[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je nedeľa 14. 04. 2024   Meniny má Justína      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  apríl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
2930     

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Text krížovej cesty z Kolosea. Pápež František ju sledoval z Domu sv. Marty
P:3, 30. 03. 2024 07:35, ZAH



Foto: Vatican Media


Vatikán 30. marca (VaticanNews) V Piatok utrpenia Pána 29. marca sa približne 25 000 veriacich zišlo na modlitbu Krížovej cesty pozdĺž rímskych fór pri Koloseu. Pápež František zostal v Dome sv. Marty, kde sledoval pobožnosť v televízii, „aby si zachoval zdravie“ vzhľadom na nasledujúce povinnosti na Svätú sobotu a Veľkonočnú nedeľu. 

Zdroj: VaticanNews

Krížovej ceste predsedal vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu kardinál Angelo de Donatis. Kríž niesli zdravotne postihnutí, rodiny a migranti. Modlitby a rozhovor s Ježišom prebiehali s pomocou meditácií napísaných pápežom Františkom. V jeho slovách boli zhrnuté bolesti sveta: od „šialenstva“ vojny až po násilie na ženách či vo virtuálnom svete. Prinášame text pobožnosti krížovej cest. Preklad z talianskeho originálu pripravili Mons. Marián Gavenda a Andrej Klapka ako pracovnú verziu na komentovanie priameho prenosu.

V modlitbe s Ježišom na krížovej ceste
VIA CRUCIS 2024 – Kolosseum

Úvod

Pane Ježišu, hľadíme na tvoj kríž a uvedomujeme si, že si dal všetko za nás. Venujeme ti teraz tento čas. Chceme ho stráviť v tvojej blízkosti, keď si sa modlil počnúc Getsemanskou záhradou až po Kalváriu. V Roku modlitby sa pripájame k tebe na tvojej ceste modlitby.

Prišli na pozemok, ktorý sa volá Getsemani (...) Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. I doľahla naňho hrôza a úzkosť. Vtedy im povedal: (...) “Ostaňte tu a bdejte!“ Trocha poodišiel, padol na zem a modlil sa (...) „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty.“ Keď sa vrátil, našiel ich spať. I povedal Petrovi: (...) „Ani hodinu si nemohol bdieť? (Mk 14, 32-37)

Pane, modlitbou si sa pripravoval na každý svoj deň a v Getsemanskej záhrade sa pripravuješ na Veľkú noc. „Abba, Otče! Tebe je všetko možné“, hovoríš, pretože modlitba je predovšetkým dialóg a intimita. Ale je to aj boj a prosba: „Vezmi odo mňa tento kalich!“  A je to odovzdanosť a dar: „No nie čo ja chcem, ale ty.“ Tak si v modlitbe vstúpil úzkou bránou do našej bolesti a prešiel si ňou až dokonca. Cítil si „hrôzu a úzkosť“ (Mk 14, 33); strach tvárou v tvár smrti, úzkosť pod ťarchou nášho hriechu, ktorá na teba doliehala a zaplavovala ťa nekonečná horkosť. Ale uprostred zápasu si sa „ešte vrúcnejšie modlil" (Lk 22, 44): takto si premenil ťarchu bolesti na obetu lásky.

Žiadal si od nás jedinú vec: zostať s tebou, bdieť. Nežiadaš od nás nemožné, ale blízosť. A predsa, koľkokrát som sa od teba vzdialil! Koľkokrát, podobne ako apoštoli, som namiesto bdenia spal, koľkokrát som nemal chuť a čas modliť sa lebo som bo unavený, utlmený pohodlím, uspatý v duši. Ježišu, aj mne a Cirkvi opakuješ: „Vstaňte, modlite sa“ (Lk 22, 46). Prebuď nás, Pane, prebuď nás zo spánku nášho srdca, pretože aj dnes, zvlášť dnes, potrebuješ našu modlitbu.

Prvé zastavenie
Pán Ježiš je odsúdený na smrť

Tu vstal veľkňaz, postavil sa do stredu a opýtal sa Ježiša: „Nič neodpovieš na to, čo títo svedčia proti tebe?“ Ale on mlčal a nič neodpovedal. Veľkňaz sa ho znova pýtal: „Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?“ (...) A Pilát sa ho znova spytoval: „Nič neodpovieš? Pozri, čo všetko žalujú na teba!“ Ale Ježiš už nič nepovedal, takže sa Pilát čudoval. (Mk 14, 60 – 61; 15, 4 – 5).

Ježišu, ty si život a si odsúdený na smrť; si pravda a si vystavený falošnému súdnemu procesu. Ale prečo sa nesťažuješ? Prečo nezvýšiš hlas a nevysvetlíš svoje dôvody? Prečo nevyvrátiš učených a mocných, ako si to vždy úspešne robil? Tvoja reakcia je prekvapujúca, Ježišu: v rozhodujúcej chvíli nehovoríš, len mlčíš. Pretože čím silnejšie zlo, tým radikálnejšia je tvoja reakcia. A tvojou odpoveďou je ticho. Avšak tvoje mlčanie je plodné: je to modlitba, je to miernosť, je to odpustenie, je to spôsob, ako vykúpiť zlo, ako premeniť to, čo trpíš na dar, ktorý ponúkaš.

