niekto stratil blízkeho človeka a my sme mu nablízku, často nemusíme hneď „skákať do reči“ so slovami, pretože ak použiješ slová, zdá sa, že sa chceš stať učiteľom, niekým, kto dáva rady... Človek, ktorý trpí, nechce v tej chvíli učiteľa, ale niekoho, kto by mu bol nablízku, s kým by mohol hovoriť o bolesti, ktorú má vo vnútri. Preto je najdôležitejšie byť nablízku človeku, ktorý smúti, pomôcť mu vydať zo seba emócie, ktoré má v sebe. Nie je potrebné klásť príliš veľa otázok. Lepšie je počkať, kým si človek zvykne, a potom pomaly začať hovoriť.

V prvých dňoch, keď sme prišli do Ríma sa ženy z našej skupiny báli lietadiel lietajúcich po oblohe a hluku počas noci: budili sa a hľadali, kde by sa mohli ukryť, mysleli si, že je to bomba, bol to však iba hluk obyčajného civilného lietadla. Je veľmi ťažké pochopiť niekoho, kto prišiel z vojny. Poviem napríklad aj o sebe: prišiel som do Talianska a niekto ma pozval na výlet do Turína. A ja som odpovedal: „Prepáč, zostanem v Ríme, pretože som veľmi unavený“. A nie je to fyzická únava, pri ktorej sa vám chce ísť spať. Je to psychická únava, že sa vám nechce nikam ísť, ale len relaxovať, možno sa prejsť po Ríme, pozrieť si parky a to je všetko. Je to únava, ktorú nikto nepochopí, ak nemá túto drámu za sebou. Je to veľká psychická únava spôsobená vojnou.

Don Oleh, od začiatku vojny ste nikdy neprestali podporovať ľudí v oblastiach veľmi blízko frontovej línie. Vaším poslaním, ako ste povedali, je pomáhať ľuďom zostať „ľudskými“.

Áno, evakuoval som viac ako 500 ľudí z veľmi nebezpečných oblastí, kam by sa iní nedostali. (...) Som šťastný, pretože keď sa hovorí, že treba žiť naplno - a ešte viac naplno žiť svoj kňazský život -, myslím si, že toto je to najlepšie, čo som mohol v živote urobiť. Pretože život vám dáva šancu a ty si povieš: toto môže byť najväčšia vec v tvojej existencii, a tak ju buď prijmem, alebo neprijmem, buď skočím, alebo neskočím. A keď sa do toho vrhneš, vidíš, že si urobil veľa krásnych vecí a navyše si zostal nažive, pretože ani to nie je samozrejmosť. Takže pokračujeme v pomoci, v práci vo farnostiach, na frontovej línii.

Svitlana Dukhovych – Vatican News
Spracovala Miroslava Holubíková