[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je pondelok 22. 04. 2024   Meniny má Slavomír      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  apríl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
2930     

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Tretia pôstna kázeň kard. Cantalamessu: „Ja som Dobrý pastier“
P:3, 09. 03. 2024 16:44, ZAH



Kardinál Raniero Cantalamessa

Foto: Vatican Media


Vatikán 9. marca (VaticanNews) Pápežský kazateľ kardinál Raniero Cantalamessa dnes, v piatok 8. marca v Aule Pavla VI. predniesol tretiu zo svojich pôstnych kázní pre Rímsku kúriu a zamestnancov Vatikánu i Rímskeho vikariátu. Názvom tohtoročného pôstneho cyklu je Ježišova otázka z Matúšovho evanjelia: „Za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16,15) Pokúsime sa pozrieť na to, kým je pre nás Ježiš, vo svetle toho, čo o sebe hovorí v Jánovom evanjeliu, vysvetľuje kapucínsky kardinál.

Kard. Raniero Cantalamessa, OFMCap

„JA SOM DOBRÝ PASTIER“
Tretia pôstna kázeň 2024
 

Pokračujeme v uvažovaní o veľkom Kristovom „Ja som“ v Jánovom evanjeliu. Tentoraz sa nám Ježiš nepredstavuje symbolmi neživých fyzických skutočností – chlieb, svetlo –, ale ľudskou postavou, pastierom: „Ja – hovorí – som dobrý pastier!“ Vypočujme si časť reči, v ktorej je obsiahnuté Kristovo sebavyjadrenie:
„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce.“   (Jn 10, 11-15).

Obraz Krista „dobrého Pastiera“ má v ranokresťanskom umení a nápisoch privilegované miesto. Dobrý pastier je podľa klasickej podoby zobrazený v rozkvete mladosti. Na pleciach nesie ovcu, ktorú pevne drží za nohy. Jánov obraz dobrého pastiera navždy splýva so synoptickým obrazom pastiera, ktorý ide hľadať stratenú ovcu (Lk 15, 4-7).

Kontext úryvku o dobrom pastierovi je rovnaký ako v predchádzajúcich dvoch kapitolách, a to diskusia so „Židmi“, ktorá sa odohráva v Jeruzaleme pri príležitosti Sviatku stánkov. U Jána však vieme, že na kontexte záleží len relatívne, pretože na rozdiel od synoptikov mu nejde o to, aby nám podal historický a ucelený opis Ježišovho života (čo sa zdá byť samozrejmé), ale o súbor „znamení“ a učenia Majstra. Tie však nikdy nevystupujú mimo času a priestoru, ako je to v prípade teologických kníh, ale sú tiež umiestnené na presných miestach a v presnom čase (niekedy presnejšom ako samotní synoptici), čo im dáva „historickú“ hodnotu v najhlbšom zmysle slova.
___

Priznajme si, že obraz dobrého pastiera a s ním súvisiace obrazy oviec a stáda dnes nie sú v móde. Nebojí sa Ježiš, keď nás nazýva svojimi ovcami, že urazí našu citlivosť a dôstojnosť slobodných ľudí? Dnešný človek pohŕdavo odmieta úlohu ovce a myšlienku stáda. Neuvedomuje si však, že v skutočnosti žije situáciu, ktorú teoreticky odsudzuje. Jedným z najviditeľnejších javov v našej spoločnosti je uniformita. Tlač, televízia, internet, nazývajú sa „masové médiá“, masmédiá, a to nielen preto, že informujú masy, ale aj preto, že ich formujú, vytvárajú masu.

Bez toho, aby sme si to uvedomovali, nechávame sa bezmyšlienkovite viesť najrôznejšími spôsobmi manipulácie a skrytého presviedčania. Iní vytvárajú modely blahobytu a správania, ideály a ciele pokroku a ľudia ich prijímajú; kráčajú za nimi, boja sa, že sa stratia, sú podmienení a sužovaní reklamou. Jeme to, čo nám hovoria, obliekame sa podľa módy, hovoríme to, čo počujeme. Baví nás, keď vidíme film, ktorý beží v rýchlom tempe, ľudia sa pohybujú trhane, rýchlo, ako bábky; ale taký obraz by sme mali o sebe, keby sme sa na seba pozerali menej povrchným okom.

Aby sme pochopili, v akom zmysle sa Ježiš vyhlasuje za dobrého pastiera a nazýva nás svojimi ovcami, musíme sa vrátiť do biblickej histórie. Izrael bol na začiatku národom kočovných pastierov. Dnešní beduíni na púšti nám dávajú predstavu o tom, aký bol kedysi život izraelských kmeňov. V tejto spoločnosti je vzťah medzi pastierom a stádom nielen ekonomický, založený na zisku. Medzi pastierom a stádom sa rozvíja takmer osobný vzťah. Deň po dni trávia spolu na osamelých miestach bez živej duše v okolí. Pastier nakoniec vie o každej ovci všetko; ovce rozoznávajú hlas pastiera, ktorý sa často hlasno prihovára ovciam, akoby to boli ľudia. To vysvetľuje, prečo Boh na vyjadrenie svojho vzťahu k ľuďom použil tento obraz, ktorý sa dnes stal dvojznačným. „Pastier Izraela, čo ako ovcu vedieš Jozefa, počúvaj,“ modlí sa žalmista (Ž 80, 2).

S prechodom zo situácie kočovných kmeňov do situácie usadlého národa sa titul pastiera dáva v nadväznosti aj tým, ktorí pôsobia ako Boží správcovia na zemi: kráľom, kňazom a vodcom vo všeobecnosti. V tomto prípade sa však symbol rozdvojuje: už nevyvoláva len obrazy ochrany, bezpečia, ale aj obrazy vykorisťovania a útlaku. Popri obraze dobrého pastiera sa objavuje aj obraz zlého pastiera. U proroka Ezechiela nachádzame desivú obžalobu na zlých pastierov, ktorí živia len seba; živia sa mliekom, obliekajú sa do vlny, ale ani trochu sa nestarajú o ovce, s ktorými zaobchádzajú „kruto a násilne“ (porov. Ez 34, 1 a nasl.). Po tomto obvinení zlých pastierov nasleduje prísľub: Boh sa jedného dňa sám s láskou postará o svoje stádo:
„Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené a nemocné ochránim a budem ich pásť svedomito.“ (Ez 34, 16).

Ježiš v evanjeliu preberá tento vzor dobrého a zlého pastiera, ale s istou novinkou. „Ja“ – hovorí – „som dobrý pastier!“. Boží prísľub sa stal skutočnosťou, ktorá prevyšuje všetky očakávania.
___

Na tomto mieste musíme pripomenúť zámer, ktorý sme si stanovili týmito meditáciami: skôr osobný ako „pastoračný“ zámer, aby evanjelium preniklo do nášho života, aby sme ho potom mohli s väčšou vierohodnosťou ohlasovať svetu.

Ježišova reč má dvoch protagonistov: pastiera a stádo, teda v jednotnom čísle každú jednotlivú ovcu. S ktorým z týchto dvoch sa stotožňujeme? Svätý Augustín pri výročí svojej biskupskej vysviacky povedal ľuďom: „Pre vás som biskup, s vami som kresťan!“: „vobis sum episcopus, vobiscum sum christianus“[1]. A pri inej príležitosti: „Vo vzťahu k vám sme ako pastieri, ale vo vzťahu k Najvyššiemu pastierovi sme ovce ako vy“[2]. Zabudnime teda na svoju úlohu – vy ako pastieri a ja ako kazateľ - a pocíťme raz, že sme ovce stáda. Spomeňme si na otázku, ktorá je blízka Ježišovmu srdcu v dialógu v Cézarei: „Kým som pre vás ja?“. Akoby chcel povedať: „Zabudnite na chvíľu na to, kým som pre ľudí, a sústreďte sa na seba“.

Veľký psychológ Carl Gustav Jung nazval psychiatra „Zraneným uzdravovateľom“. Zmysel jeho teórie spočíva v tom, že človek musí poznať svoje vlastné psychické zranenia, aby mohol liečiť zranenia iných, a že poznanie zranení iných pomáha liečiť tie vlastné. Pohľad psychoanalytika sa vzťahuje aj na duchovné zranenia. Pastier Cirkvi je tiež „zraneným uzdravovateľom“, chorým človekom, ktorý musí pomáhať druhým uzdraviť sa.