Ježišu, uvedomujem si, ako málo ťa poznám, pretože neviem dosť o tvojom mlčaní. Lebo v šialenom behu a aktivizme, pohltený vecami a spútaný strachom, že sa neudržím nad vodou, či dychtivou túžbou byť vždy stredobodom pozornosti, nenachádzam čas zastaviť sa, zostať s tebou a nechať pôsobiť teba, Otcovo Slovo, ktoré pracuje v tichu. Ježišu, tvoje mlčanie ma burcuje: učí ma, že modlitba sa nerodí z hýbajúcich sa pier, ale zo srdca, ktoré vie počúvať: pretože modliť sa znamená stať sa poddajným tvojmu Slovu, znamená to adorovať tvoju prítomnosť.

Modlime sa a volajme: Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu

Ty, ktorý odpovedáš na zlo dobrom,                                                Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu
Ty, ktorý utíšiš krik miernosťou,                                                      Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu
Ty, ktorý odsudzuješ ohováranie a sťažovanie si,                            Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu
Ty, ktorý ma poznáš v hĺbke srdca,                                                  Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu
Ty, ktorý ma miluješ viac ako ja sám seba                                       Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu

Stála Matka bolestivá
vedľa kríža ľútostivá
keď na ňom Syn milý pnel

Druhé zastavenie
Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia

Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili. (1 Pt 2,24).

 Ježišu, aj my nesieme kríže, niekedy veľmi ťažké: chorobu, nehodu, smrť milovaného, emocionálne sklamanie, stratené dieťa, chýbajúcu prácu, vnútornú ranu, ktorá sa nehojí, zlyhanie našich plánov, zbytočné čakanie... Ježišu, ako sa tu modliť? Čo môžem robiť, keď sa cítim zdrvený životom, keď váha ťaží moje srdce, keď som pod tlakom a už nemám silu reagovať? Tvojou odpoveďou je pozvanie: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním (Mt 11,28).

Prichádzať k tebe... A ja sa naopak uzatváram do seba: zmáram sa, hrabem sa v sebe, plačem nad sebou, topím sa v sebaľútosti, som šampión negativizmu. Poďte ku mne: nestačí, že si nám to povedal, a tak nám sám vychádzaš v ústrety a berieš náš kríž na svoje plecia, aby si z nich sňal naše bremeno. Toto je to, po čom túžiš: aby sme na teba zložili námahy a starosti, pretože chceš, aby sme sa v tebe cítili slobodní a milovaní. Ďakujem Ti, Ježišu. Zjednocujem svoj kríž s tvojím, prinášam ti svoju únavu a svoju biedu, odovzdávam ti každú ťarchu svojho srdca.

Modlime sa a volajme: Prichádzam k tebe, Pane

So svojím príbehom                                                                          Prichádzam k tebe, Pane
So svojimi námahami                                                                       Prichádzam k Tebe, Pane
So svojimi obmedzeniami a krehkosťou                                          Prichádzam k Tebe, Pane
So svojimi obavami                                                                          Prichádzam k Tebe, Pane
Vkladajúc všetku svoju dôveru do tvojej lásky                                Prichádzam k tebe, Pane

Ach, tej Matke prežalostnej,
zarmútenej a bolestnej,
[: sedmorý meč v duši tkvel. :]

Tretie zastavenie
Pán Ježiš prvýkrát padá pod krížom

Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. (Jn 12, 24)

Ježišu, padol si: na čo myslíš, ako sa modlíš s tvárou v prachu? Ale predovšetkým, čo ti dáva silu opäť vstať? Zatiaľ čo si tvárou k zemi a už nevidíš oblohu, predstavujem si, ako si vo svojom srdci opakuješ: Otče, ktorý si na nebesiach. Otcov láskyplný pohľad, ktorý na tebe spočíva, je tvojou silou. Ale tiež si predstavujem, že keď bozkávaš vyprahnutú a studenú zem, myslíš na človeka, vzatého zo zeme, na nás, ktorí sme v centre tvojho srdca; a že opakuješ slová svojho testamentu: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.“ (Lk 22,19). Otcova láska k tebe a tvoja k nám: láska, toto je zdroj sily vstať a ísť vpred. Pretože ten, kto miluje, nezostávajú na zemi ale opäť vstáva; kto miluje, nepodlieha únave a beží; ten, kto miluje, lieta.

Ježišu, stále ťa prosím o toľké veci a pritom potrebujem len jedno: vedieť milovať. V živote padnem, ale s láskou budem môcť vstať a posunúť sa vpred, ako si to urobil ty, ktorý si expertom na pády. Tvoj život bol totiž neustálym padaním smerom k nám: od Boha k človeku, od človeka k sluhovi, od sluhu k ukrižovanému, až po hrob. Padol si na zem ako semeno, ktoré odumrie, padol si, aby si nás pozdvihol zo zeme a vzal do neba. Ty, ktorý povstávaš z prachu a oživuješ nádej, daj mi silu milovať a vždy znova a znova začínať.

Modlime sa volajme: Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova

Keď ma premáha sklamanie                                     Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova
Keď na mňa dopadá odsudzovanie druhých             Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova
Keď sa mi nedarí a život sa zdá neznesiteľný           Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova
Keď sa mi zdá, že viac nevládzem                            Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova
Keď ma ťaží pomyslenie, že sa nič nezmení            Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova

Ó, jak smutná, doráňaná
bola ona požehnaná
[: Matka Syna Božieho. :]

Štvrté zastavenie
Ježiš sa stretá so svojou matkou

Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal (...)  učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. (Jn 19, 26 – 27).

Ježišu, tvoji ťa opustili, Judáš ťa zradil, Peter zaprel: zostal si sám so svojím krížom. Ale hľa, je tu tvoja Matka. Netreba slová, stačia jej oči, ktoré vedia pozerať do tváre utrpenia a znášať ho. Ježišu, v Máriinom pohľade plnom sĺz a svetla si spomínaš na nežnosť a láskanie, na láskyplné ramená, ktoré ťa vždy prijali a podržali. Pohľad matky je pohľadom pamäti, ktorá nás zakoreňuje v dobre. Nemožno urobiť viac než matka, ktorá nás priniesla na svet, ale ani viac, než matka, ktorá nám ukazuje, aké je naše miesto na svete.

Vieš to, Ježišu, a z kríža nám dávaš svoju vlastnú matku. Hľa, tvoja matka, hovoríš učeníkovi, hovoríš každému z nás: po Eucharistii nám prv než zomrieš daruješ aj Máriu, tvoj prevzácny dar. Ježišu, na tvojej ceste ťa posilňovala spomienka na jej lásku; aj moja cesta sa potrebuje opierať o spomienky na dobro. Uvedomujem si však, že moja modlitba je chudobná na spomienky: rýchla, unáhlená, len zoznam potrieb na dnes a na zajtra. Mária, zastav môj beh a pomôž mi spomínať: uchovávať si milosť, spomínať na odpustenie a na zázračné Božie diela, aby vo mne ožila prvotná láska, aby som znova cítil chuť zázrakov prozreteľnosti a vedel plakať vďakou.

Modlime sa a volajme: Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku

Keď sa vynárajú zranenia minulosti                         Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku
Keď strácam zmysel a súvis udalostí                        Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku
Keď prestávam vidieť dary, ktoré som prijal            Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku
Keď prestávam vidieť dar, ktorým som ja sám         Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku
Keď zabúdam ďakovať ti                                          Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku

Jak plakala a trpela 
svätá Matka, keď videla
[: muky Syna milého. :]

Piate zastavenie
Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž

Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom. (Lk 23, 26)

Ježišu, koľkokrát sme si tvárou v tvár výzvam života mysleli, že ich zvládneme sami! Aké ťažké je požiadať o pomoc. Bojíme sa, aby sme nevytvorili dojem, že nie sme na úrovni my, čo sa stále snažíme vyznievať dobre a zapôsobiť na druhých! Nie je ľahké dôverovať a ešte ťažšie je zdôveriť sa. No ten, kto sa modlí vie, že je odkázaný na pomoc a ty, Ježišu, si zvyknutý odovzdávať sa v modlitbe. Preto nepohŕdaš pomocou Šimona Cyrenejského. Vkladáš svoju krehkosť do rúk jednoduchého človeka, roľníka, ktorý sa vracia z poľa.

Vďaka, Pane. Veď keď si nechávaš pomôcť v potrebe, zmazávaš predstavu Boha, ktorý je nezraniteľný a vzdialený. Nemožno ťa prekonať v moci, ale si neprekonateľný v láske. Učíš nás, že mať rád znamená pomáhať druhým najmä v slabostiach, za ktoré sa hanbia. Tak sa krehkosti menia na príležitosti. Stalo sa to Šimonovi: tvoja slabosť zmenila jeho život a on si jedného dňa uvedomí, že pomohol svojmu Spasiteľovi a že bol spasený práve tým krížom, ktorý pomáhal niesť. Aby sa zmenil aj môj život, prosím ťa, Ježišu: pomôž mi zbúrať moje obranné múry a nechať sa milovať tebou aj tam, kde sa za seba najviac hanbím.

Modlime sa a volajme: Uzdrav ma, Ježišu!

Od domýšľania si, že si vystačím sám                                               Uzdrav ma, Ježišu!
Od presvedčenia, že všetko zvládnem bez teba a bez druhých       Uzdrav ma, Ježišu!
Od posadnutosti perfekcionizmom                                                    Uzdrav ma, Ježišu!
Od neochoty zveriť ti svoje biedy                                                      Uzdrav ma, Ježišu!
Od utekania pred potrebami, ktoré stretám na životnej ceste           Uzdrav ma, Ježišu!

