Vatikán 15. marca (VaticanNews) Pápežský kazateľ kardinál Raniero Cantalamessa dnes, v piatok 15. marca v Aule Pavla VI. predniesol štvrtú zo svojich pôstnych kázní pre Rímsku kúriu a zamestnancov Vatikánu i Rímskeho vikariátu. Názvom tohtoročného pôstneho cyklu je Ježišova otázka z Matúšovho evanjelia: „Za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16,15) Pokúsime sa pozrieť na to, kým je pre nás Ježiš, vo svetle toho, čo o sebe hovorí v Jánovom evanjeliu, vysvetľuje kapucínsky kardinál.

Kard. Raniero Cantalamessa, OFMCap
JA SOM VZKRIESENIE A ŽIVOT (Štvrtá pôstna kázeň 2024)

V našom komentári k slávnostným Kristovým vyhláseniam „Ja som“ v Jánovom evanjeliu sme sa dostali k 11. kapitole. Celú ju zaberá epizóda vzkriesenia Lazára. Ponaučenie, ktoré chcel Ján múdrou kompozíciou kapitoly odovzdať Cirkvi, možno zhrnúť do troch bodov:

Prvý bod: Ježiš kriesi svojho priateľa Lazára (Jn 11, 1 – 44).

Druhý bod: Vzkriesenie Lazára spôsobuje Ježišovo odsúdenie na smrť (Jn 11, 47 – 50):

„Veľkňazi a farizeji zvolali veľradu a hovorili: „Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto i národ.“ Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol veľkňazom toho roku, im povedal: „Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ.“  

Tretí bod: Ježišova smrť spôsobí vzkriesenie všetkých, ktorí v neho veria (Jn 11, 51 – 53). Evanjelista to komentuje:

„Toto však [Kajfáš] nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz toho roka prorokoval, že Ježiš má zomrieť za národ, a nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti. A od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú.“

Zhrnieme: vzkriesenie Lazára spôsobuje Ježišovu smrť; Ježišova smrť spôsobuje vzkriesenie každého, kto v neho verí!

___

Teraz sa môžeme zamerať na slovo sebazjavenia obsiahnuté v kontexte:

„Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11, 23 – 25).“

„Ja som vzkriesenie!“ Pýtame sa: o akom vzkriesení tu Ježiš hovorí? Marta myslí na konečné vzkriesenie. Ježiš nepopiera toto vzkriesenie ,v posledný deň˙, ktoré sám sľubuje na inom mieste (Jn 6, 54), ale tu oznamuje niečo nové: že vzkriesenie sa začína už teraz pre tých, ktorí v neho veria. Svätý Augustín to komentuje takto:  „Pán nám naznačil vzkriesenie mŕtvych, ktoré predchádza konečnému vzkrieseniu. A nie je to zmŕtvychvstanie ako v prípade Lazára alebo syna vdovy z Naimu..., ktorí vstali z mŕtvych, aby zomreli inokedy“[1] .

Ako vidíme, myšlienka „duchovného“ a existenciálneho vzkriesenia, ktoré sa uskutočňuje už v tomto živote prostredníctvom viery, nebola v kresťanskej tradícii neznáma. Novinka nastala, keď sa stala jediným významom Ježišovho slova. Bultmannovo stanovisko je dobre známe, dnes už zväčša zastarané, ale ktoré zúrilo v čase, keď som študoval teológiu ja. Podľa neho vzkriesenie, o ktorom hovorí Ježiš, je existenciálne vzkriesenie, prebudenie vedomia, založené na viere. Sme na hranici vágnej „výzvy k rozhodovaniu“ a „rozhodovania sa pre Boha“, na ktoré redukuje takmer celé evanjeliové posolstvo.

Ján však skutočnému a telesnému zmŕtvychvstaniu Ježiša venuje celé dve kapitoly svojho evanjelia a poskytuje o ňom jedny z najpodrobnejších informácií. Pre neho teda nevstala z mŕtvych len „Ježišova kauza“, t. j. jeho posolstvo – ako niektorí napísali[2] – ale jeho osoba!

Aktuálne vzkriesenie nenahrádza konečné vzkriesenie tela, ale je jeho zárukou. Nezrušuje ani nerobí zbytočným Kristovo vzkriesenie z hrobu, ale skôr sa na ňom zakladá. Ježiš môže povedať: „Ja som vzkriesenie“, pretože on je Vzkriesený! Pred Jánom to bol apoštol Pavol, ktorý potvrdil neoddeliteľné spojenie medzi kresťanskou vierou a skutočným Kristovým zmŕtvychvstaním. Je vždy užitočné a spásonosné pripomenúť si jeho vehementné slová Korinťanom:

„Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak mŕtvi naozaj nevstávajú... A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch (1 Kor 15, 14 – 17).“

Ježiš sám označil svoje zmŕtvychvstanie za znak par excellence vierohodnosti svojho poslania. Protivníkom, ktorí žiadali od neho znamenie, dáva odpoveď, ktorú sotva možno pripísať niekomu inému ako samotnému Ježišovi:

„Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenie. Ale znamenie nedostane, iba ak znamenie proroka Jonáša. Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme (Mt 12, 39 – 40).“

Jeho protivníci dobre vedeli, že Jonáš nezostal v bruchu veľryby navždy, ale po troch dňoch z nej vyšiel.

V predchádzajúcej úvahe som hovoril o predsudkoch neveriacich voči viere, ktoré nie sú o nič menšie ako tie, ktoré vyčítajú veriacim. V skutočnosti vyčítajú veriacim, že nie sú schopní byť objektívni, pretože viera im na začiatku vnucuje záver, ku ktorému musia dospieť, bez toho, aby si uvedomili, že to isté sa deje aj medzi nimi. Ak človek vychádza z predpokladu, že Boh neexistuje, že neexistuje nadprirodzeno a že zázraky nie sú možné, aj záver, ku ktorému dospeje, je daný na začiatku, teda doslova predsudok (pred-súdený).

Vzkriesenie Krista je toho najnázornejším príkladom. Žiadna udalosť v staroveku nie je podložená toľkými svedectvami z prvej ruky ako táto. Niektoré z nich pochádzajú od osobností intelektuálneho kalibru Šavla z Tarzu, ktorý predtým túto vieru ostro popieral. Uvádza podrobný zoznam svedkov, z ktorých niektorí ešte žijú a ktorí ho preto mohli ľahko vyvrátiť (1 Kor 15, 6 – 9).

Zdôzazňujú sa nezrovnalosti o miestach a časoch zjavení bez toho, aby si uvedomili, že táto neplánovaná zhoda o ústrednej skutočnosti je skôr dôkazom jej historickej pravdivosti, než jej popretím. Žiadna „vopred dohodnutá harmónia“ tu neexistuje! Udalosti Ježišovho života sa pred písomným zaznamenaním desaťročia odovzdávali ústne – a okrajové zmeny a úpravy sú typické pre každú správu, ktorú si živé a rozširujúce sa spoločenstvo vytvára o svojom pôvode podľa miesta a okolností. K tomuto záveru dospel najnovší a vierohodný kritický výskum evanjelií[3] .

Okrem toho existujú nielen zjavenia. Svätý Ján Zlatoústy má v tejto súvislosti slávnu stránku, z ktorej všetky moderné kritické výskumy neubrali nič zo svojej presvedčivej sily. V homílii k ľudu povedal: „Zjavenie je zjavenie: Ako sa mohlo dvanásť chudobných a navyše nevzdelaných mužov, ktorí strávili svoj život na jazerách a riekach, pustiť sa do takejto úlohy? Ako mohli oni, ktorí možno nikdy nevkročili do mesta alebo na námestie, pomýšľať na to, že by zvládli celú zem? [...] Nemali si skôr povedať: Čo teraz? Nedokázal sa zachrániť, ako nás môže brániť? Za svojho života si nedokázal podmaniť ani jeden národ a my by sme mali len s jeho menom dobyť celý svet? Nebolo by hlúpe pustiť sa do takéhoto diela, alebo naň dokonca pomýšľať? Je teda zrejmé, že keby ho nevideli vzkrieseného a nemali by nezvratný dôkaz o jeho moci, nikdy by sa nevystavili takémuto riziku.[4]“

Všetkým týmto dôkazom môže neveriaci oponovať len presvedčením, že vzkriesenie z mŕtvych je niečo nadprirodzené a nadprirodzené neexistuje. A čo je to, ak nie naozaj predbežný úsudok a „a priori“?

