Vatikán 24. januára (VaticanNews) Pri príležitosti dvojstého výročia úmrtia kardinála Ercola Consalviho, dvojnásobného štátneho sekretára Svätej stolice, ktoré pripadlo na 24. januára, sa vo Vatikánskych múzeách v dňoch 22. – 23. januára konala konferencia venovaná tomuto významnému pápežskému diplomatovi. Osobitný dôraz sa kládol na špecifickosť tzv. konsalvizmu, prístupu, ktorý „obhajuje a podporuje požiadavky evanjelia a vie sa inteligentne prispôsobiť dobe,“ dáva kontingentné odpovede na kontingentné otázky, „bez romantizmu,“ ale s úsilím neustálej, diskrétnej a namáhavej práce.
Konferencia s názvom Kardinál Ercole Consalvi. Diplomat v nepokojných časoch 1757 – 1824 zorganizovali Štátny sekretariát Svätej stolice, Pápežský výbor pre historické vedy a Vatikánske múzeá. Úvodný príhovor zasadnutia predniesol súčasný štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, ktorý poznamenal, že jeho vzdialenému predchodcovi sa „podarilo vybudovať vzájomné politické a ľudské porozumenie.“ Zároveň poďakoval arcibiskupovi Paulovi Richardovi Gallagherovi, sekretárovi pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami, za to, čo urobil pre náležité pripomenutie tohto výročia.
Rečník načrtol niektoré významné pasáže zo životopisu rímskeho kardinála, ktorý dvakrát zastával funkciu štátneho sekretára: v rokoch 1800 – 1806 a 1814 – 1823. Vysvetlil, že „toto prerušenie bolo spôsobené rozmarom cisára Napoleona, ktorý v dôsledku dezinformácií svojho veľvyslanca v Ríme kardinála Josepha Fescha považoval Consalviho za skutočného vinníka odcudzenia medzi parížskym a rímskym dvorom; v tomto prípade ho obviňoval z neochoty pápeža prispôsobiť sa francúzskej zahraničnej politike.“ Kardinál Parolin priznal, že s postavou svojho predchodcu komunikoval od prvých chvíľ svojej diplomatickej kariéry. Poukázal na to, že jeden z mála kardinálových portrétov sa zachoval v Pápežskej cirkevnej akadémii na Piazza della Minerva, kde sa pripravujú budúci pápežskí diplomati a kde študoval aj sám Consalvi [vtedy sa nazývala Akadémia cirkevnej šľachty – KAI].
Podľa súčasného štátneho sekretára je Consalviho meno synonymom určitého spôsobu vedenia diplomacie. Dokázal totiž „vyjednať s prvým konzulom Napoleonom Bonapartom náboženské upokojenie Francúzska prostredníctvom konkordátu z roku 1801; v roku 1806 odolal snahe cisára Napoleona obmedziť autonómiu pápežskej zahraničnej politiky; obhajoval pápežské výsady o neplatnosti cisárskej svadby z roku 1810..., a to tak, že stratil vonkajšie znaky kardinálskej dôstojnosti (červenú farbu) a stal sa ,čiernym kardinálom‘ (za odmietnutie účasti na Napoleonovej svadbe s Máriou Louisou Rakúskou cisár v záchvate hnevu nariadil skonfiškovať Consalviho majetok a majetok ďalších 12 kardinálov a zbaviť ich hodnosti, pričom ich prinútil obliekať sa ako obyčajní kňazi, odtiaľ prezývka ,čierni kardináli‘).
Kardinál Consalvi zmenil postavenie Svätej stolice na medzinárodnej scéne aj svojím pôsobením na Viedenskom kongrese (1814 – 15), a to do takej miery, že pápežstvo sa stalo aktívnym účastníkom éry multilaterálnej diplomacie medzinárodných kongresov obnovy od Verony po Ľubľanu a s rozhodnosťou a tvorivosťou obnovilo obdobie konkordátov, pričom po prvý raz zašlo tak ďaleko, že podpísalo texty aj s nekatolíckymi mocnosťami, pripomenul.
Poukázal na to, že „v čase, keď sa princíp legitimity pretínal s politickou reflexiou a kritériami zmeny medzinárodného poriadku,“ Consalvi „dokázal vyjadriť a stelesniť politickú teológiu doby, ktorá sa v nadväznosti na paulínsky prístup, podľa ktorého všetka moc pochádza zhora, už nezaoberala legitimitou v dynastickom alebo právnom kľúči, ale s krajným realizmom interagovala s tými, ktorí skutočne vykonávali moc.“ Zdôraznil biblicko-teologický prístup svojho predchodcu, na ktorom „bola založená jeho realistická politika.“
Súčasný štátny sekretár načrtol prednosti toho, čo historiografia nazýva „diplomatickým prístupom, podľa ktorého má prednosť realita pred ideálnymi očakávaniami.“ Zdôraznil, že z historického hľadiska je to pre Consalviho „schopnosť prijať svet, ktorý vzišiel z Francúzskej revolúcie, taký, aký je, a nie prázdna a antihistorická snaha o jeho zánik všetkými možnými prostriedkami.“ Vysvetlil, že „ide o prispôsobivosť, ale aj o jasné hranice svojej práce, ktoré v prípade kardinála štátneho sekretára diktovali základné doktrinálne požiadavky.“ Práve táto výzva reality viedla pápežskú diplomaciu k tomu, aby túto výzvu prijala „bez romantizmu a idealizmu, ale v úsilí neustálej, diskrétnej, namáhavej a cnostnej práce.“
Poznamenal, že túto líniu nasledovali aj nasledujúci kardináli – štátni tajomníci, od Mariana Rampollu del Tindaro po Pietra Gasparriho, od Eugenia Pacelliho po Agostina Casaroliho. „Je to škola reálnej politiky, ktorá v konečnom dôsledku hľadá a praktizuje všetky možné riešenia pre prežitie miestnych katolicizmov a v prípade potreby aj pre ich rozvoj,“ zdôraznil kardinál Parolin. Svoj príhovor zakončil konštatovaním, že „ide o diplomaciu, ktorá sa vie inteligentne prispôsobiť dobe, pričom si uvedomuje jej špecifiká, teda dáva podmienené odpovede na podmienené otázky.“
Kardinál Ercole Consalvi, ktorý slúži ako referenčný bod a inšpirácia, ako „model reálnej politiky Svätej stolice,“ bol pripomenutý vydaním jeho memoárov v taliančine a francúzštine, vydaním pamätnej známky Vatikánskou poštou a dokumentárnym filmom Ercole Consalvi. Le sens de l'Histoire, ktorý nakrútil Olivier Besse pre francúzsku katolícku televíziu KTO a ktorý sa premietal na konci dopoludňajšieho zasadnutia konferencie. Premietaniu predchádzali pozdravy a poďakovania Mareka Inglota, predsedu Pápežského výboru pre historické vedy.
