Vatikán 21. januára (VaticanNews) Evanjelium je knihou života, ale veľmi veľa veriacich ho nikdy neprečítalo od začiatku do konca. Svätý Otec o tom hovoril počas svätej omše, ktorú slávil vo Vatikánskej bazilike pri príležitosti Nedele Božieho slova. Svätý Otec vyzval k tomu, aby sme neboli „hluchí“ k Božiemu slovu, ktoré nás priťahuje k Bohu a prebúdza poslanie. Pripomenul, že ak v našom živote vytvoríme priestor pre premodlené Ježišovo slovo, pomôže nám vrátiť sa s radosťou k prameňom viery.

Videozáznam

Zdroj: Vatican News

V dnešnú Nedeľu Božieho slova, ktorú pápež v roku 2019 apoštolským listom Aperuit illis ustanovil sláviť každú tretiu cezročnú nedeľu, sa na eucharistickom slávení zúčastnilo vyše 5000 ľudí. Vo vatikánskej bazilike všetci dostali výtlačky Evanjelia podľa Marka. Tohtoročnou témou je „Zostaňte v mojom slove“ (Jn 8, 31). Počas svätej omše dve ženy boli ustanovené na službu lektorátu a deviati laici boli ustanovení pre službu katechétu. Pochádzajú z Brazílie, Bolívie, Kórey, Čadu, Nemecka a Antíl. Svätý Otec im odovzdal Sväté písmo a kríž, symboly poverenia ohlasovať a zvestovať Slovo, ktoré, ako zdôraznil v homílii, „priťahuje človeka k Bohu a posiela ho k iným“.

Homilia Svätého Otca Františka
Svätá omša v Nedeľu Božieho slova (III. v období cez rok), 21. januára 2024

Počuli sme, že „Ježiš im povedal: ‚Poďte za mnou‘ [...]. A oni hneď opustili siete a išli za ním“ (Mk 1, 17 – 18). Moc Božieho slova je veľká, ako sme počuli aj v prvom čítaní: „Toto Pánovo slovo bolo povedané Jonášovi: ‚Vstaň, choď do Ninive [...] a ohlasuj im‘ [...]. Jonáš vstal a išiel [...] podľa Pánovho slova“ (Gn 3, 1-3). Božie slovo uvoľňuje silu Ducha Svätého. Je to sila, ktorá priťahuje človeka k Bohu, ako to urobila s tými mladými rybármi, ktorých ohromili Ježišove slová; a je to sila, ktorá posiela k iným, ako to urobil Jonáš, ktorý vyšiel k tým, čo boli ďaleko od Pána. Slovo teda priťahuje k Bohu a posiela k iným, v tom je jeho dynamika. Nenecháva nás uzavretých do seba, ale rozširuje srdce, núti nás zmeniť smer, prevracia zvyky, otvára nové scenáre, odhaľuje nepredstaviteľné horizonty.

Bratia a sestry, Božie slovo chce toto urobiť v každom z nás. Tak ako v prípade prvých učeníkov, ktorí prijali Ježišove slová, opustili svoje siete a začali úžasné dobrodružstvo, tak aj na brehoch našich životov, popri loďkách našich príbuzných a sieťach práce, Slovo vzbudzuje Ježišovo volanie. Volá nás, aby sme spolu s ním a pre druhých zatiahli na hlbinu. Áno, Slovo vzbudzuje misiu, robí nás Božími poslami a svedkami pre svet plný slov, ale smädný po tom Slove, ktoré často ignoruje. Cirkev žije touto dynamikou: je povolávaná Kristom, on ju priťahuje a posiela do sveta, aby o ňom vydávala svedectvo. Toto je dynamika Cirkvi.

Nemôžeme sa zaobísť bez Božieho slova, jeho jemnej sily, ktorá sa akoby v dialógu dotýka srdca, vtláča sa do duše, obnovuje ju Ježišovým pokojom, ktorý nás robí nepokojnými pre druhých. Ak sa pozrieme na Božích priateľov, svedkov evanjelia v dejinách na svätých, vidíme, že pre všetkých bolo Slovo rozhodujúce. Spomeňme si na prvého mnícha, svätého Antona, ktorého počas svätej omše zasiahol úryvok z evanjelia a zanechal všetko pre Pána; spomeňme si na svätého Augustína, ktorého život sa zmenil, keď Božie slovo uzdravilo jeho srdce; spomeňme si na svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša, ktorá objavila svoje povolanie pri čítaní listov svätého Pavla. A myslím na svätca, ktorého meno nosím, Františka z Assisi, ktorý po modlitbe čítal v evanjeliu, že Ježiš poslal svojich učeníkov kázať, a zvolal: „To chcem, to žiadam, to túžim robiť celým srdcom!“ (Tommaso da Celano, Vita prima IX, 22). Ich životy boli zmenené Slovom života, Pánovým slovom.

Je otázne, prečo sa však to isté nedeje aj mnohým z nás? Často počúvame Božie slovo, vstúpi do jedného ucha a vyjde druhým uchom von, prečo je tomu tak? Možno preto, ako nám ukazujú títo svedkovia, že nesmieme byť „hluchí“ k Slovu. To je naše nebezpečenstvo: sme zahlcovaní tisíckami slov a necháme si ujsť Božie slovo: počujeme ho, ale nepočúvame ho; počúvame ho, ale nezachovávame ho; ak ho aj zachovávame, nenecháme sa ním vyprovokovať k zmene. Predovšetkým ho čítame, ale sa ním nemodlíme, zatiaľ čo „čítanie Svätého písma má byť sprevádzané modlitbou, aby sa nadviazal dialóg medzi Bohom a človekom“ (Dei Verbum, 25). Nezabúdajme na dva základné rozmery kresťanskej modlitby: počúvanie slova a adoráciu Pána. Urobme priestor pre premodlené Ježišovo slovo a stane sa nám to, čo prvým učeníkom. Vráťme sa preto k dnešnému evanjeliu, ktoré nám prináša dve gestá, ktoré vyplynuli z Ježišovho slova: „zanechali siete a išli za ním“ (Mk 1, 18). Zanechali a nasledovali. Pozastavme sa nakrátko pri tom.

Zanechali. Čo zanechali? Čln a siete, teda život, ktorý viedli až do tej chvíle. Tak často s námahou opúšťame svoje istoty, svoje zvyky, pretože sa v nich zachytávame ako ryby v sieti. Ale tí, ktorí sú v kontakte so Slovom, sa uzdravujú z osídiel minulosti, pretože živé Slovo nanovo interpretuje život, uzdravuje aj zranenú pamäť tým, že nám vštepuje spomienku na Boha a jeho skutky voči nám. Písmo nás upevňuje v dobrote, pripomína nám, kto sme: vykúpené a milované Božie deti.

„Voňavé Pánove slová“ (porov. sv. František z Assisi, List veriacim) sú ako med, dávajú životu chuť: vzbudzujú Božiu sladkosť, živia dušu, zaháňajú strach, premáhajú samotu. A tak ako umožnili týmto učeníkom zanechať opakujúci sa život na člnoch a v sieťach, tak v nás obnovujú vieru, očisťujú ju a zbavujú toľkých nečistôt, vracajú ju k jej počiatkom, k pramennej čistote evanjelia. Tým, že nám Sväté písmo rozpráva o Božích skutkoch, uvoľňuje piliere ochromenej viery a umožňuje nám znovu si vychutnávať kresťanský život taký, aký skutočne je: príbeh lásky s Pánom.

Učeníci teda zanechali siete a potom išli za ním: za Učiteľom kráčali vpred. Totiž jeho Slovo, kým oslobodzuje človeka od záťaže minulosti a prítomnosti, robí ho zrelým v pravde a láske: oživuje srdce, otriasa ním, očisťuje ho od pokrytectva a napĺňa nádejou. Samotná Biblia dosvedčuje, že živé a účinné je Božie slovo: „ako dážď a sneh“ pre pôdu (porov. Iz 55, 10 – 11); „ako oheň“, „ako kladivo, ktoré drví skalu“ (Jer 23, 29); ako ostrý meč, ktorý „rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12); ako neporušiteľné semeno (1 Pt 1, 23), ktoré, malé a skryté, klíči a prináša ovocie (porov. Mt 13). „V Božom slove je skrytá taká účinnosť a sila, že je [...] pokrmom duše, čistým a večným prameňom duchovného života“ (II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia Dei Verbum, 21).

Bratia a sestry, nech nám Nedeľa Božieho slova pomáha vrátiť sa s radosťou k prameňom viery, ktorá sa rodí z počúvania Ježiša, Slova živého Boha. Zatiaľ čo sa neustále vravia a čítajú slová o Cirkvi, nech nám pomáha znovu objaviť Slovo života, ktoré zaznieva v Cirkvi! Inak skončíme tak, že budeme hovoriť viac o sebe ako o Ňom; a často v centre zostanú naše vlastné myšlienky a problémy, a nie Kristus so svojím slovom. Vráťme sa k prameňom, aby sme ponúkli svetu živú vodu, ktorú nemôže nájsť; a kým spoločnosť a sociálne médiá zdôrazňujú násilie slov, držme sa miernosti Božieho slova, ktoré zachraňuje, je pokorné, nerobí hluk, vstupuje do srdca.

A nakoniec si položme zopár otázok. Aké miesto vyhradzujem Božiemu slovu na mieste, kde žijem? Zrejme tam budú knihy, noviny, televízory, telefóny, ale kde je Sväté písmo? Mám vo svojej izbe po ruke evanjelium? Čítam ho každý deň, aby som v ňom nachádzal životný smer? Nosím v taške vreckové Evanjelium, aby som ho mohol čítať? Často som ľuďom radil, aby mali evanjelium vždy so sebou, vo vrecku, v taške, v mobilnom telefóne: ak mi je Kristus drahší než čokoľvek iné, ako ho môžem nechať doma a nebrať si jeho slovo so sebou? A posledná otázka: prečítal som aspoň jedno zo štyroch evanjelií celé? Evanjelium je kniha života, je jednoduché a krátke, a predsa ho toľko veriacich nikdy neprečítalo od začiatku do konca.

Bratia a sestry, ako hovorí Sväté písmo, Boh je „počiatok a pôvodca krásy“ (Múd 13, 3): nechajme sa podmaniť krásou, ktorú do života vnáša Božie slovo.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Martin Jarábek, Andrej Klapka