Skúsme sa pozrieť, čo je hlavnou chorobou, z ktorej sa musíme vyliečiť, aby sme mohli uzdraviť druhých. Čo je to, čo sa od jedného konca Biblie až po druhý vštepuje ovciam vo vzťahu k Bohu Pastierovi? Je to nebáť sa! V tomto bode sa do pamäti tlačia slová, počnúc tými Ježišovými: „Neboj sa, malé stádo“ (Lk 12, 32), „Čo sa bojíte, vy maloverní?“, povedal apoštolom po utíšení búrky (Mt 8, 26). Pripomeňme si aj niektoré známe slová zo žalmov, nie však ako obyčajné biblické citáty, ale stotožnime sa s nimi teraz, keď ich počúvame:

„Pán je môj pastier: Nič mi nechýba... I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou“ (Ž 23, 1.4).

„Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?“ (Ž 27, 1).
Porozprávajme sa teda o tomto „temnom zle“ strachu, ktoré má takú moc, že oberá mužov a ženy o radosť zo života. Strach je našou existenciálnou podmienkou, sprevádza nás od detstva až po smrť. Dieťa sa bojí mnohých vecí; nazývame ich detské strachy; dospievajúci sa bojí opačného pohlavia a niekedy ho obklopujú komplexy plachosti a menejcennosti; Ježiš pomenoval naše hlavné obavy v dospelosti: strach zo zajtrajška – „čo budeme jesť?“ (Mt 6, 31), strach zo sveta a mocných, - „tých, čo zabíjajú telo“ (Mt 10, 28). Na každú z týchto obáv vyslovil svoje: Nolite timere! Nie je to prázdne, bezmocné slovo; je to účinné, takmer sviatočné slovo. Ako všetky Ježišove slová, aj toto pôsobí tak, ako pôsobí; nie je ako polovičaté: „Len odvahu!“, ktoré si my ľudia hovoríme navzájom.

___

Ale čo je to strach? Nechajme bokom existenciálnu úzkosť o ktorej filozofi diskutovali posledného jeden a pol storočia. Hovorme o bežných a známych obavách. Môžeme povedať, že strach je reakcia na ohrozenie nášho bytia, reakcia na skutočné alebo domnelé nebezpečenstvo: od najväčšieho nebezpečenstva, ktorým je smrť, až po konkrétne nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú buď pokoj, alebo fyzickú bezpečnosť, alebo náš citový svet. Strach je prejavom nášho základného pudu sebazáchovy. V závislosti od toho, či ide o objektívne a reálne nebezpečenstvo, alebo o imaginárne nebezpečenstvo, hovoríme o opodstatnených a neopodstatnených obavách alebo dokonca o neurózach: klaustrofóbii, agorafóbii, strachu z imaginárnych chorôb atď.

Psychológia a psychoanalýza sa snažia liečiť strach a neurózy ich analýzou a ich prenesením z nevedomia do vedomia. Evanjelium sa neodvracia od týchto ľudských prostriedkov, ba dokonca ich podporuje, ale ponúka niečo, čo nemôže ponúknuť žiadna veda. Svätý Pavol píše: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje.“ (Rim 8, 35.37). Oslobodenie nespočíva v tomto prípade v myšlienke alebo technike, ale v osobe! „Osloboditeľom“ od každého strachu je Kristus, ktorý povedal svojim učeníkom: „Nebojte sa, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33).
Od osobnej sféry potom apoštol rozširuje svoj pohľad na veľký obraz priestoru a času, od malých individuálnych obáv prechádza k veľkým a univerzálnym. Píše:
„A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8, 38-39).

„Ani smrť, ani život!“ Kristus zvíťazil nad tým, čoho sa na svete najviac bojíme, nad smrťou. List Hebrejom o ňom hovorí, že zomrel, „A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou.“ (Hebr 2, 14 – 15).

„Ani výška, ani hĺbka“, čo je ako povedať: ani niečo tak nekonečne veľké, ako je vesmír so svojimi stále sa rozširujúcimi rozmermi, ani niečo tak nekonečne malé – atóm –, ktorého strašnú moc sme na vlastné nebezpečenstvo objavili. Dnes sme viac ako kedykoľvek predtým vystavení takémuto kozmickému strachu. Moderný človek akútne pociťuje svoju zraniteľnosť v násilnom svete, ktorý sa zbláznil. Čo sa stane s budúcnosťou našej planéty, ak napriek výkrikom na poplach zo strany pápeža a najzodpovednejších ľudí v spoločnosti budeme naďalej bezuzdne konzumovať a znečisťovať?

