Vatikán 3. februára (VaticanNews) Simeon a Anna, hoci zažili ťažkosti a sklamania, nepodľahli defetizmu, neposlali nádej „do dôchodku,“ povedal pápež František pri svätej omši na sviatok Obetovania Pána. Ako zdôraznil, aj každý kresťan, najmä rehoľník, je Pánom povolaný, aby ho očakával. „To najhoršie, čo sa nám môže stať, je upadnúť do „spánku ducha“: uspať srdce, znecitliviť dušu, uložiť naše nádeje do temných zákutí sklamania a rezignácie.“

Homília Svätého Otca Františka
Sviatok Obetovania Pána, XXVIII Svetový deň zasväteného života, Bazilika Sv. Petra, 2. február 2024

Kým národ očakával Pánovu spásu, proroci ohlasovali jeho príchod, ako uvádza prorok Malachiáš: „Príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a anjel zmluvy, po ktorom túžite“ (3, 1). Simeon a Anna sú obrazom a stelesnením tohto očakávania. Vidia ako Pán vchádza do svojho chrámu a osvietení Duchom Svätým ho spoznávajú v Dieťati, ktoré Mária nesie v náručí. Čakali ho celý život: Simeon, „človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela“ (Lk 2, 25) a Anna, ktorá „nikdy neodchádzala z chrámu“ (Lk 2, 37).

Osoží nám hľadieť na týchto dvoch starcov trpezlivých v očakávaní, bdelých v duchu a vytrvalých v modlitbe. Ich srdcia zostávali bdelé ako stále horiaca pochodeň. Sú v pokročilom veku, ale majú mladé srdce; nenechávajú sa pohltiť dňami, lebo ich oči zostávajú obrátené k Bohu v očakávaní (porov. Ž 145, 15). Boli obrátení k Bohu v očakávaní, neustále pripravení. Na ceste životom zažili ťažkosti a sklamania, ale nepodľahli defetizmu (porazeneckému sklonu): neposlali svoju nádej „do dôchodku“. A tak, keď hľadia na Dieťa, spoznávajú, že sa naplnil čas, vyplnilo sa proroctvo, prišiel ten, ktorého hľadali, a po ktorom túžili, Mesiáš národov. Tým, že si udržiavajú živé očakávanie Pána, stávajú sa schopnými privítať ho v novosti jeho príchodu.

Bratia a sestry, čakanie na Boha je dôležité aj pre nás, pre našu cestu viery. Pán nás každý deň navštevuje, hovorí k nám, zjavuje sa nečakaným spôsobom a na konci života a čias príde. Preto nás on sám nabáda, aby sme zostali ostražití, aby sme bdeli, aby sme vytrvali v očakávaní. To najhoršie, čo sa nám môže stať, je totiž skĺznuť do „duchovnej ospalosti“: uspať srdce, znecitliviť dušu, uložiť nádej do temných zákutí sklamania a rezignácie.

Myslím na vás, zasvätení bratia a sestry, a na to, akým darom ste; myslím na každého z nás, dnešných kresťanov: sme ešte schopní prežívať očakávanie? Nie sme niekedy príliš zaujatí sami sebou, vecami a intenzívnym rytmom každého dňa, až tak, že zabúdame na Boha, ktorý vždy prichádza? Nie sme príliš uchvátení svojimi dobrými skutkami, čím riskujeme, že aj náboženský a kresťanský život sa mení „na mnoho vecí, ktoré treba urobiť“ a zanedbávame každodenné hľadanie Pána? Nehrozí nám niekedy, že osobný život a komunitný život naplánujeme tak, aby sme spočítali šance na úspech, namiesto toho, aby sme s radosťou a pokorou pestovali malé semienko, ktoré nám bolo zverené, s trpezlivosťou tých, ktorí sejú bez toho, aby niečo očakávali, a tých, ktorí vedia čakať na Božie časy a prekvapenia? Musíme si priznať, že neraz sme túto schopnosť očakávať stratili. Je to spôsobené rôznymi prekážkami a z nich by som chcel zdôrazniť dve.