Fides christianorum resurrectio Christi est, napísal svätý Augustín: „Viera kresťanov je Kristovo zmŕtvychvstanie.“ A dodal: „Všetci veria, že Ježiš zomrel, dokonca aj bezbožní tomu veria, ale nie každý verí, že vstal z mŕtvych, a kto tomu neverí, nie je kresťanom.“[5] . Toto je skutočný článok, na ktorom „Cirkev stojí a padá“. V Skutkoch apoštolov sa o apoštoloch hovorí jednoducho ako o „svedkoch jeho zmŕtvychvstania“ (Sk 1, 22; 2, 32). Stálo preto za to osviežiť si v ňom vieru, skôr než ho o niekoľko týždňov budeme liturgicky sláviť.

___

Až teraz, keď sme sa uistili o historickej skutočnosti Kristovho zmŕtvychvstania, môžeme upriamiť pozornosť na existenciálny význam Ježišových slov: „Ja som vzkriesenie a život“. Svätý Lev Veľký, komentujúc epizódu so vzkriesenými mŕtvymi, ktorí sa objavili v Jeruzaleme vo chvíli Kristovej smrti (Mt 27, 52 – 53), píše: „Nech sa znamenia budúceho vzkriesenia už teraz objavia vo Svätom meste [t. j. v Cirkvi] a nech sa v srdciach už teraz napĺňa to, čo sa raz má naplniť v telách“[6]. Inými slovami, existujú dva druhy vzkriesenia: existuje vzkriesenie tela, ktoré sa uskutoční v posledný deň, a existuje vzkriesenie srdca, ktoré sa má uskutočňovať každý deň!

Najlepší spôsob, ako zistiť, čo znamená vzkriesenie srdca, je pozorovať, čo Ježišovo fyzické vzkriesenie spôsobilo duchovne v živote apoštolov. Peter začína svoj prvý list týmito vznešenými slovami:

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej, pre neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo. Ono sa uchováva pre vás v nebi. (1 Pt 1,3-4)“

Vzkriesenie srdca je teda znovuzrodením nádeje. Je zvláštne, že slovo „nádej“ v Ježišovom kázaní chýba. Evanjeliá zaznamenávajú mnoho jeho výrokov o viere a láske, ale ani jeden o nádeji, hoci celé jeho kázanie hlása, že existuje vzkriesenie z mŕtvych a večný život. Naopak, po Veľkej noci vidíme, že myšlienka a pocit nádeje v kázaní apoštolov doslova explodujú. Sám Boh je definovaný ako „Boh nádeje“ (Rim 15, 13). Vysvetlenie absencie výrokov o nádeji v evanjeliu je jednoduché: Kristus musel najprv zomrieť a vstať z mŕtvych. Tým, že vstal z mŕtvych, otvoril prameň nádeje; inauguroval samotný predmet nádeje, ktorým je život s Bohom po smrti.

Skúsme sa pozrieť, čo môže znovuzrodenie nádeje priniesť do nášho duchovného života. Skutky apoštolov rozprávajú o tom, čo sa stalo jedného dňa pred chrámovou bránou v Jeruzaleme, nazývanou „Krásna brána“. V jej blízkosti ležal mrzák a žobral o almužnu. Jedného dňa okolo neho prešli Peter a Ján a vieme, čo sa stalo. Uzdravený mrzák vyskočil na nohy a nakoniec, ktovie po koľkých rokoch, keď tam ležal opustený, aj on prechádza tou bránou a vchádza do chrámu „poskakajúc a chváliac Boha“ (Sk 3, 1 – 9).