Ktože by z nás nezaplakal, 
keby videl, bolesť aká
[: je v jej srdci nevinnom. :]

Šieste zastavenie
Veronika utiera šatkou Ježišovu tvár

Nech je zvelebený Boh (...) Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení (...). Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha. (2 Kor 1, 3 – 5)

Ježišu, toľkí sledujú barbarské divadlo tvojej popravy a bez toho, že by ťa poznali a že by poznali pravdu, vynášajú súdy a odsúdenia, vrhajú na teba hanbu a pohŕdanie. Stáva sa to aj dnes, Pane, a nie je na to potrebný ani potupný sprievod: stačí klávesnica a môžeme urážať a odsudzovať. Avšak kým toľkí kričia a súdia, jedna žena sa pretláča uprostred davu. Nehovorí, ale koná. Nehnevá sa, ale zľutúva. Ide sama proti prúdu a s odvahou súcitu riskuje kvôli láske. Nachádza spôsob, ako prejsť pomedzi vojakov len aby tvojej tvári prejavila úľavu a pohladenie. Toto gesto vstúpi do dejín a je to gesto útechy.

 Koľkokrát si vyprosujem útechu od teba, Pane! Avšak Veronika mi pripomína, že aj ty ju potrebuješ: ty, blízky Boh, prosíš o moju blízkosť; ty, môj utešiteľ, čakáš útechu odo mňa. Nemilovaná Láska, aj dnes hľadáš medzi zástupmi srdcia, citlivé na utrpenie, na tvoju bolesť. Hľadáš pravých ctiteľov, ktorí v duchu a pravde (porov. Jn 4, 23) zostanú s tebou (porov. Jn 15), opustenou Láskou. Ježišu, zapáľ vo mne túžbu byť s tebou, adorovať ťa a potešovať. A daj, aby som ja bol v tvojom mene útechou pre druhých.

Modlime sa a volajme: Učiň ma svedkom tvojej útechy

Bože milosrdenstva, blízky všetkým, čo majú ranené srdcia           Učiň ma svedkom tvojej útechy
Bože nežnosti, ktorí sa pre nás napĺňaš dojatím                               Učiň ma svedkom tvojej útechy
Bože súcitu, ktorý odmietaš nezáujem                                             Učiň ma svedkom tvojej útechy
Ty, ktorý sa zarmucuješ, ak ukazujem prstom na druhých              Učiň ma svedkom tvojej útechy
Ty, ktorý si neprišiel odsúdiť, ale spasiť                                          Učiň ma svedkom tvojej útechy

 Kto by nebol rozžialený
pozorujúc bolesť Ženy,
[: ako trpí so Synom:]

Siedme zastavenie
Ježiš druhýkrát padá pod krížom

Vstúpil teda do seba (...) Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. (...) I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som (...). Už nie som hoden volať sa tvojím synom.“ Ale otec povedal (...) „tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.” (Lk 15, 17 – 18.20 – 22. 24)

 Ježišu, kríž ťaží: zahŕňa bremeno porážky, zlyhania, poníženia. Chápem to, keď sa cítim  tlačený vecami, sužovaný životom, nepochopený druhými; keď cítim nadmernú a nervy drásajúcu váhu zodpovednosti a práce, keď ma sťahuje úzkosť, premáha melanchólia a vo vnútri stále zaznieva dusivá myšlienka: nedostaneš sa z toho, tento raz už nedokážeš vstať! No je tu ešte čosi horšie. Uvedomujem si, že na úplné dno narazím, ak rezignujem: keď upadnem do svojich chýb, do svojich hriechov, keď sa pohoršujem nad druhými a napokon si uvedomím, že nie som o nič lepší. Niet nič horšieho, ako byť sklamaný sám zo seba, tlačený pocitom viny.

No ty, Ježišu, si viackrát padol pod ťarchou kríža, aby si mi bol na blízku, keď padám ja. S tebou nádej nikdy nekončí a po každom páde možno vykročiť. Veď keď sa pomýlim, neopustíš ma, ale sa mi staneš ešte bližší. Ďakujem ti, že na mňa čakáš, lebo hoci veľakrát padám, nekonečne veľakrát mi odpúšťaš: vždycky. Pripomínaj mi, že pády sa môžu stať rozhodujúcimi okamihmi na mojej ceste, lebo mi pomáhajú pochopiť, že dôležité je len jedno: že ťa potrebujem. Ježišu, vry mi do srdca najdôležitejšiu istotu: že skutočne povstanem len vtedy, keď ma zodvihneš ty, keď ma ty oslobodíš od hriechov. Lebo život nezačína znova mojimi slovami ale tvojím odpustením.

Modlime sa a volajme: Pozdvihni ma, Ježišu!

Keď paralyzovaný nedôverou cítim smútok a malomyseľnosť                    Pozdvihni ma, Ježišu!
Keď vidím moju nedostatočnosť a cítim sa zbytočný                                  Pozdvihni ma, Ježišu!
Keď ma premáha hanba a strach, že to nedokážem                                  Pozdvihni ma, Ježišu!
Keď som v pokušení stratiť nádej                                                                Pozdvihni ma, Ježišu!
Keď zabúdam, že moja sila je v tvojom odpustení                                      Pozdvihni ma, Ježišu!

 Pre hriech ľudu bezbožného
vidí Syna mučeného, 
[: jak ho človek zbičoval. :]

Ôsme zastavenie
Ježiš stretá Jeruzalemské ženy

Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. (Lk 23, 27)

Ježišu, kto ťa nasleduje na krížovej ceste až do konca? Nie mocní, ktorí na teba čakajú na Kalvárii, nie diváci, čo stoja obďaleč, ale jednoduchí ľudia, veľkí v tvojich očiach a malí v očiach sveta. Sú to ženy, ktorým si dal nádej: nemajú hlas, ale nechajú sa počuť. Pomôž nám uznať veľkosť žien, ktoré ti na Veľkú noc boli verné a blízke, a ktoré sú ešte aj dnes odsúvané, ktoré trpia urážkami a násilím.

Ježišu, ženy, ktoré stretáš, sa bijú do sŕdc a plačú nad tebou. Neľutujú seba, ale plačú nad tebou, plačú nad zlom a hriechom sveta. Ich modlitba, utkaná zo sĺz, stúpa k tvojmu srdcu. Vie aj moja modlitba plakať? Som pohnutý pri pohľade na teba, ako si za mňa ukrižovaný, pri pohľade na tvoju tichú a ranenú lásku? Oplakávam moju dvojtvárnosť a nestálosť? Pri pohľade na tragédie sveta je moje srdce tvrdé ako ľad, alebo sa roztápa? Ako reagujem na vojnové šialenstvo, na tváre detí, ktoré sa už nevedia usmievať, na matky, ktoré ich vidia podvyživené a hladné a už nemajú sĺz, ktoré by mohli prelievať? Ty, Ježišu, si plakal nad Jeruzalemom, plakal si nad tvrdosťou našich sŕdc. Prenikni moje vnútro a daj mi milosť sprevádzať môj plač modlitbou a modlitbu plačom.

Modlime sa a volajme: Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce

Ty, ktorý poznáš tajomstvá srdca                              Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce
Ty, ktorý si zarmútený tvrdosťou duší                      Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce
Ty, ktorý miluješ pokorné a skrúšené srdcia             Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce
Ty, ktorý si odpustením utrel Petrove slzy               Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce
Ty, ktorý premieňaš plač na radosť                           Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce

Ó, ty, Matka, žriedlo lásky,
nech prežívam bôľ tvoj ťažký
[: a nech s tebou nariekam! :]

Deviate zastavenie
Pánu Ježišovi zvliekajú šaty

 Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 37 – 40).

Ježišu, toto sú slová, ktoré si povedal ešte pred svojím umučením. Teraz chápem tvoju naliehavosť, keď sa stotožňuješ s núdznymi: veď aj ty si bol uväznený, cudzinec, vyvedený von z mesta aby ťa ukrižovali; ty si nahý, vyzlečený zo šiat; ty si chorý a ranený; ty si smädný na kríži a hladný po láske. Daj, aby som ťa videl v trpiacich a aby som videl trpiacich v tebe. Lebo ty si v každom, kto je zbavovaný svojej dôstojnosti, v tých, čo sú ponižovaní aroganciou a bezprávím, nespravodlivými ziskami na úkor iných, vo všeobecnej ľahostajnosti.

Pozerám sa na teba, Ježišu, vyzlečeného zo šiat a chápem, že ma vyzývaš, aby som sa vyzliekol z toľkých povrchností. Pretože ty nepozeráš na vonkajšok, ale na srdce. Ty nechceš sterilnú modlitbu, ale plodnú láskou. Obnažený Bože, obnaž aj mňa. Pretože je ľahké hovoriť, ale milujem ťa skutočne aj v chudobných, v tvojom doráňanom tele? Modlím sa za tých, čo sú zbavení ľudskej dôstojnosti? Alebo sa modlím len aby som pokryl moje vlastné potreby a obliekol sa do vonkajších istôt? Ježišu, tvoja pravda ma obnažuje a usmerňuje zamerať sa na to, čo skutočne zaváži: na teba, Ukrižovaného, a na ukrižovaných bratov a sestry. Daj, aby som to teraz pochopil a neocitol sa nezaodetý do lásky, keď prestúpim pred tvoju tvár.

Modlime sa a volajme:  Zobleč ma, Pane Ježišu!

Z otroctva starostí o vonkajšie zdanie                                   Zobleč ma, Pane Ježišu!       
Z panciera nezáujmu                                                             Zobleč ma, Pane Ježišu!
Z presvedčenia, že sa ma netýka pomáhať druhým             Zobleč ma, Pane Ježišu!
Z kultu sebastrednosti a povrchnosti                                    Zobleč ma, Pane Ježišu!
Z presvedčenia, že dobré je to, čo vyhovuje mne                Zobleč ma, Pane Ježišu!