Prvou prekážkou, kvôli ktorej strácame schopnosť očakávať, je zanedbávanie vnútorného (duchovného) života. Stáva sa to vtedy, keď únava prevláda nad úžasom, keď zvyk nahrádza nadšenie, keď strácame vytrvalosť na duchovnej ceste, keď nás negatívne skúsenosti, konflikty alebo ovocie, ktoré sa zdá byť oneskorené, menia na zatrpknutých a nahnevaných ľudí. Nie je dobré prežúvať horkosť, pretože v rehoľnej rodine – ako v každom spoločenstve a rodine – zatrpknutí a „pochmúrni“ ľudia vytvárajú dusnú atmosféru, akoby mali ocot v srdci. Vtedy je potrebné nadobudnúť stratenú milosť späť: vrátiť sa prostredníctvom intenzívneho vnútorného života k duchu radostnej pokory a tichej vďačnosti. A tá sa živí adoráciou, prácou kolien a srdca, konkrétnou modlitbou, ktorá bojuje a prihovára sa, schopnou znovu prebudiť túžbu po Bohu, lásku minulých rokov, údiv prvého dňa, chuť očakávania.

Druhou prekážkou je prispôsobovanie sa štýlu tohto sveta, ktorý nakoniec zaberá miesto evanjeliu. Náš svet často beží veľkou rýchlosťou, vyzdvihuje túžbu mať „všetko a hneď“. Pohlcuje sa aktivizmom a snaží sa za každú cenu vyhnať strach a obavy zo života v pohanských chrámoch konzumu alebo v zábave. V tomto kontexte, kde sa ticho vyháňa a stráca, nie je očakávanie ľahké, pretože si vyžaduje postoj zdravej pasivity, odvahu spomaliť tempo, nenechať sa zahltiť aktivitami, vytvoriť v sebe priestor pre Božie pôsobenie, tak ako učí kresťanská mystika. Majme sa teda na pozore, aby do našich rehoľných spoločenstiev, do života Cirkvi a na cestu každého z nás nevstúpil duch tohto sveta, inak neprinesieme ovocie. Kresťanský život a apoštolské poslanie potrebujú očakávanie, ktoré dozrieva v modlitbe a každodennej vernosti, aby nás oslobodilo od mýtu efektívnosti, od posadnutosti výkonom a predovšetkým od nároku uzavrieť Boha do našich kategórií, pretože on vždy prichádza nepredvídateľným spôsobom, vždy v časoch, ktoré nie sú naše a spôsobmi, ktoré nie sú tie, ktoré sme očakávali.

Ako uvádza francúzska mystička a filozofka Simone Weilová, sme nevestou, ktorá v noci čaká na príchod ženícha, a „súčasťou prípravy budúcej nevesty je čakanie [...]. Túžiť po Bohu a zrieknuť sa všetkého ostatného: len v tom spočíva spása“ (S. Weilová, Čakanie na Boha, Miláno 1991, 152). Sestry, bratia, rozvíjajme v modlitbe čakanie na Pána a učme sa správnej „pasivite Ducha“: takto budeme schopní otvoriť sa Božej novote.

Tak ako Simeon, aj my vezmime do náručia Dieťa, Boha novoty a prekvapení. Prijatím Pána sa minulosť otvára budúcnosti, staré v nás sa otvára tomu novému, čo on v nás vzbudzuje. Nie je to jednoduché – a my to vieme –, pretože v náboženskom živote, ako aj v živote každého kresťana, je ťažké vzdorovať „sile toho starého“: „v skutočnosti nie je ľahké pre starého človeka v nás prijať dieťa, to nové [...]. Božia novosť sa predstavuje ako dieťa a my, so všetkými našimi návykmi, obavami, závisťami, starosťami, stojíme pred týmto dieťaťom. Objímeme ho, prijmeme ho, urobíme mu miesto? Vstúpi táto novosť skutočne do nášho života, alebo sa budeme skôr snažiť dať dokopy staré a nové, snažiť sa nechať čo najmenej rušiť prítomnosťou Božej novosti?“ (C. M. Martini, Niečo tak osobné. Meditácie o modlitbe, Miláno 2009, 32-33).

Bratia a sestry, tieto otázky sú určené pre nás, pre každého z nás, sú pre naše spoločenstvá a sú pre Cirkev. Nechajme sa znepokojovať, nechajme sa pohnúť Duchom Svätým ako Simeon a Anna. Ak budeme ako oni prežívať očakávanie v starostlivosti o vnútorný život a v súlade so štýlom evanjelia, ak ako oni budeme takto prežívať očakávanie, potom objímeme Ježiša, ktorý je svetlo a nádej života.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek