Vatikán 3. februára (VaticanNews) Vzhľadom na pretrvávajúce liturgické zneužívanie Dikastérium pre náuku viery v sobotu 3. februára nótou „Gestis verbisque“ potvrdzuje, že slová a matéria stanovené v základnom obrade každej sviatosti nemožno meniť, pretože v takom prípade sviatosť nie je platná. Ide o text, ktorý prerokovali a schválili kardináli a biskupi – členovia dikastéria na nedávnom plenárnom zhromaždení a následne ho schválil pápež František.

Kardinál Victor Fernandéz, prefekt dikastéria, pri prezentácii dokumentu vysvetľuje jeho genézu: „Množiace sa situácie, v ktorých sa zistila neplatnosť vysluhovaných sviatostí“ s úpravami, ktoré „potom viedli k potrebe vypátrať dotknuté osoby, aby sa zopakoval obrad krstu alebo birmovania a značný počet veriacich právom vyjadroval svoje rozhorčenie“. Ako príklad sa uvádzali úpravy krstnej formuly, napr. „Krstím ťa v mene Stvoriteľa...“ alebo „V mene otca a matky... ťa krstíme“. Okolnosti, ktoré sa týkali aj niektorých kňazov, ktorí „po krste formulou tohto typu, bolestne zistili neplatnosť svojho svätenia a dovtedy vysluhovaných sviatostí“. Kardinál vysvetlil, že „zatiaľ čo v iných oblastiach pastoračného pôsobenia Cirkvi je dostatok priestoru pre kreativitu“, v oblasti slávenia sviatostí sa to „mení skôr na ‚manipulatívnu svojvôľu‘“.

Priorita Božieho konania

„Úzko prepojenými udalosťami a slovami,“ píše sa v doktrinálnej nóte, „Boh zjavuje a uskutočňuje svoj plán spásy pre každého muža a ženu“. Žiaľ „treba poznamenať, že liturgické slávenia, najmä sviatostí, sa nie vždy vykonávajú v úplnej vernosti obradom predpísaným Cirkvou“. Cirkev „má povinnosť zabezpečiť prioritu Božieho pôsobenia a chrániť jednotu Kristovho tela v tých úkonoch, ktoré nemajú obdobu, pretože sú posvätné ‚par excellence‘ s účinnosťou zaručenou kňazským pôsobením Krista“. Cirkev si je tiež „vedomá, že podávať Božiu milosť neznamená privlastňovať si ju, ale stať sa nástrojom Ducha pri odovzdávaní daru veľkonočného Krista. Vie najmä to, že jej potestas vo vzťahu k sviatostiam sa zastavuje pri ich podstate“, a že „vo sviatostných gestách musí zachovávať spásonosné gestá, ktoré jej zveril Ježiš“.

Matéria a forma

Nóta ďalej vysvetľuje, že „matéria sviatosti spočíva v ľudskom konaní, prostredníctvom ktorého koná Kristus. V nej je niekedy prítomný materiálny prvok (voda, chlieb, víno, olej), inokedy zvlášť výrečné gesto (znamenie kríža, vkladanie rúk, ponorenie, súhlas, pomazanie)“. Pokiaľ ide o formu sviatosti, „tvorí ju slovo, ktoré udeľuje hmote transcendentný význam, pretvára bežný význam materiálneho prvku a čisto ľudský význam vykonávaného úkonu. Toto slovo vždy v rôznej miere čerpá inšpiráciu zo Svätého písma, je zakorenené v živej cirkevnej tradícii a autoritatívne ho definovalo Magistérium Cirkvi“. Preto matéria a forma „nikdy nezáviseli a ani nemôžu závisieť od vôle jednotlivca alebo jednotlivého spoločenstva“.

Nemôže sa meniť

Dokument opakuje, že „pri všetkých sviatostiach sa v každom prípade pre platnosť slávenia vždy vyžadovalo dodržiavanie matérie a formy s vedomím, že svojvoľné zmeny jednej a/alebo druhej – ktorých závažnosť a neplatnosť sa musí z času na čas zistiť – ohrozujú účinné udeľovanie sviatostnej milosti na zjavnú škodu veriacich“. To, čo čítame v promulgovaných liturgických knihách, sa musí verne dodržiavať bez toho, aby sa „niečo pridávalo, uberalo alebo menilo“.

Umenie sláviť

Liturgia umožňuje rozmanitosť, ktorá chráni Cirkev pred „strnulou uniformitou“. Ako čítame v koncilovej konštitúcii Sacrosanctum Concilium. Táto rozmanitosť a tvorivosť, ktoré podporujú väčšiu zrozumiteľnosť obradu a aktívnu účasť veriacich, sa však nemôže týkať toho, čo je pri slávení sviatostí podstatné.

Preklad Martin Jarábek