Nech mi srdce láskou planie,
ku Kristovi neprestajne,
[: veď on je môj Boh a Pán. :]

Desiate zastavenie
Pána Ježiša pribíjajú na kríž

Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 33 – 34)

Ježišu, tvoje ruky a nohy prebodávajú klincami a práve teraz, keď je bolesť najneznesiteľnejšia, z tvojich perí vytryskne nepochopiteľná modlitba: odpúšťaš tým, čo vkladajú klince do tvojich zápästí. A nielen raz, ale veľakrát, ako pripomína evanjelium slovesom, označujúcim opakovanú činnosť: povedal si: „Otče, odpúšťaj.“ Tak s tebou, Ježišu, aj ja môžem nájsť odvahu rozhodnúť sa pre odpustenie, ktoré oslobodzuje srdce a obnovuje život.

Pane, nestačí ti, že nám odpúšťaš, ospravedlňuješ nás ešte aj pred svojím Otcom: „nevedia, čo robia“. Staviaš sa na našu stranu, stávaš sa naším obhajcom a prihováraš sa za nás. Teraz, keď tvoje ruky, ktorými si žehnal a uzdravoval sú pribité na kríž a keď tvoje nohy, ktorými si roznášal radostnú zvesť nemôžu viac kráčať, teraz, v úplnej bezmocnosti nám zjavuješ všemohúcnosť modlitby. Na vrchole Kalvárie nám odhaľuješ veľkosť príhovornej modlitby, ktorá zachraňuje svet. Ježišu, daj, aby som sa nemodlil len za seba a za mojich drahých, ale aj za tých, čo ma nemajú radi a robia mi zle. Daj, aby som sa modlil podľa túžob tvojho srdca za tých, čo sú ďaleko od teba, aby som naprával a prihováral sa za tých, ktorí vo svojej nevedomosti nepoznajú radosť z toho, že ťa môžu milovať a zakúšať tvoje odpustenie.

Modlime sa a volajme: Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom

Pre Ježišovo bolestné utrpenie                      Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom
Pre moc jeho rán                                           Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom
Pre jeho odpustenie na kríži                         Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom
Pre tých, čo odpúšťajú z tvojej lásky            Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom

Na príhovor tých, čo v teba veria, klaňajú sa ti, dúfajú v teba a milujú ťa Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom

Svätá Matka, Krista rany, 
ktorými bol doráňaný,
[: hlboko mi v srdce vtlač. :]

Jedenáste zastavenie
Ježiš volá vo svojej opustenosti

Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 45 – 46)

Ježišu, aká neslýchaná prosba: voláš k Otcovi vo svojej opustenosti. Ty, Boh nebies, nehromžíš odpoveďami, ale pýtaš sa „prečo?“ Na vrchole utrpenia cítiš vzdialenosť od Otca a už ho ani nevoláš Otec, ako vždy, ale Boh, takmer akoby si už nedokázal identifikovať jeho tvár. Prečo toto všetko? Aby si sa úplne ponoril do priepasti našej bolesti. Urobil si to pre mňa, aby som sa, keď vidím len tmu, keď zažívam zrútenie istôt a stroskotanie života, už necítil sám, ale veril, že si tam so mnou: ty, Boh spoločenstva, ktorý zažívaš opustenosť, aby si ma už nenechal rukojemníkom samoty. Keď si volal to svoje prečo, urobil si to slovami žalmu: tak si do modlitby vložil aj tú najväčšiu opustenosť. To je to, čo treba robiť v búrkach života: namiesto toho, aby sme mlčali a držali to v sebe, máme volať k tebe.

Sláva ti, Pane Ježišu, že si neutiekol pred mojou zmätenosťou, ale si do nej vstúpil až do hĺbky; chvála ti a sláva, že si vzal na seba každú vzdialenosť a priblížil sa k tým, ktorí sú od teba viacej vzdialení. A ja v temnote svojich „prečo“ nachádzam teba, Ježišu, svetlo uprostred noci. A vo výkriku toľkých osamelých a vylúčených, utláčaných a opustených opäť vidím teba, môj Bože: daj, aby som ťa spoznal a miloval.

Modlime sa a volajme: Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.

V nenarodených a opustených deťoch                      Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.
V toľkých mladých ľuďoch, ktorí čakajú, kým niekto vypočuje ich bolestné volanie Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.
V mnohých starých odpísaných ľuďoch                    Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.
Vo väzňoch a opustených                                          Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.
V najviac vykorisťovaných a zabudnutých národoch Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.

Na bolestiach Syna tvojho,
za mňa z lásky trpiaceho,
[: nech mám podiel, v srdci plač. :]

Dvanáste zastavenie
Ježiš umiera, odovzdáva sa Otcovi a kajúcemu lotrovi dáva raj

[Jeden zo zločincov visiacich na kríži] povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“. On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji. “... Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Po týchto slovách vydýchol. (Lk 23, 42 – 43.46)

Ježišu, zločinec a v raji! On sa ti zveruje a ty ho spolu s ním zveruješ Otcovi. Bože nemožného, ty robíš z lotra svätca. A nielen to: na Golgote meníš chod dejín. Z kríža, symbolu utrpenia, robíš ikonu lásky; z múru smrti most nad životom. Temnotu meníš na svetlo, odlúčenie na spoločenstvo, bolesť na tanec a dokonca aj hrob, poslednú zastávku života, na východiskový bod nádeje. Ale tieto zvraty robíš s nami, nikdy nie bez nás. Ježišu, spomeň si na mňa: táto úprimná modlitba ti umožnila robiť zázraky v živote tohto zločinca. Neslýchaná moc modlitby!  

