Rwanda 9. apríla (VaticanNews) Dňa 7. apríla uplynulo 30 rokov od genocídy v Rwande. Arcibiskup z Kigali kardinál Antoine Kambanda pre vatikánske médiá uviedol, tri desaťročia pracovala miestna cirkev na morálnej a občianskej obnove krajiny, ktorá bola zničená systematickým masakrom viac ako milióna ľudí.

Genocída v Rwande v roku 1994 bola tragédiou, ktorá ukázala, koľko škody môže spôsobiť nenávisť. Po tridsiatich rokoch sa vďaka úsiliu o zmierenie a jednotu táto rozdelená krajina snaží o svoj rozvoj a obnovu, k čomu prispieva aj miestna cirkev. O tejto „pastorácii zmierenia“ hovoril kard. Kambanda. Prinášame výber z rozhovoru.

Ako po tridsiatich rokoch vníma cirkev tieto dramatické udalosti?

Bola to neslýchaná tragédia. Skutočne to ukazuje závažnosť hriechu a nenávisti (...). Systematické vyhladzovanie národa v 20. storočí, pred obrazovkami celého sveta, bez pomoci, so znásilňovaním, mučením, opovrhnutiahodným ponižovaním bola naozaj hrozná situácia a veľmi ťažko sa vysvetľuje. Ale ďakujeme Bohu. Vďaka Bohu sa nám po 30 rokoch podarilo toto všetko prekonať na ceste k zmiereniu a jednote. Ako hovorí sv. Pavol, tam, kde sa rozmnožil hriech, rozhojnila sa milosť. Pretože krajina, ktorá bola zničená, spoločenstvo, ktoré bolo rozorvané, je teraz zjednotené a spolupracuje na rozvoji, to je naozaj Božia milosť.

Ako ste Vy osobne prežívali toto temné obdobie pred 30 rokmi?

V čase genocídy, od 7. apríla do 4. júla 1994, teda takmer 100 dní, keď bolo zabitých 1,1 milióna ľudí, som nebol v Rwande. Šesť mesiacov predtým som bol poslaný na štúdium do Ríma. Ale ešte pred mojím odchodom do Ríma, v roku 1993, som videl začiatok tejto genocídy: boli zabíjaní ľudia označovaní za Tutsiov. V mojej domácnosti sa z deviatich ľudí, ktorí boli doma, zachránil len jeden. Susedné rodiny boli úplne vyhladené. Prežívali sme to s veľkou bolesťou a utrpením. (...) Zásada, ktorá mi veľmi pomáha, spočíva v tom, aby som sa nezaoberal svojím utrpením, pretože niektorí trpeli viac ako ja, prežili toto obdobie, videli svojich blízkych zabitých, umučených, malé deti, ktoré nikdy nepoznali svoje rodiny. Takže svoje utrpenie nechávam bokom, aby som pomohol a podporil tých, ktorí trpia viac ako ja. (...)

Dva roky po genocíde, v roku 1996, pápež Ján Pavol II. prijal nového rwandského veľvyslanca pri Svätej stolici  a vyzval „všetkých, aby hľadali cesty k skutočnému zmiereniu prostredníctvom dialógu a rešpektovania spravodlivosti“. Tiež dodal, že autentické zmierenie medzi všetkými Rwanďanmi možno dosiahnuť len v pravde a v znovunájdení vzájomnej dôvery. Ako po tomto pápežovom prejave pracovala cirkev v Rwande na zmierení?

Cirkev v Rwande už 30 rokov po genocíde orientuje svoju pastoračnú činnosť na zmierenie. (...) Bezprostredne po genocíde sa cirkev usilovala o dôstojný pohreb obetí, utíšenie smútku rodín, (...) vzývanie Božieho milosrdenstva nad tým, čo sa stalo. Zmierenie prebiehalo na troch úrovniach. Najprv zmierenie s Bohom, pretože všetko zlo, ktoré človek spôsobí druhému, je hriech, ktorý volá k Bohu. On nám prejavuje svoje milosrdenstvo. Potom je tu zmierenie so sebou samým, s vlastnou históriou, pretože sú tu vnútorné konflikty, zrada, vina za to, že sme nemohli byť zachránení, ak by existovala cesta. A zmierenie s druhými, pretože sa môžeme podeliť o pokoj. A napokon praktické zmierenie, pomoc pozostalým prostredníctvom charity, dobročinnosti, napríklad stavba domov obetiam a rodinám obvinených z genocídy. (...)  A potom metodika, ktorú sme v rámci našej cirkvi vypracovali. Zahŕňa sedenie v malých skupinách, v radových cirkevných spoločenstvách, kde každý rozpráva svoj príbeh utrpenia a ostatní ho počúvajú bez toho, aby ho súdili. (...) A tiež v prvú májovú nedeľu sa vo všetkých kostoloch organizuje modlitba za obete genocídy. Celé tie roky sme spoločenstvo sprevádzali pastierskymi listami a angažovala sa aj Komisia pre spravodlivosť a mier. (...) V diecézach máme centrá pre načúvanie a zmierenie.

Akú úlohu podľa Vás zohralo v tomto úsilí o zmierenie vzdelávanie, najmä katolícke?

Väčšina škôl v Rwande je katolícka. V našich školách citlivo vnímame a vyučujeme jednotu a zmierenie. Trváme na tom, aby sme sa nezastavili pri etnických rozdieloch, ale aby sme sa identifikovali ako Rwanďania, a tým aj ako bratia. Štát tiež zrušil etnickú rovnováhu, ktorá predtým v školách existovala. To znamená, že deti boli prijímané podľa počtu určeného štátom a podľa etnickej príslušnosti. To bolo veľmi nebezpečné, pretože to obmedzovalo výkonnosť a slobodu mladých ľudí. Táto spravodlivosť, dosiahnutá aj v oblasti vzdelávania, nám pomáha zdôrazňovať význam jednoty a zmierenia. Okrem formálneho vzdelávania sú to aj školenia, komunitné terapie a liečenie traumy. Naše pastoračné aktivity zahŕňajú poradenstvo a praktické aktivity dobročinnosti, solidarity a rozvoja prostredníctvom Charity.

Čo nám môžete povedať na záver o tom, čo sa stalo?

Pripomíname si genocídu (...), ktorá sa často prekrýva s veľkonočným obdobím. (...) Vidím, že naša krajina, Rwanda, ktorá bola v hlbinách utrpenia a smrti, v hrobe, teraz vstáva z mŕtvych. Ďakujeme Bohu a chceme vyslať posolstvo našim bratom v Afrike a vo svete, pretože rozdelenie, nenávisť, násilie, vojna sú prítomné všade. Je to ľudská slabosť, ktorá sa môže vyskytnúť. Nesmieme podľahnúť pokušeniu a hriechu rozdelenia, ale radšej budovať bratstvo. Všetci sme bratia, ako hovorí pápež František.

Stanislas Kambashi SJ, Miroslava Holubíková – VaticanNews