Rožňava 11. marca (TK KBS) Štvrtú pôstnu nedeľu, ktorú nazývame aj nedeľou radosti, využil rožňavský biskup Mons Stanislav Stolárik na napísanie pastierskeho listu. Čítal sa vo všetkých kostoloch diecézy. Biskup v ňom pozýva k rozdávaniu radosti.

Biskup Stolárik v pastierskom liste, ktorý napísal v netradičnom čase, pozýva k hlbšiemu prežívaniu zvyšného pôstneho obdobia o tejto štvrtej pôstnej nedele Laetare, nedele radosti. „V celom novom zákone je 133-krát spomenutá radosť, ale k rozdávaniu radosti sme pozvaní aj my všetci. Preto dovoľte, aby som poďakoval vám všetkým, ktorí rozsievate okolo seba radosť viery, či už na úrovni rodinnej, farskej, dekanátnej alebo aj diecéznej,“ uviedol.  V závere povzbudzuje veriacich k vykonaniu dobrej svätej spovede, aby sme získali Božie milosrdenstvo a odpustenie.

PLNÉ ZNENIE pastierskeho listu

Pastiersky list rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika na 4. pôstnu nedeľu (Nedeľu radosti) 10. 3. 2024

Milovaní bratia a sestry!

Niektorí rodičia ste možno zažili, že vám zo školy prišlo oznámenie, že váš syn alebo dcéra už dávno neboli na vyučovaní. Jeden otec, keď dostal takúto správu, nahnevaný si zavolal syna a pýtal sa ho, aká je pravda. Syn odpovedal s pokojom: „Otec, to nie je pravda, ja chodím do školy.“ Otec sa trochu upokojil, ale pre istotu sa opýtal: „Tak potom prečo mi napísali zo školy?“ Syn odpovedal: „Ja už chodím na inú školu, na súkromnú.“ „A kdeže je tá škola a čo z teba bude?“ pokračuje dialóg otca so synom. „No, to je taká súkromná škola, ktorú sme si vytvorili s partiou spolužiakov. Jedna spolužiačka je riaditeľka, ďalšia je zástupkyňa, my ostatní sme vyučujúci i študenti a navzájom sa známkujeme.“ Keď to otec počul, v tú chvíľu nevedel či tu ide o vtip alebo či dostane infarkt. Pýtal sa syna ďalej: „Kto vám dá nejaký papier – pre ďalšie štúdium alebo aby ste sa mohli kvalifikovane zamestnať?!“ Otcovi bolo jasné, že táto „súkromná škola“ neznamená nič pre ďalší život syna.

Na začiatku pôstu sme nanovo mohli vstúpiť do „Ježišovej školy“ a lepšie sa oboznamovať s jeho „učivom“, ale aj prehlbovať všetko praktickými cvičeniami ako je to úplne bežné na školách. Keď sa číta pastiersky list v netradičnom čase aj to má svoj význam. To akoby nám z „Ježišovej školy“ prišiel neočakávaný dotazník, ktorý sa pýta: „Ako prežívate pôst? Veríte v dôležitosť Kristovho utrpenia a smrti pre našu spásu a beriete to vážne? Alebo ste si už aj vy vytvorili nejakú „súkromnú školu“, ktorá si z tej Ježišovej berie len to, čo sa hodí? Ako sa potom zahľadíte na Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré oslávime na Veľkú noc? Už si to pripomeniete len ako dátum a možno aj mimo kostola a nie podľa významu?! Lebo už azda dávno chodíme „poza“ „Ježišovu školu“, aj keď sa to nemusí diať fyzicky, ale je to tak možno názorovo.

Dnešná Nedeľa radosti chce všetkým utrápeným odhaliť svetlo nádeje a radosti, tak ako sa chorý človek poteší, keď mu lekár povie o skorom vyliečení. Vypočuté Božie Slovo by malo v každom človekovi vyvolať radosť. Nie takú, z ktorej ráno bolí hlava a možno aj celé telo, ale radosť zo života – hoci aj v skúškach – ktorá sa v plnosti zavŕši v nebi. Je ešte lákavé hovoriť o radosti zo života viery a o nebi? Predsa kostoly sa v pôvodných kresťanských krajinách a regiónoch vyprázdňujú a mnohí sa od Cirkvi dištancujú. Avšak nehovorí sa o tom, že všetko začalo vo vnútri človeka. Je to presne tak ako v rodine – ak manželka vybadá, že manžel sa pravidelne niekde zdrží a prichádza domov neskoro a ona mu to vytkne, muž sa zvykne brániť: „Nevidíš, koľko mám roboty?! A v tom, kde mám byť a s kým, ty  mi predsa rozkazovať nebudeš! Nebudeš mi rozkazovať, kedy mám chodiť domov.“ Čo vycíti manželka z tejto výpovede? Nie to, že manžel sa jej vnútorne vzďaľuje a argumenty uvádza už len preto, aby obhájil, že čas trávi inde a s niekým iným? Predsa keď kdesi na začiatku medzi nimi vzplanula láska, ani na chvíľu nechceli byť bez seba. Nejeden človek obhajuje svoje odídenie od viery presne takto. Možno už ho viac priťahuje hriech ako Boh.

Dnešné Božie Slovo hovorí o veľkej radosti, ktorú prežíval izraelský národ, keď sa mu dostala možnosť znova sa vrátiť z Babylonského zajatia. Je chválospevom na Božiu dobrotu, ktorou nás neustále zahŕňa náš Nebeský Otec, ktorý ‒ ako hovorí evanjelium – dokonca posiela Syna na svet nie preto, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil (porov. Jn 3, 17). V celom Novom zákone je 133-krát  spomenutá radosť. Ale k rozdávaniu radosti sme pozvaní aj my všetci. Preto dovoľte, aby som poďakoval vám všetkým, ktorí rozsievate okolo seba radosť viery či už na úrovni rodinnej, farskej, dekanátnej alebo aj diecéznej. Ponúkané sú stretnutia mládeže, napríklad miništrantské futbalové turnaje, modlitbové stretnutia, biblické stretnutia, púte, atď. Ďakujem vám všetkým, ktorí tieto ponuky neprehliadate, ale sa ich snažíte organizovať tam, kde ste, aby toľkí ďalší mali radosť zo stretnutí vo viere. Milosrdný a trpiaci Ježiš však znova pozýva každého: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate, ste unavení. Ja vás posilním, ja vás občerstvím...“ (porov. Mt 11, 28). Akoby nám hovoril: Každý môže znova vstúpiť do mojej školy a tešiť sa zo všetkého, čo život viery ponúka. Viera sa nedá nanútiť, ale to neznamená, že sa o ňu netreba starať. Znova príklad zo života: Prichádza jar a iste sa na ňu tešíme. S príchodom jari prichádza aj sadenie a starostlivosť o nové kvety. Možno nie so všetkými zasadenými sa to podarí, ale aká radosť i potešenie prídu z každého farebného a voňavého kvetu! Radosť viery sa dostaví tiež len po našej blízkej spolupráci s Ježišom Kristom, „lebo bez neho nič nemôžeme urobiť“ (porov. Jn 15, 5), ako to povedal on sám. Každý nech začne dobrou svätou spoveďou v tomto období, aby naša radosť zo života s Kristom bola úplná. Úprimná svätá spoveď nám vždy najlepšie ukáže pravdu o sebe samých. Odhalí aj to, či si spytovanie svedomia vykonáme podľa svojich „prikázaní“ a potom povieme, že nemáme nijaký hriech alebo aj ťažké hriechy zľahčíme. Ak naše spytovanie bude podľa Bohom a Cirkvou daných prikázaní a evanjeliových odporúčaní, spoznáme pravdu o sebe a získame Božie milosrdenstvo a odpustenie. Zažeňme každý strach z úprimného stretnutia s Bohom „lebo On neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (porov. Lk 5, 32).

Silné svedectvo o obnovenej radosti z viery vydal prešovský gréckokatolícky arcibiskup Jonáš Maxim, keď v kláštore na Ukrajine prichýlili veľa utečencov z vojnových častí krajiny. Poskytli im základné potreby a nenásilne aj možnosti prijatia sviatostí, čo mnohí využili. Aká bola reakcia týchto ľudí? Uvediem len dva príklady: „Zosobášili sme napríklad jeden pár, ktorý už bol v dôchodkovom veku. Bola pri tom aj ich dcéra s vnukmi. Mali by ste vidieť tú radosť v ich očiach. Alebo ďalší pár, ktorý bol spolu už 14 rokov. Vzájomne si vyznali vernosť a lásku a pred chrámom si potom zatancovali novomanželský tanec aj so svojimi dvoma chlapcami“. Aj takto môže vyzerať radosť z viery.

Na záver si povedzme: do akej školy chodíme, z takej školy dostaneme osvedčenie. Ak neabsolvujeme nijakú školu, nedostaneme nič! Ako to dopadne s tými, ktorí sa mohli „vzdelávať“, rozvíjať v Ježišovej škole a predsa radšej chodili „poza“ ňu a boli stálymi záškolákmi? Možno pre mnohých signál tohto pastierskeho listu môže byť signálom z neba a šancou znova začať chodiť do  Ježišovej školy a nastúpiť cestu obrátenia a pokánia. Potom bude veľká radosť dnešnej nedele vyjadrená slovami: „V nebi je väčšia radosť nad jedným človekom, čo robí pokánie“ (porov. Lk 15,7)! To je vždy lepšie počuť, ako Ježišove slová, ktoré môžu byť adresované nejednému z nás: „Nechodil si do mojej školy, nepoznám ťa.“

Drahí bratia a sestry, prajem vám ešte radostné prežívanie Pôstneho obdobia a naša radosť nech je „chytľavá“, aby sa od nej zapálili pre vieru aj iní, možno najskôr členovia vašej rodiny i ľudia vo vašom okolí a v práci. Nech cez sv. spoveď a sv. prijímanie znova môže silne účinkovať v nás Duch Svätý a nech prinášame ovocie Ducha: pokoj a radosť, aby sme cez ne vnášali do našich vzťahov Božie požehnanie. To je najlepšia príprava na oslavu Kristovho zmŕtvychvstania.

Žehnám vás v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup