Bratislava 2.februara(TK KBS) Dnes 2. februára slávime  Sviatok Obetovania Pána. Ľudovo je tento deň nazývaný Hromnice. Je zároveň spojený s Dňom zasväteného života, kedy si Bohu zasvätené osoby – rehoľníci a rehoľníčky – pripomínajú zasvätenie svojho života Bohu. V tento deň (alebo v iny blízky  deň, pred alebo po, tomto sviatku) si zvyčajne pred miestnym biskupom symbolicky obnovujú svoje rehoľné sľuby.

Sviatok Obetovania Pána pripomína udalosť, ktorú opisuje evanjelista Lukáš (Lk 2,22-30). „Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: ,Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi‘ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek, alebo dva holúbky.“ Mária s Jozefom na 40. deň po narodení priniesli Ježiša do chrámu a prorok Simeon ho označil za Spasiteľa všetkých národov a svetlo na osvietenie pohanov. V západnej liturgii ma tento sviatok názov Obetovania Pána. Vo východnej liturgii sa tento sviatok nazýva sviatkom Stretnutia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista.

Tento sviatok sa pred rokom 1969 slávil v západnej Cirkvi ako mariánsky sviatok Očisťovania Panny Márie.

Jeho náplň bola v tom, že podľa zákona platného u Izraelitov, teda Starého zákona sa žena po pôrode pokladala za nečistú následkom dedičného hriechu. Preto bola povinná na štyridsiaty deň po narodení syna ísť do chrámu, po narodení dievčaťa na sedemdesiaty deň, a podrobiť sa očisťovacej pobožnosti. Zákon nariaďoval, ako to čítame aj v evanjeliu svätého Lukáša, všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi, na znamenie, že Bohu patrí všetko ako zvrchovanému darcovi života a na poďakovanie, že pri východe Izraelitov z Egypta zachoval prvorodených synov vyvoleného národa. Tento sviatok sa preto nazýval sviatkom Očisťovania Panny Márie.

Sviatok má svoj pôvod na východe, kde sa slávil od polovice 4. storočia 14. februára, t. j. 40 dní po Zjavení Pána (Epifánia). V Jeruzaleme sa v tento deň konali osobitné procesie, tzv. apante. V roku 542 cisár Justinián (527 – 565) zaviedol jeho slávenie v Carihrade a stanovil ho na 2. februára, t. j. 40 dní po Narodení Pána. Z Carihradu sa potom sviatok rýchlo rozšíril na Západ. Pápež Sergej I. (687 – 701) nariadil, aby sa v tento deň konali slávnostné procesie, ktoré smerovali do Baziliky Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore). V 8. a 9. storočí sa dôraz obsahu slávností postupne presunul na oslavu Panny Márie a sviatok nadobudol mariánsky charakter. V novom liturgickom kalendári z roku 1969 dostal názov Praesentatio Domini – Obetovanie Pána – a vrátil sa mu jeho kristologický ráz.

Deň zasväteného života zaviedol ešte v roku 1997 pápež sv. Ján Pavol II. Stanovil, aby sa slávil 2. februára, v deň sviatku Obetovania Pána. Nadviazal na tradíciu začatú za pápeža sv. Pavla VI., keď sa v ten deň schádzali do Baziliky sv. Petra vo Vatikáne rehoľníci a rehoľníčky z celého Ríma. Pápež pri tej príležitosti povedal: „Obetovanie Pána v chráme je výrečnou ikonou úplného odovzdania svojho života zvláštnym spôsobom pre tých, ktorí boli povolaní, aby v Cirkvi a vo svete uvádzali evanjeliové rady do praxe, a tým si osvojili Ježišove vlastnosti – panenstvo, chudobu a poslušnosť.“

Pápeža viedli tri dôvody, kvôli ktorým uznal za potrebné sláviť Deň zasväteného života. Prvým dôvodom je vyjadrenie vďaky Bohu za túto formu života, ktorý je pre Cirkev darom najvyššej hodnoty. Cirkev totiž verí, že účinnosť pre všetky svoje diela, ktoré koná navonok, v nemalej miere čerpá zo skrytých živín Bohu zasväteného života. Modlitba a obeta života podľa evanjeliových rád je ich zdrojom. Bohu zasvätený život je tiež svedectvom o novom živote, ktorý presahuje čas a priestor sveta, v ktorom žijeme. Rehoľníci odovzdaním svojho života Bohu poukazujú na reálnu existenciu hodnôt, ktoré síce vo viditeľnom (fenomenologickom) poriadku sveta nie sú zatiaľ viditeľné, ale ktoré sa raz stanú evidentnou skutočnosťou pre všetkých.

Druhý dôvod spočíva v tom, aby Boží ľud lepšie spoznal a ocenil zasvätený život. Na Deň zasväteného života zvyčajne prichádzajú aj laici do chrámu, kde sa stretnutie rehoľníkov s biskupom koná. Tam majú možnosť počuť, či už kázeň alebo prednášku o zasvätenom živote, ale tiež osobné svedectvo rehoľných osôb. Tiež sa o tomto dni intenzívnejšie uvažuje v katolíckych médiách. A tak veriaci si môžu nanovo pripomenúť, že materiálne bohatstvo nie je najvyššou hodnotou; ba že i chudoba môže byť pre človeka obohatením, ak je prežívaná s chudobným Kristom. Tiež sa laici môžu zamyslieť nad hodnotou čistoty a vernosti, a to uprostred sveta, v ktorom nevernosť a hrubá žiadostivosť narúša a ničí vzťahy medzi najbližšími. Konečne môžu veriaci prehodnotiť silu poslušnosti, ktorá je dnes považovaná skôr za slabosť. Poslušnosť a vzájomná podriadenosť vo vzťahoch, sa im môže zjaviť v novom svetle – nie ako nástroj zotročenia, ale ako prostriedok k harmónii. A napokon tretí dôvod – ten sa dotýka priamo zasvätených osôb: majú si v tento deň pripomenúť, aké veľké veci urobil v ich živote Pán.

Prečo sa volá dnes tento deň sviatkom Obetovania Pána?

Za Krista nebolo treba prinášať obetu, ani za jeho matku Pannu Máriu. Kristus sám je obeta a týmto sviatkom sa výslovne poukazuje na to, že on je splnením prísľubu Mesiáša, ako to povedal Boh na počiatku ľudských dejín po prvom hriechu a svedčí o tom staručký Simeon, keď povedal: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a spásu Izraela, tvojho ľudu“.

Sviatok Obetovania Pána ľudovo nazývaný Hromnice sa spája s požehnaním sviece, nazyvanej hromnicna, v ktorej vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Treba pripomenuť, že tato svieca nie je žiadny amulet, ale symbolizuje Krista, ktorý vyslobodzuje a chráni každého, kto ho vzýva. Sviece každoročne v úvode svätej omše požehnáva biskup alebo kňaz. Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi r. 494.

Kde sa vzal názov sviatku Hromnice?

Opäť sa musíme vrátiť k evanjeliu svätého Lukáša, kde Simeon nazýva Krista Svetlom. Krista aj veľkonočná liturgia nazýva svetlom, kňaz alebo diakon spieva trojnásobné Kristus svetlo sveta. Kedysi tento sviatok Očisťovania Panny Márie završoval vianočné sviatky, mal prefáciu vianočnú a aj mariánska antifóna bola vianočná. Azda z tohoto sa vyvinul zvyk posviacania sviec na začiatku svätej omše a konanie sprievodu. Už vyššie je spomínané, že svätenie sviec v tento deň zaviedol pápež Gelázius. Iní udávajú, že to zaviedol až pápež Sergius I.  v roku 687 – 701, aby vykorenil pohanské zvyky nazývané Amburbale, ktoré sa konávali na počesť boha Februa a Plutona. Podľa iných to zas bola prosebná procesia so sviečkami, aby Boh na orodovanie Panny Márie odvrátil zúriaci mor. Cirkev od dávna prosila Boha, aby tí čo budú nábožne držať horiace sviece v rukách boli ním požehnávaní na tele i duši. A tak od dávna veriaci zapaľovali sviece pri búrkach, živelných pohromách, krupobití, hromobití. Od toho dostali sviatky meno Hromnice. A nakoniec bývalo zvykom hromničnú sviecu zapaľovať pri umierajúcich, aby v pokoji prešli do večnosti, kde večne svieti nehynúce svetlo Ježiš Kristus.

So sviečkami je však spojený ešte aj iný deň, a to deň sv. Blažeja, ktorého liturgická spomienka je 3. februára. 

Svätý Blažej, biskup a mučeník pôsobil v meste Sebasta v Arménsku. Staré historické pramene hovoria, že bol pôvodne lekárom a ako biskup veľmi trpel za vieru. Keď ho väznili chodili za ním do väzenia chorí a on ich uzdravoval. Spomína sa aj uzdravenie chlapca, ktorému v hrdle uviazla kosť a hrozilo udusenie. Priviezli ho svätému biskupovi a on ho uzdravil. Blažej zomrel po krutom mučení za prenasledovania cisára Licínia asi v roku 316.  Požehnanie hrdla je azda najrozšírenejším požehnaním, ktoré sa spája s týmto svätým biskupom a mučeníkom. Je uctievaný ako ochranca pred chorobami hrdla. Požehnanie sa udeľuje individuálne alebo spoločne, podľa uváženia kňaza. Toto požehnanie nahrádza záverečné požehnanie v omši, ak sa udeľuje po modlitbe po prijímaní.

Obrad sa začne požehnaním sviec. Sviece na svätoblažejské požehnanie sa požehnávajú po homílii alebo po modlitbe po prijímaní.

Požehnanie sviec

Modlime sa.  Velebíme ťa, Bože, náš Otec, Pán nášho života, a prosíme ťa: požehnaj tieto sviece a nám všetkým, čo sme sa tu na sviatok svätého Blažeja zhromaždili, daruj svoju pomoc a milosrdenstvo. Ochraňuj nás na príhovor tohto biskupa a mučeníka od chorôb hrdla a každej škody a veď nás bezpečne cez všetky nebezpečenstvá nášho života.  O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.  R.: Amen.

Po požehnaní kňaz pokropí sviece požehnanou vodou.

Požehnanie osôb

Požehnanie jednotlivých veriacich 

Kňaz drží skrížené zapálené sviece pod hrdlom veriaceho a žehná ho týmito slovami:

V.: Na príhovor svätého Blažeja nech ťa Pán chráni od každého zla a nech ťa žehná všemohúci Boh, Otec i Syn + i Duch Svätý.  R.: Amen.

Spoločné požehnanie 

Ak je veriacich veľa, možno udeliť toto požehnanie takto:

V omši po modlitbe po prijímaní nasleduje modlitba požehnania sviec, ako je hore, a po nej kňaz udelí požehnanie takto:

V.: Pán s vami.  R.: I s duchom tvojím.

V.: Prijmite svätoblažejské požehnanie.

Držiac dve zapálené sviece vystrie kňaz pravú ruku nad všetkých veriacich a povie:

V.: Na príhovor svätého Blažeja, biskupa a mučeníka, nech vás Pán chráni od každého zla, nech vás sprevádza svojím + požehnaním a nech vás posilňuje, aby ste v zdraví tela a duše plnili svoje poslanie a dosiahli spásu v spoločenstve všetkých svätých. Skrze Krista, nášho Pána.  R.: Amen.

V.: A požehnanie všemohúceho Boha, Otca i Syna + i Ducha Svätého, nech zostúpi na vás a zostane vždy s vami.  R.: Amen.

Zdroje: Archiv TK KBS / Revidoval: Daniel Dian