Martin Heidegger na konci svojich filozofických úvah o nebezpečenstve techniky pre moderného človeka takmer hodil uterák do ringu a zvolal: „Zachrániť nás môže len boh!“[3]. „Boh“ (s malým písmenom!) je obvyklý mýtický spôsob, ako hovoriť o niečom, čo je nad nami. Odstránime neurčitý člen a povieme: „Iba Boh“ (a vieme, ktorý Boh!) nás môže zachrániť!

Nejde o prenášanie našej zodpovednosti na Boha, ale o vieru, že nakoniec „všetko slúži na dobré tým, ktorí milujú Boha“ [a ktorých Boh miluje!] (porov. Rim 8, 28). Keď máme do činenia s Bohom, meradlom je večnosť. Človek môže byť sklamaný v čase, ale nie vo večnosti. My kresťania máme oveľa silnejší dôvod ako žalmista opakovať, tvárou v tvár fyzickým a morálnym otrasom sveta :
„Boh je naše útočište a sila, a najistejšia pomoc v súžení. Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem, a vrchy na dno morské padali“ (Ž 46).

___

Ešte sme sa však nezamysleli nad tým, čo prináša najväčšiu útechu, ktorú nám môže povedať evanjelium o našich obavách a úzkostiach! Po tom, čo tisíckrát nabádal svojich učeníkov, aby sa nebáli, urobil ešte niečo. Nikdy predtým nebolo v Biblii počuť, že dobrý pastier položí svoj život za svoje ovce. Že ich pozná, vedie, stará sa o ne, bráni ich: to áno, ale nie to, že za ne položí svoj život. Ježiš sľúbil, že to urobí, a urobil to!

Vzal na seba naše obavy. Autor Listu Hebrejom hovorí: „On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti“ (Hebr 5, 7). Autor naráža na to, čo sa odohrávalo v Ježišovi počas noci v Getsemanskej záhrade. Evanjelista Marek hovorí, že v Getsemanskej záhrade Ježiš „začal pociťovať strach i úzkosť a povedal svojim učeníkom: Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte“ (Mk 14, 33-34). Ježiš sa cíti osamelý, odrezaný od ľudského spoločenstva; žiada apoštolov, aby mu zostali nablízku, aby zostali s ním. Samotný List Hebrejom zdôrazňuje utešujúce posolstvo, ktoré je pre nás ukryté v tejto tajomnej stránke evanjelia:
„Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“ (Hebr 4, 15-16).

Tým, že ich Ježiš vzal na seba, vykúpil aj naše obavy a úzkosti. „Jeho ranami sme boli uzdravení,“ hovorí o ňom Písmo (Iz 53, 5-6; 1 Pt 2, 24). Ježiš je skutočný „uzdravovateľ rán“, o ktorom hovoril psychológ, zranený človek, ktorý lieči rany. Zo strachu a úzkosti urobil príležitosť pre rast ľudskosti a pochopenie druhých.

Ale ani tým sa nevyčerpáva to, čo nám evanjelium môže povedať o našich obavách. Keby sa to tu všetko skončilo, naša útecha by bola stále neúplná. Mali by sme pred očami hrdinský a dojímavý príklad, ktorý by sme mohli nasledovať, ale nemali by sme ruku, ktorá by nás podopierala. A tak prichádza druhá veľká novinka Evanjelia: prebodnutý uzdravovateľ vstal z mŕtvych a povedal: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Nedal nám len príklad, ako prekonať úzkosť, ale dal nám aj prostriedky na jej prekonanie: svoju prítomnosť a milosť. Pavlovi, ktorý smúti kvôli jeho „ostňu v tele“, Zmŕtvychvstalý odpovedá: „Stačí ti moja milosť!“ (2 Kor 12, 9).

