Bratislava 1. februára (TK KBS) Nedostatočný a skreslený význam zmyslu pravdy a dialógu podkopáva ich chápanie a prax, píše teológ Piero Coda. Jeho príspevok prináša portál nm.sk.

Dilema dnešnej doby: Je možný vzťah medzi pravdou a dialógom?

V mnohých ohľadoch rozhodujúca dilema doby, v ktorej žijeme, je: Pravda verzus dialóg? Dialóg verzus pravda? Vnímať sa to dá už pri zbežnom pohľade na postoje, ktoré prevládajú vo verejnom priestore.

Všetci si všímame rastúci rozpor medzi odkazom na pravdu (v pluralite jej významových úrovní: faktická, historická, etická, náboženská pravda…) a odkazom na dialóg. Tejto skutočnosti sa treba priamo postaviť a kriticky ju do hĺbky preskúmať. Nie je možné nechať ísť veci smerom, akým sa vyvíjajú. V stávke je stabilnosť sociálneho života, ba dokonca samotný osud našej spoločnosti a perspektíva ľudskej rodiny a spoločného domova.

V skutočnosti – to je pokus o diagnózu, ktorú navrhujem – sa tu udomácnil nedostatočný, ak nie skreslený, dokonca aj ideologicky chybný význam zmyslu pravdy a dialógu, ktorý s vážnymi dôsledkami podkopáva ich chápanie a prax. A to v dvoch protikladných, ale v konečnom dôsledku korelatívnych smeroch.

Pravda sa nikdy neponúka mimo dialógu, tak ako sa dialóg nikdy neponúka mimo pravdy.

Na jednej strane možno dialóg chápať ako to, čo interpretuje dobu pluralizmu a globálnej komunikácie, ktorú prežívame v zmysle koexistencie rôznych skúseností a dokonca aj nezlučiteľných koncepcií pravdy. Až do bodu teoretizovania relativizmu: teda ku konštatovaniu plurality foriem pravdy a prístupov k pravde, ktoré sú a zostávajú oddelené a nekomunikovateľné. Tým sa oslabuje, až zaniká pojem pravdy.

So zjavným rizikom – vychádzajúcim zo skúsenosti –, že takýto predpoklad sa zmení na opak: na umlčanú alebo evidentnú neznášanlivosť voči tým, ktorí sa snažia o hľadanie spoločného prístupu k pravde ako nevyhnutného vnútorného kritéria a potrebnej konvergentnej orientácie rôznych ciest, na ktorých sa vyjadruje ľudská skúsenosť a ľudské chápanie. To je to, čo hlása téza – sem a tam sa stala aj módou –, podľa ktorej sme vstúpili do doby „post-pravdy“, ktorá by si mala vyžadovať neutralitu foriem a postupov, ktoré riadia občianske spolužitie.

Na druhej strane sme svedkami rozhodného opätovného a dokonca bojovného presadzovania „práv pravdy“ v protiklade k presadzovaniu dialógu, ktoré sa považuje za dobrácke a slabé. Ale až príliš často tento postoj vyjadruje ani nie tak otvorenosť a pripravenosť na vždy interpelujúce a prekvapujúce riziko odpovedajúcej a zodpovednej poslušnosti voči pravde (pretože s pravdou to tak je!), ale skôr predvedenie vlastnej identity a uzavretie sa v nej v zmysle exkluzivity voči iným spôsobom prístupu k pravde a jej vyjadreniu. A to až do takej miery, že hrozí – aj v tomto prípade – nebezpečenstvo vyústenia do netolerancie, ktorá nakoniec určí vstup do tragicky konfliktnej doby.

Tvárou v tvár tejto situácii, rubikon, ktorý treba prekročiť, je tento: s vášňou a presvedčením sa precvičovať a praktizovať uplatňovanie autentickej ľudskosti, v ktorej sa pravda nikdy neponúka mimo dialógu, tak ako sa dialóg nikdy neponúka mimo pravdy. To znamená, že dialóg sa musí chápať a uplatňovať ako cesta pravdy a k pravde; a že pravda predstavuje podmienku možnosti, vitálnu atmosféru a cieľ dialógu, ktorý by bol hodný tohto mena.

Je dobré, že iný existuje a že je iným ja, odlišný a rozdielny odo mňa.

Toto je cesta, ktorú nám navrhuje pápež František, keď hovorí o výzve a šanci novej paradigmy v ľudských a sociálnych vzťahoch, ktorá nachádza svoju podobu v „kultúre stretnutia medzi kultúrami“.

Prameňom tejto cesty je ten Boh, ktorého nám Ježiš zjavuje pod menom Abba, Otec, Boh, ktorý sa vyjadruje vo svojom Slove, Synovi, a v tomto Slove hovorí: Je dobré, že iný existuje a že je iným ja, odlišný a rozdielny odo mňa, samozrejme, ale vo vzťahu lásky a výmeny darov so mnou. Je to o to pravdivejšie, že toto jediné Slovo sa láme v pluralite mnohých stvorených slov, ktorými sme my: slová, ktoré vtelené Slovo v sebe zjednocuje a svojou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním navracia každé k sebe samému v jeho neodňateľnej identite a slobodnej jednote. V nekonečnom dychu radosti a života Ducha Svätého.

Prevzaté z cittanuova.it a nm.sk