[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je pondelok 04. 03. 2024   Meniny má Kazimír      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  marec  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež kanonizoval prvú argentínsku sväticu Máriu Antóniu od sv. Jozefa
P:3, 12. 02. 2024 09:00, ZAH



Foto: Vatican Media


Vatikán 12. januára (CNA) Pápež František v nedeľu 11. februára počas svätej omše v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne kanonizoval prvú argentínsku sväticu Maríu Antonia de San José de Paz y Figueroa, v pápežovej vlasti známu ako „Mama Antula“. Je zakladateľkou kongregácie s názvom Dcéry Božského Spasiteľa.

Videozáznam

Zdroj: VaticanNews

Matka Antula (1730 – 1799) bola zasvätená laička, ktorá propagovala ignaciánsku spiritualitu a založila Dom duchovných cvičení v Buenos Aires v čase všeobecného nepriateľstva voči jezuitskému rádu.

Pápež František túto argentínsku sväticu vyzdvihol ako vzor apoštolskej horlivosti a odvahy, keďže prešla tisíce kilometrov cez púšte a nebezpečné územia, aby priviedla ľudí k Bohu. „Bratia a sestry, Boh nás miluje, a ak mu dovolíme, aby sa nás dotkol, aj my sa môžeme stať svedkami lásky, ktorá zachraňuje v sile jeho Ducha,“ povedal.

Argentínsky jezuitský pápež tiež zdôraznil, že Matka Antula vytrvalo chránila ignaciánsku spiritualitu po tom, ako bola Spoločnosť Ježišova potlačená a jej kňazi vyhnaní z Južnej Ameriky. „Keď boli jezuiti vyhnaní, Duch Svätý v nej zapálil misionársky plameň založený na dôvere v Prozreteľnosť a na vytrvalosti,“ dodal Svätý Otec.

Počas kanonizačnej omše pápež František hovoril o tom, že je dôležité neodháňať chudobných a slabých, ale priblížiť sa k nim, ako to urobil Ježiš s malomocným, ktorého stretol. „Koľko trpiacich mužov a žien stretávame na chodníkoch našich miest? A koľko strachu, predsudkov a nedôslednosti, dokonca aj medzi tými, ktorí sú veriaci a nazývajú sa kresťanmi, prispieva k tomu, že sú ešte viac zranení!“ Pápež František ocenil Matku Antulu ako príklad milosrdenstva za jej starostlivosť o tých, ktorých spoločnosť odmieta.

-

PLNÉ ZNENIE homílie pápeža Františka 

Prvé čítanie (porov. Lv 13,1-2.45-46) a evanjelium (porov. Mk 1,40-45) hovoria o malomocenstve: o chorobe, ktorá vedie k postupnému fyzickému zničeniu človeka a s ktorou sa, žiaľ, na niektorých miestach stále spájajú postoje marginalizácie. Malomocenstvo a marginalizácia: to sú dve zlá, od ktorých chce Ježiš oslobodiť človeka, s ktorým sa stretáva v evanjeliu. Pozrime sa na jeho situáciu. 

Malomocný je nútený žiť mimo mesta. Je krehký kvôli svojej chorobe a namiesto toho, aby mu pomohli jeho spoluobčania, je ponechaný sám na seba, ba ešte viac ho zraňuje následné odcudzenie a odmietnutie. Prečo? Zo strachu, predovšetkým zo strachu, že sa človek nakazí a skončí ako on: „Nech sa to nestane aj nám! Neriskujme to, držme sa ďalej!“. Zo strachu. Potom z predsudkov: „Ak má takú strašnú chorobu,“ bolo všeobecným názorom, že „určite je to preto, lebo ho Boh trestá za nejakú vinu, ktorej sa dopustil: a teda si to zaslúži, tak mu treba!“

To je predsudok. A napokon pre falošnú nábožnosť: v tom čase sa totiž verilo, že dotknúť sa mŕtvoly robí človeka nečistým, a malomocní boli ľudia, ktorým telo „odumieralo“. Takže - podľa mienky - dotknúť sa ich znamenalo stať sa nečistým ako oni: to je pokrivená nábožnosť, ktorá stavia prekážky a utápa zbožnosť.

Strach, predsudky a falošná nábožnosť: to sú tri príčiny veľkej nespravodlivosti, tri „malomocenstvá duše“, ktoré spôsobujú, že slabí trpia a sú odhodení ako odpad. Bratia, sestry, nemyslime si, že sú to len veci minulosti. Koľko trpiacich ľudí stretávame na chodníkoch našich miest! A koľko strachu, predsudkov a nedôslednosti, je dokonca aj medzi tými, ktorí veria a hlásia sa ku kresťanstvu, pokračujú a tým sa im ešte viac ubližuje! Aj v našej dobe je veľa marginalizácie, sú tu bariéry, ktoré treba zbúrať, sú „malomocenstvá“, ktoré treba vyliečiť. Ale ako? Ako to dokážeme urobiť? Čo robí Ježíš? Ježiš robí dve gestá: dotýka sa a uzdravuje.

Prvé gesto: dotknúť sa. Ježiš na mužovo volanie o pomoc (porov. v. 40) cíti súcit, zastavuje sa, vystiera ruku a dotýka sa ho (porov. v. 41), aj keď vie, že tým sa zasa stane „odvrhnutým“. Paradoxne sa totiž tieto úlohy obrátia: chorý, keď sa uzdraví, bude môcť ísť ku kňazom a bude znovu prijatý do spoločenstva; Ježiš, naopak, už nebude môcť vstúpiť do žiadneho spoločenstva (porov. v. 45). Pán sa teda mohol vyhnúť dotyku s týmto človekom, stačilo by ho „uzdraviť na diaľku“. Ale Kristus taký nie je, jeho cesta je cestou lásky, ktorá sa približuje k trpiacim, prichádza do kontaktu, dotýka sa rán. Božia blízkosť. Ježiš je na blízku, Boh je blízko. Náš Boh, drahí bratia a sestry, nezostal vzdialený v nebi, ale v Ježišovi sa stal človekom, aby sa dotkol našej biedy. A tvárou v tvár najťažšiemu „malomocenstvu“, ktoré predstavuje hriech, neváhal zomrieť na kríži, za hradbami mesta, odvrhnutý ako hriešnik, ako malomocný, aby sa dotkol našej ľudskej reality až do hĺbky. Istý svätý napísal: „Pre nás sa stal malomocným“.

A my, ktorí Ježiša milujeme a nasledujeme, vieme si osvojiť jeho „dotyk“? Nie je to ľahké a musíme byť ostražití, keď sa v našom srdci objavia inštinkty, ktoré sú v rozpore s jeho „priblížením sa“ a jeho „darovaním sa“: napríklad keď sa vzďaľujeme od druhých, aby sme mysleli na seba, keď redukujeme svet na múry svojho „blahobytu“, keď si myslíme, že problémom sú vždy a len tí druhí... V takýchto prípadoch musíme byť opatrní, pretože diagnóza je jasná, je to „malomocenstvo duše“: choroba, ktorá nás robí necitlivými na lásku, na súcit, ktorá nás ničí „gangrénou“ sebectva, zaujatosti, ľahostajnosti a netolerancie. Buďme opatrní, bratia a sestry, aj preto, že podobne ako prvé škvrny malomocenstva, ktoré sa objavujú na koži v počiatočnej fáze choroby, ak okamžite nezasiahneme, infekcia sa rozrastá a stáva sa ničivou. Aká je liečba na toto riziko, na túto chorobu našej duše?

Pomáha nám druhé Ježišovo gesto, ktoré uzdravuje (porov. v. 42). Jeho „dotyk“ v skutočnosti neznamená len blízkosť, ale je začiatkom uzdravenia. A blízkosť je Boží štýl: Boh je vždy blízko, je súcitný a nežný. Blízkosť, súcit a neha. To je Boží štýl. Sme tomu otvorení? Lebo práve tým, že dovolíme, aby sa nás Ježiš dotkol, uzdravujeme sa vo svojom vnútri, vo svojom srdci. Ak sa ním necháme dotknúť v modlitbe, v adorácii, ak mu dovolíme, aby v nás pôsobil prostredníctvom svojho slova a sviatostí, jeho dotyk nás skutočne mení, uzdravuje nás z hriechu, oslobodzuje nás od uzavretosti, premieňa nás nad rámec toho, čo môžeme urobiť sami, vlastnými silami. Naše zranené časti – srdca a našej duše - choroby duše treba priniesť k Ježišovi: to robí modlitba; ale nie abstraktná modlitba, zložená len z formuliek, ktoré treba opakovať, ale úprimná a živá modlitba, ktorá kladie ku Kristovým nohám naše biedy, slabosti, klamstvá, obavy. Pomyslime na to a pýtajme sa: dovolím Ježišovi, aby sa dotkol môjho “malomocenstva“, aby ma uzdravil?

Pri Ježišovom „dotyku“ sa totiž znovu rodí to najlepšie z nás samých: obnovujú sa tkanivá srdca; krv našich tvorivých podnetov opäť prúdi plná lásky; zaceľujú sa rany minulých chýb a koža vzťahov získava svoju zdravú a prirodzenú konzistenciu. Takto sa nám vracia krása, ktorú máme, krása, ktorou sme; krása, že sme milovaní Kristom. Znovu objavujeme radosť z darovania sa druhým, bez strachu a bez predsudkov, oslobodení od foriem zmeravenej nábožnosti, zbavenej tela nášho brata; schopnosť milovať, presahujúca všetky kalkulácie a výhody, v nás znovu získava silu.

Vtedy, ako hovorí krásna stránka Svätého písma (porov. Ez 37, 1 - 14), z toho, čo sa zdalo ako údolie vyschnutých kostí, povstanú živé telá a znovuzrodí sa ľud spasených, spoločenstvo bratov a sestier. Bolo by však klamné myslieť si, že tento zázrak si vyžaduje grandiózne a veľkolepé formy, aby sa uskutočnil. Deje sa predovšetkým v skrytej láske každého dňa: v tej, ktorá sa žije v rodine, v práci, vo farnosti a v škole; na ulici, v úradoch a obchodoch; v tej, ktorá nehľadá publicitu a nepotrebuje potlesk, pretože na lásku stačí láska (porov. sv. Augustín, Enarr. in Ps. 118, 8, 3). Ježiš to zdôrazňuje aj dnes, keď uzdravenému prikazuje, aby „nikomu nič nehovoril“ (v. 44): blízkosť a diskrétnosť. Bratia a sestry, Boh nás takto miluje, a ak necháme, aby sa nás dotkol, môžeme sa aj my mocou jeho Ducha stať svedkami lásky, ktorá zachraňuje!

A dnes myslíme na Maríu Antóniu de San José. „Mama Antula“ bola pocestnou Ducha. Prešla tisíce kilometrov pešo, cez púšte a nebezpečné cesty, aby priniesla Boha. Dnes je pre nás vzorom apoštolskej horlivosti a odvahy. Keď boli jezuiti vyhnaní, Duch v nej zapálil misionársky plameň založený na dôvere v Prozreteľnosť a na vytrvalosti. Vzývala príhovor svätého Jozefa a, aby ho príliš neunavovala, aj príhovor svätého Gaetana Thiena. Zaviedol preto úctu k nemu a jeho prvý obraz prišiel do Buenos Aires v 18. storočí. Vďaka mame Antule sa tento svätec, orodovník Božej prozreteľnosti, dostal do domov, štvrtí, dopravných prostriedkov, obchodov, tovární a sŕdc, aby ponúkol dôstojný život prostredníctvom práce, spravodlivosti a každodenného chleba na stole chudobných. Prosme dnes Máriu Antóniu, svätú Máriu Antóniu de Paz de San José, aby nám veľmi pomáhala. Nech nás Pán všetkých požehná.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek

-

María Antonia de Paz Figueroa sa narodila v zámožnej rodine v roku 1730 v meste Silipica v Santiagu del Estero na severe Argentíny. Už v mladom veku prejavila vrúcnu túžbu slúžiť Bohu. Na začiatku svojej služby pomáhala rodičom vyučovať ich deti a starala sa o chorých a chudobných. Po vyhnaní jezuitov zo španielskej ríše kráľom Karolom III. cestovala pešo po severnej Argentíne, aby chránila a propagovala ignaciánsku spiritualitu a organizovala rekolekcie.

Po úspechu týchto prvých rekolekcií rozšírila svoje aktivity do ďalších oblastí Argentíny a v roku 1779 sa presťahovala do Buenos Aires. Hoci jej cisárske úrady odopreli povolenie pokračovať v ignaciánskej tradícii, jej vytrvalosť sa vyplatila, keď o rok neskôr získala dôveru miestneho biskupa a založila v Buenos Aires Dom duchovných cvičení. Tam tiež zhromaždila spoločenstvo ďalších dievčat túžiacich po rehoľnom živote a v roku 1795 založila Kongregáciu dcér Božského Spasiteľa. Zomrela 7. marca 1799.

Pápež František, bývalý arcibiskup Buenos Aires, už skôr povedal, že plánuje navštíviť Argentínu v druhej polovici tohto roka. František nebol vo svojej vlasti od roku 2013, keď sa stal pápežom. Pápež sa s novým argentínskym prezidentom prvýkrát stretol na kanonizácii Mamy Antuly a na konci omše si podali ruky a krátko sa objali. V pondelok sa majú stretnúť súkromne vo Vatikáne.

Pápež František povedal, že stretnutie s Mileiom vníma ako príležitosť na začatie dialógu, a naznačil, že sa ho nedotkli urážky, ktoré mu Milei adresoval pred svojím zvolením za prezidenta. „Slová prichádzajú a odchádzajú počas volebnej kampane,“ povedal pápež. Milei, ktorý bol vychovaný ako katolík, nedávno prijal niektoré aspekty judaizmu a dokonca naznačil možnosť konverzie.

Po piatkovom príchode z Izraela do Ríma Milei navštívil Baziliku svätého Petra v reťaziach a na Instagrame zverejnil fotografiu, na ktorej sa pozerá na Michelangelovu sochu Mojžiša v chráme. Po nástupe do funkcie predsedu v decembri Milei oficiálne pozval pápeža Františka na návštevu Argentíny listom z 8. januára.

Zdroj: CNA / VaticanNews 

Aktualizované 



( TK KBS, VaticanNews, ak, mj, cna, ml; pz ) 20240212015   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]