Mučeníci z toho urobili - a stále robia dodnes! - hmatateľnú skúsenosť. V Skutkoch kartáginských mučeníkov, zabitých za cisára Septima Severa v prvých rokoch 3. storočia, (patria k historicky najspoľahlivejším zo všetkých Skutkov mučeníkov!) čítame, že jedna z nich, menom Felicita, bola vo ôsmom mesiaci tehotenstva a v pôrodných bolestiach stonala vo väzení. Jeden zo strážcov jej povedal: „Ak teraz stonáš, čo budeš robiť, keď ťa v aréne hodia šelmám?“ A ona na to: „Teraz trpím ja, potom bude za mňa trpieť iný!“[4].

Máme k nám bližší príklad. Vo väzení a v predvečer obesenia, po neúspešnom puči proti Hitlerovi, napísal pastor Dietrich Bonhoeffer tieto verše, ktoré sa často používajú ako liturgický hymnus:
„Priateľskými silami obdivuhodne obklopený
pokojne očakávame budúcnosť.
Boh je s nami večer i ráno,
bude s nami v každý nový deň.“[5]

___

V týchto úvahách sme si predsavzali nehovoriť o tom, čo by sme mali robiť pre iných, ale len o tom, čím je a čo robí Ježiš pre nás: stotožniť sa s ovcami, nie s pastierom. Pri tejto príležitosti však musíme urobiť malú výnimku. Napriek všetkým napomenutiam Evanjelia nie je vždy v našej moci oslobodiť sa od strachu a úzkosti. Na druhej strane je v našej moci oslobodiť od nich niekoho iného (alebo mu pomôcť oslobodiť sa).

Pascal vo svojich Pamätiach napísal: „Ježiš je v agónii až do konca sveta a počas celého tohto času nesmie zostať sám“[6]. Naďalej je v agónii, pretože v dimenzii večnosti, do ktorej vstúpil, už neexistuje minulosť, ale všetko je tajomne prítomné, dokonca aj jeho noc v Getsemanskej záhrade. Ale je v agónii aj iným, menej záhadným spôsobom. Je vo svojom mystickom tele: v tých, ktorí sú utláčaní úzkosťou a strachom kvôli osamelosti, chorobám, prenasledovaniu, vyhnanstvu. vojne. My sme teraz Kristovými očami, ústami a rukami. Pokúsme sa spolu s nimi priniesť útechu jednému z nich a v srdci budeme počuť: „Mne ste to urobili“ (Mt 25, 40). Aj my musíme byť - pastieri alebo jednoduchí veriaci – zranenými uzdravovateľmi, chudobnými chorými, ktorí uzdravujú iných.

Končím príhodou, ktorú, myslím, mnohí poznajú, ale ktorá nám pomáha vryť si do pamäti obraz Ježiša, ktorý nás v ťažkých chvíľach nášho života nesie na svojich pleciach. Je o mužovi, ktorý vo sne znovu vidí celý svoj život. Tu je krátke zhrnutie príbehu:
Kráčam po piesku pri mori a zanechávam za sebou nie jeden, ale dva páry stôp. Uvedomím si, že ten druhý pár sú stopy Ježiša, ktorý kráča vedľa mňa, a som šťastný. Potom však v istom momente ten druhý pár zmizne a na piesku sú viditeľné len stopy dvoch nôh. Uvedomujem si, že sa to deje práve v najtemnejších a najťažších chvíľach môjho života. Sťažujem sa na to a hovorím: „Pane, nechal si ma samého práve vtedy, keď som ťa najviac potreboval!“ „Synu,“ odpovedá mi Ježiš, „ten jeden pár stôp bol môj. Bol si na mojich pleciach!“

(Slovenský preklad pripravil duchovný otec Jozef Kováčik pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní kard. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14.00., text upravil o. Martin Jarábek)
 
[1] Augustín, Kázeň 340, 1 (PL 38,1483).
[2] Augustín, Výklad Žalmov, 126, 3.
[3] Martin Heidegger, Antwort. Martin Heidegger im Gespräch, Gesamtausgabe, vol. 16, Frankfurt 1975.
[4] Passio Sanctarum Perpetuae et Felicitatis,  XV (Ed. C.J. von Beek, Bonn 1938).
[5] Von guten Mächten wunderbar geborgen /erwarten wir getrost, was kommen mag.
Gott ist mit uns am Abend und am Morgen / und ganz gewiss an jedem neuen Tag.
[6] B. Pascal, Myšlienky, 553, ed. Br.



( TK KBS, VaticanNews mj; pz ) 20240309002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]