Neraz si myslím, že moja modlitba je nevypočutá, a namiesto toho je podstatné vytrvať, byť stály a nezabudnúť ti povedať: Ježišu, spomeň si na mňa. Spomeň si na mňa a moje zlo už nebude konečnou zastávkou, ale opätovným štartom. Spomeň si: čiže vráť ma do svojho srdca, aj keď sa vzďaľujem, keď sa strácam vo víre života. Spomeň si na mňa, Ježišu, pretože to, že na nás pamätáš - ako ukazuje kajúci lotor - znamená vojsť do raja. Predovšetkým mi pripomínaj, Ježišu, že moja modlitba môže meniť dejiny.

Modlime sa a volajme: Ježišu, spomeň si na mňa.

Keď nádej vyhasína a zavládne rozčarovanie                                  Ježišu, spomeň si na mňa.
Keď sa neviem rozhodnúť                                                                Ježišu, spomeň si na mňa.
Keď strácam dôveru v seba i v iných                                               Ježišu, spomeň si na mňa.
Keď strácam z dohľadu veľkosť tvojej lásky                                   Ježišu, spomeň si na mňa.

Keď si myslím, že moja modlitba je zbytočná                                 Ježišu, spomeň si na mňa.

Vidí, ako Syn milený 
dokonáva opustený,
[: dušu Otcu odovzdal. :]

Trináste zastavenie
Ježiša skladajú z kríža do Máriinho náručia

Simeon […] Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč.“ (Lk 2,33 – 35)

 Mária, po tvojom „áno“ sa Slovo stalo telom v tvojom lone; teraz ti leží v lone jeho umučené telo: to dieťa, ktoré si držala v náručí, je znetvorenou mŕtvolou. Teraz, v najbolestnejšej chvíli, však žiari tvoja obeta: tvoju dušu prebodáva meč a tvoja modlitba je naďalej "áno" Bohu.

Mária, sme chudobní na „áno“ a bohatí na „keby“: keby som mal lepších rodičov, keby ma lepšie chápali a milovali, keby sa mi lepšie darilo v kariére, keby nebol ten problém, keby som už len netrpel, keby ma Boh vypočul... Neustále sa pýtame sami seba, prečo sa veci dejú, a s námahou prežívame prítomnosť v láske. Mala by si toľko tých „keby“, ktoré by si mohla povedať Bohu, ale ty stále hovoríš „áno“. Pevná vo viere veríš, že bolesť preniknutá láskou prináša ovocie spásy; že utrpenie prežívané s Bohom nemá posledné slovo. A keď držíš mŕtveho Ježiša v náručí, znejú v tebe posledné slová, ktoré ti povedal: Hľa, tvoj syn. Matka, ja som ten syn! Prijmi ma do svojho náručia a skloň sa nad moje rany. Pomôž mi povedať Bohu „áno“, povedať „áno“ láske. Matka milosrdenstva, žijeme v nemilosrdnej dobe a potrebujeme súcit: ty, nežná a silná, pomaž nás miernosťou: rozviaž odpor srdca a uzly duše.

Modlime sa slovami: Chyť ma za ruku, Mária.

Keď upadám do obviňovania a robím sa obeťou                             Chyť ma za ruku, Mária.
Keď prestávam bojovať a akceptujem žiť so svojou falšou             Chyť ma za ruku, Mária.
Keď váham a nenachádzam odvahu povedať Bohu „áno“               Chyť ma za ruku, Mária.
Keď som zhovievavý k sebe a nepružný voči iným                         Chyť ma za ruku, Mária.
Keď chcem, aby sa Cirkev a svet zmenili, ale ja sa nemením         Chyť ma za ruku, Mária.

Daj, nech s tebou plačem, kvílim
a nech s Kristom spolucítim,
[: kým len tuná budem žiť. :]

Štrnáste zastavenie
Ježiša kladú do hrobu Jozefa Arimatejského

Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo... Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil ho do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. (Mt 27,57 – 60).

 Jozef: meno, ktoré spolu s Máriou stojí na úsvite Vianoc, znamená aj úsvit Veľkej noci. Jozef z Nazareta sníval a odvážne sa ujal Ježiša, aby ho zachránil pred Herodesom; ty, Jozef z Arimatey, berieš jeho telo, netušiac, že nemožný a nádherný sen sa splní práve tam, v hrobe, ktorý si dal Kristovi, keď si si myslel, že už pre teba nemôže nič urobiť. Naopak, naozaj platí, že každý dar daný Bohu prináša ešte väčšiu odmenu.

