Vatikán/Ukrajina 19. februára (VaticanNews) „Naše dobrovoľníctvo bolo na jednej strane spontánne, pretože sme videli, že musíme niečo urobiť, ale vždy sa stalo aj organizovaným, pretože vznikli takéto potreby.“ Takto hovorí o skúsenostiach s pomocou, ktorú poskytla komunita gréckokatolíckeho seminára vo Ľvove, jeho rektor Ihor Bojko. V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas poukazuje na to, ako Ukrajinci čerpali nielen utrpenie, ale aj solidaritu z posledných dvoch rokov totálnej vojny Ruska proti ich vlasti.
„Táto vojna zrodila akýsi nový fenomén, ktorý pred ňou na Ukrajine v skutočnosti nebol: dobrovoľníctvo. A mnohí, mnohí mladí ľudia, vrátane kňazov a študentov, chcú niečo robiť – pretože sa chcú cítiť užitoční. Aby sa len ,neučili a nič iné‘,“ hovorí páter Bojko. „Myslím si, že na jednej strane je vojna zlo, ale na druhej strane [vynáša na povrch] tieto charakterové črty, ako je solidarita, ústretovosť voči druhým: môžeš niekomu venovať svoj čas, a to pravdepodobne veľmi pomáha aj iným.“ Gréckokatolícky kňaz pripomína, že na začiatku plnej ruskej invázie sa klerici mohli vrátiť domov. Časť z nich však zostala. A boli to práve oni, ktorí ešte v ten istý deň spontánne začali organizovať núdzovú pomoc. A neskôr seminár prijal vnútorných utečencov. Aj v súčasnosti, hoci formácia a vyučovanie napredujú, vojna naďalej zanecháva stopy, pretože ste s ňou neustále v kontakte.
„Máme veľa, veľa, veľa ľudí, ktorí boli zranení a ležia v nemocniciach. Aj títo ľudia potrebujú niekoho, kto môže prísť a byť s nimi, vypočuť ich, venovať im svoj čas. A niekedy sú to práve seminaristi, ktorí sa k tomu hlásia. Pretože nemôžu poskytnúť lekársku pomoc, nemôžu poskytnúť psychologickú pomoc, ale môžu byť s týmito ľuďmi, vypočuť ich. A pred začiatkom vojny sme to seminaristov neučili, ale teraz musíme vykonávať aj túto činnosť,“ pripomenul Bojko. Postupom času začal rektor ľvovského seminára cestovať aj s dobrovoľníkmi zo zahraničia, napríklad z Talianska alebo Nemecka, aby mohli odovzdávať pomoc v blízkosti frontovej línie alebo v oslobodených oblastiach.
A tu si všíma ďalšiu charakteristiku napadnutých ľudí, na ktorú upozorňovali návštevníci zničených dedín spoza hraníc Ukrajiny. „Videli na tvárach akúsi takú radosť. A pýtali sa sami seba: ,Odkiaľ? Vidíme vaše zničené budovy, zničené školy, všetko tu... všade míny. Odkiaľ sa berie táto radosť?‘,“ spomína duchovný. Poukazuje na to, že ľudia odpovedali spôsobom, ktorý utkvel v pamäti jemu aj dobrovoľníkom: ,A čo nám zostáva urobiť? Nezostáva nám nič iné, len niekedy plakať, ale niekedy musíme mať aj radosť. Keď k nám prichádzate, znamená to, že tu nie sme sami. To, čo nám prinášate, je veľmi dobré a veľmi si to vážime, ale viac si vážime vašu blízkosť, vašu prítomnosť tu, to, že ste s nami, že nie sme sami v ťažkostiach, v ktorých sa teraz nachádzame‘.“
Rektor Bojko vidí v týchto udalostiach mimoriadnu výmenu. Vyplýva to podľa neho z toho, že „vojna mení mnohých ľudí.“ „Možno na začiatku (...) by ste chceli mať nejaký dom, auto, ale teraz si tí ľudia povedali: ,Pre nás je najdôležitejšie, že máme život, že môžeme ešte žiť, že máme čo dýchať, že môžeme byť tu na našej zemi. Áno, je to pre nás ťažké, ale je to naša zem a my sme tu a žijeme. To znamená, ako zdôrazňuje duchovný, že "niektoré uhly pohľadu sa menia, niektoré priority v živote sa stávajú úplne inými - nielen materiálnymi, ale úplne inými‘.“
Za takýchto okolností páter Bojko v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas zdôrazňuje, že má v sebe veľa vďačnosti. Vyplýva to z toho, že „celý svet pomáha Ukrajine.“ A vzápätí dodáva: „Chcem sa poďakovať aj za pomoc Poliakov, a to z toho dôvodu, že rôznymi spôsobmi podporujú Ukrajinu, pomáhajú a prijímajú ľudí vo svojich mestách, dedinách. Aj za to im chcem veľmi pekne poďakovať. Myslím si, že je to veľká solidarita, ktorú ako Ukrajinci cítime.“
„Bol by som rád, keby sa vojna čo najskôr skončila, aby sa všetci títo ľudia mohli vrátiť na Ukrajinu a obnoviť ju, pretože môžeme obnoviť veľmi, veľmi krásnu krajinu,“ hovorí Bojko. Duchovný sa tu odvoláva na vzor Ježiša Krista, ktorý kruto trpel na kríži a zomrel, ale nasledovalo vzkriesenie. „Život sa nekončí, aj keď sme veľmi blízko konca. Myslím si, že to isté čaká aj Ukrajinu,“ vyjadruje svoju nádej gréckokatolícky kňaz. „Cez takéto ťažkosti smerujeme k tomu, že jedného dňa to bude veľmi krásna krajina, z ktorej môžeme ešte urobiť veľa dobrého pre celý svet.“