Niečo podobné sa môže stať aj nám, vďaka nádeji. Často sa duchovne ocitáme v pozícii mrzáka na prahu chrámu; nečinní a vlažní, akoby ochromení tvárou v tvár ťažkostiam. Ale hľa, božská nádej prechádza okolo nás, nesená Božím slovom, a hovorí aj nám, ako povedal Peter mrzákovi a ako povedal Ježiš ochrnutému: „Vstaň a choď!“ (Mk 2, 11). A my vstávame a konečne vstupujeme do srdca Cirkvi, pripravení znovu a s radosťou prijať úlohy a zodpovednosť, ktoré nám Prozreteľnosť a poslušnosť pridelila. Toto sú každodenné zázraky nádeje. Ona je skutočne veľkou divotvorkyňou, konateľkou zázrakov; tisíce mrzákov a duchovne ochrnutých stavia späť na nohy, tisíckrát.

Na nádeji je výnimočné to, že jej prítomnosť všetko mení, aj keď sa navonok nič nemení. Mám na to malý príklad z vlastného života. Som človek, ktorý oveľa viac trpí chladom ako teplom. Viete, teraz v Taliansku v marci, na začiatku jari, je teplota viac-menej rovnaká ako na prelome októbra a novembra. Napriek tomu som si roky všímal, že marcová zima mi robí menší problém ako novembrová. Rozmýšľal som prečo, keďže teplota je rovnaká, a nakoniec som objavil dôvod. Novembrový chlad je chlad bez nádeje, pretože sa blížime k zime; marcový chlad je chlad s nádejou, pretože sa blížime k letu!

___

List Hebrejom prirovnáva nádej k „bezpečnej a pevnej kotve nášho života“. Bezpečnej a pevnej, pretože nie je spustená na zem, ale do neba, nie v čase, ale vo večnosti, „za oponou svätyne“, hovorí samotný List Hebrejom (Hebr 6, 18 – 19). Tento symbol nádeje sa stal klasickým. Máme však aj iný obraz nádeje – trochu protikladný k predchádzajúcemu – a to plachtu. Ak kotva je to, čo dáva lodi istotu a udržuje ju v stabilite na morských vlnách, plachta je to, čo ju núti pohybovať sa a napredovať na mori.

Nádej pôsobí v oboch smeroch, na lodi, ktorou je Cirkev, aj na lodi nášho života. Je skutočne ako plachta, ktorá zachytáva vietor a bezhlučne ho premieňa na hnaciu silu, ktorá nesie loď na vodách. Tak ako plachta v rukách dobrého námorníka dokáže využiť akýkoľvek vietor, nech už fúka z akéhokoľvek smeru, priaznivého či nepriaznivého, na to, aby loď poháňal želaným smerom, tak to robí aj nádej.

Predovšetkým nám nádej prichádza na pomoc na našej osobnej ceste posväcovania. Nádej sa v tých, ktorí sa v nej cvičia, stáva samotným princípom duchovného pokroku. Je vždy v pohotovosti, aby objavila nové dosiahnuteľné „príležitosti na konanie dobra“. Preto nedovoľuje človeku odpočívať vo vlažnosti a lenivosti. Nádej je presným opakom toho, čo si človek niekedy myslí. Nie je to krásne a poetické vnútorné rozpoloženie, ktoré núti človeka snívať a budovať imaginárne svety. Naopak, je veľmi konkrétna a praktická. Trávi svoj čas tým, že pred seba neustále kladie úlohy.

„Keď sa v danej situácii nedá absolútne nič robiť,“ hovorí filozof Kierkegaard v jednom zo svojich povzbudivých prejavov[7], „potom, áno, to bude paralýza a zúfalstvo. Ale nádej vždy objavuje, že existuje niečo, čo sa dá urobiť, aby sa situácia zlepšila: pracovať usilovnejšie, byť poslušnejší, pokornejší, umŕtvenejší. Keď ste v pokušení povedať si: „Už sa nedá nič robiť“ (to k nám opäť hovorí Kierkegaard), nádej vystúpi a povie: „Modli sa!“. Vy odpoviete: „Ale ja som sa modlil!“ A ona: „Modli sa znova!“ A aj keď je situácia taká ťažká, že sa zdá, že už naozaj sa nedá nič robiť, nádej nám stále poukazuje na úlohu: vydržať až do konca a nestratiť trpezlivosť.“ Tieto ciele, na ktoré poukazuje veriaci filozof, sú náročné, ak nie priam hrdinské. Je jasné, že ich nie je možné dosiahnuť vlastným úsilím, ale len vďaka Božej milosti, ktorá nám prichádza na pomoc a nikdy nás nenecháva samých.

Nádej má v Novom zákone privilegovaný vzťah s trpezlivosťou. Je opakom netrpezlivosti, náhlenia, „všetko a hneď“. Je protilátkou proti skľúčenosti. Udržuje túžbu pri živote. Je tiež skvelým pedagógom v tom zmysle, že neukazuje na všetko naraz – na všetko, čo treba alebo možno urobiť –, ale stavia pred teba jednu možnosť za druhou. Dáva len „chlieb každodenný“. Rozdeľuje úsilie, a tak umožňuje jeho realizáciu.

Sväté písmo neustále zdôrazňuje túto pravdu: že súženie neoberá o nádej, ale naopak ju zväčšuje: „Súženie,“ píše apoštol, „prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 3 – 5).

Nádej, aby sa posilnila, potrebuje súženie ako plameň potrebuje vietor. Pozemské dôvody nádeje musia jeden po druhom zomrieť, aby sa mohol objaviť pravý neotrasiteľný dôvod, ktorým je Boh. Deje sa to, čo pri spustení lode na vodu. Lešenie, ktoré umelo podopieralo loď, keď bola vo výstavbe, sa musí odstrániť a všetky rôzne podpery sa musia jedna po druhej odobrať, aby sa loď mohla voľne plaviť a napredovať po vode.

Súženie nás zbavuje všetkej „podpery“ a vedie nás k nádeji v Boha samotného. Vedie k tomu stavu dokonalosti, ktorý spočíva v nádeji, keď sa zdá, že niet nádeje (Rim 4, 18), teda v tom, že naďalej dúfame, dôverujúc v slovo, ktoré raz vyslovil Boh, aj keď všetky ľudské dôvody na nádej zmizli. Taká bola Máriina nádej pod krížom, a preto ju kresťanská zbožnosť vzýva titulom Mater Spei, Matka nádeje.

Premieňajúca sila nádeje je nádherne opísaná v krásnom úryvku z Izaiáša:

„Ustáva mládež a omdlieva
a junač podlomená padá.
Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu,
získavajú krídla ako orly,
utekať budú a neustanú,
budú putovať a neomdlejú. (Iz 40, 30 – 31)“

Výrok je odpoveďou na nárek ľudí, ktorí hovoria: „Môj údel je skrytý pred Pánom“. Boh nesľubuje, že odstráni príčiny únavy a vyčerpania, ale dáva nádej. Situácia zostáva taká, aká bola, ale nádej dáva silu prekonať ju.

V knihe Zjavenia sa dočítame, že „keď bol drak zvrhnutý na zem, prenasledoval ženu, čo porodila chlapca. Ale žena dostala dve krídla veľkého orla, aby mohla odletieť na púšť na svoje miesto“ (Zj 12, 13 – 14). Ak je obraz orlích krídel inšpirovaný, ako sa to zjavne zdá, textom z Izaiáša, znamená to, že celá Cirkev dostala veľké krídla nádeje, aby s nimi mohla zakaždým uniknúť útokom zla a prekonať každú ťažkosť. Dnes ako vtedy.

Na záver si vypočujme výzvu, ktorú apoštol Pavol vyslovuje v prospech veriacich v Ríme na konci svojho listu:

„Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou. (Rim 15, 13)“

Preklad: Andrej Klapka

Poznámky:

[1] Augustín, Traktáty o Jánovom evanjeliu, 19.9.
[2] W. Marxsen, La risurrezione di Gesú di Nazareth, Bologna 1970 (ed. Engl. The Resurrection of Jesus of Nazareth, London 1970).
[3] Porovnaj J.D.G. Dunn, The Dawn of Christianity, 3 zväzky, Paideia, Brescia 2006, zhrnuté v jeho Changing Perspective on Jesus, Paideia, Brescia 2011.
[4] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korinťanom, 4, 4 (PG 61, 35 f.).
[5] Augustín, Enarr. in Psaslmos, 120.6.
[6] Lev Veľký, Sermo 66, 3: PL 54, 366.
[7] Søren Kierkegaard, Skutky lásky, časť II, č. 3.