Jozef z Arimatey, ty si prorok smelej odvahy. Aby si dal svoj dar mŕtvemu, ideš za obávaným Pilátom a prosíš ho, aby si mohol dať Ježišovi hrob, ktorý si si nechal postaviť. Tvoja prosba je vytrvalá a po slovách nasledujú skutky. Jozef, pripomínaj nám, že vytrvalá modlitba prináša ovocie a dokonca prechádza aj temnotou smrti; že láska nezostáva bez odpovede, ale prináša nové začiatky. Tvoj hrob, ktorý – jedinečný v dejinách – bude prameňom života, bol nový, čerstvo vytesaný zo skaly. A ja, čo nové dám Ježišovi na túto Veľkú noc? Trochu času, aby som bol s ním? Trochu lásky k druhým? Moje pochované obavy a biedy, na ktoré Kristus čaká, aby som mu ich obetoval, ako si to urobil ty s vlastným hrobom? Bude to naozaj Veľká noc, ak dám niečo zo svojho tomu, ktorý za mňa položil život: lebo dávaním človek prijíma; život nachádza, keď ho stráca, a vlastní, keď dáva.

Modlime sa a volajme: Pane, zmiluj sa.

Nado mnou, lenivým obrátiť sa                                                                    Pane, zmiluj sa. 
Nado mnou, ktorý rád prijímam a málo dávam                                           Pane, zmiluj sa. 
Nado mnou, neschopným poddať sa tvojej láske                                         Pane, zmiluj sa. 
Nad nami, rýchlymi vo využívaní vecí ale pomalými v službe iným          Pane, zmiluj sa. 
Nad naším svetom, zamoreným hrobmi sebectva                                        Pane, zmiluj sa. 

A keď telo moje skoná,
Daj, nech duša moja spozná
Blaho žitia večného.

Záverečné zvolanie (meno Ježiš, 14-krát)

Pane, prosíme ťa ako núdzni, krehkí a chorí z evanjelia, ktorí ťa vzývajú tým najjednoduchším a najznámejším slovom: tvojím menom.
Ježišu, tvoje meno zachraňuje, lebo ty si naša spása.
Ježišu, ty si môj život, a aby som na ceste nestratil smer, potrebujem teba, ktorý odpúšťaš a pozdvihuješ, ktorý uzdravuješ moje srdce a dávaš zmysel mojej bolesti.
Ježišu, ty si vzal na seba moje zlo a z kríža na mňa neukazuješ prstom, ale ma objímaš; ty, tichý a pokorný srdcom, uzdrav ma z horkosti a zášti, zbav ma podozrievania a nedôvery.
Ježišu, hľadím na teba na kríži a vidím pred sebou doširoka otvorenú lásku, zmysel môjho bytia a cieľ mojej cesty: pomôž mi milovať a odpúšťať, prekonávať netrpezlivosť a ľahostajnosť, nesťažovať sa.
Ježišu, na kríži žízniš, žízniš po mojej láske a mojej modlitbe; potrebuješ ju, aby si mohol uskutočniť svoje zámery dobra a pokoja.
Ježišu, ďakujem ti za tých, ktorí odpovedajú na tvoje pozvanie a sú vytrvalí v modlitbe, ktorú majú odvahu veriť a vytrvalosť ísť vpred v ťažkostiach.
Ježišu, predkladám ti pastierov tvojho svätého ľudu: ich modlitba udržiava stádo; nech si nájdu čas, aby boli pred tebou, nech pripodobňujú svoje srdcia tomu tvojmu.
Ježišu, zvelebujem ťa za kontemplatívnych mužov a ženy, ktorých modlitba, skrytá pred svetom a tebe milá, chráni Cirkev a ľudstvo.
Ježišu, prinášam pred teba rodiny a ľudí, ktorí sa dnes večer modlili zo svojich domovov, starých ľudí, najmä tých, ktorí sú osamelí; chorých, ktorí sú pokladmi Cirkvi, ktorí spájajú svoje utrpenie s tvojím.
Ježišu, nech sa táto modlitba orodovania dostane k sestrám a bratom, ktorí v mnohých častiach sveta trpia prenasledovaním pre tvoje meno; k tým, ktorí trpia tragédiou vojny, a k tým, ktorí čerpajúc silu z teba nesú ťažké kríže.
Ježišu, svojím krížom si nás všetkých zjednotil: udržuj veriacich v spoločenstve, vlievaj do nich bratské a trpezlivé city, pomáhaj nám spolupracovať a kráčať spoločne; zachovaj Cirkev a svet v pokoji.
Ježišu, svätý Sudca, ktorý ma voláš po mene, zbav ma unáhlených súdov, klebiet, násilných a urážlivých slov.
Ježišu, pred smrťou vravíš: "Je dokonané". Ja, vo svojej nedokonalosti, to nemôžem povedať, ale dôverujem ti, lebo ty si moja nádej, nádej Cirkvi a sveta.
Ježišu, ešte jedno ti chcem povedať a naďalej ti ho opakovať: Ďakujem! Ďakujem ti, môj Pán a môj Boh.

VaticanNews 



( TK KBS, VaticanNews, ak, mg, ml; pz ) 20240330002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]