Vatikán 6. januára (VaticanNews) Mudrci, ktorí sa vydali hľadať narodeného kráľa, sú obrazom ľudí, ktorí sa vydali hľadať Boha. Svätý Otec to povedal počas eucharistie slávenej vo Vatikánskej bazilike pri príležitosti slávnosti Zjavenia Pána. Svätý Otec František nás povzbudil, aby sme sa pozerali smerom k nebu, s nohami pevne na zemi, a aby sme objavili záľubu v modlitbe adorácie.

Homília pápeža Františka
Slávnosť Zjavenia Pána, 6. januára 2024

Mudrci sa vydávajú na cestu hľadať Kráľa, ktorý sa narodil. Sú obrazom národov na ceste za hľadaním Boha, cudzincov, ktorí sú teraz vedení na Pánov vrch (porov. Iz 56, 6-7), vzdialených, ktorí teraz môžu počuť ohlasovanie spásy (porov. Iz 33, 13), všetkých stratených, ktorí počujú volanie priateľského hlasu. Lebo teraz sa v tele betlehemského Dieťaťa zjavila Pánova sláva všetkým národom (porov. Iz 40, 5) a „každý človek uvidí Božiu spásu“ (Lk 3, 6). Je to ľudská púť každého z nás od vzdialenosti k blízkosti.

Mudrci majú oči upriamené k nebu, ale nohami kráčajú po zemi a srdce majú sklonené v adorácii.

V prvom rade majú mudrci oči upriamené k nebu. Prebýva v nich túžba po nekonečne a ich pohľad priťahujú nebeské hviezdy. Nežijú s pohľadom upretým na špičku nôh, zahľadení do seba, zajatci pozemského horizontu, ktorí sa rezignovane vlečú či sťažujú. Pozdvihujú hlavu, aby očakávali svetlo, ktoré ožiari zmysel ich života, spásu, ktorá prichádza zhora. A tak vidia vychádzať hviezdu, jasnejšiu než všetky ostatné, ktorá ich priťahuje a vysiela na cestu.

Toto je kľúč, ktorý odomyká skutočný zmysel nášho života: ak žijeme uzavretí v úzkych medziach pozemských vecí, ktoré tu dnes sú a zajtra nebudú viac. Ak so sklonenou hlavou kráčame ako rukojemníci svojich zlyhaní a výčitiek, ak túžime po pozemských statkoch a úteche namiesto toho, aby sme hľadali svetlo a lásku, náš život vyhasína. Mudrci, ktorí sú cudzincami a ešte sa nestretli s Ježišom, nás učia, aby sme sa pozerali hore, aby sme mali pohľad obrátený k nebu, aby sme pozdvihli oči k vrchom, odkiaľ nám príde pomoc, pretože naša pomoc prichádza od Pána (porov. Ž 121, 1-2).

Bratia a sestry, oči obráťme k nebu! Aj my musíme pozerať do výšav, aby sme sa naučili vidieť realitu zhora. Potrebujeme to na ceste životom, aby nás sprevádzalo priateľstvo s Pánom, jeho láska, ktorá nás podopiera, svetlo jeho slova, ktoré nás vedie ako hviezda v noci. Potrebujeme to na ceste viery, aby sa neredukovala na súbor náboženských praktík alebo vonkajší zvyk, ale aby sa stala ohňom, ktorý v nás horí a robí z nás vášnivých hľadačov Pánovej tváre a svedkov jeho evanjelia.

Potrebujeme to v Cirkvi, kde sme povolaní postaviť Boha opäť do stredu, namiesto toho, aby sme sa delili podľa svojich predstáv. Potrebujeme ho, aby sme sa vzdali cirkevných ideológií, aby sme našli zmysel svätej Matky Cirkvi, cirkevných zvyklosti. Cirkevné ideológie nie, cirkevné povolanie áno. Pán, a nie naše predstavy či projekty, musia byť v centre. Vychádzajme opäť z Boha, hľadajme v ňom odvahu nezastaviť sa tvárou v tvár ťažkostiam, silu prekonávať prekážky, radosť zo života v spoločenstve a svornosti.

Mudrci nielen hľadia na hviezdu, vysoké veci, ale tiež majú nohy na zemi. Vydávajú sa do Jeruzalema a pýtajú sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť“ (Mt 2, 2). Jediná vec: nohy spojené s kontempláciou. Hviezda žiariaca na oblohe ich vysiela kráčať po cestách zeme; pozdvihujúc hlavu hore, sú nabádaní zostúpiť dolu; hľadajúc Boha, sú poslaní nájsť ho v človeku, v Dieťati ležiacom v jasliach, pretože Boh, ktorý je nekonečne veľký, sa zjavil v tomto malom, nekonečne malom, dieťati. Na pochopenie veľkosti a malosti v Božom prejave je potrebná múdrosť, pomoc Ducha Svätého.

Bratia a sestry, nohami  kráčajme po zemi! Dar viery nám nie je daný preto, aby sme zostávali so zrakom upretým na oblohu (porov. Sk 1, 11), ale aby sme kráčali po cestách sveta ako svedkovia evanjelia; svetlo, ktoré osvecuje náš život, Pán Ježiš, nám nie je dané len preto, aby sme sa utešovali v našich nociach, ale aby sme otvárali zábleskom svetla v hustej tme, ktorá zahaľuje veľa spoločenských situácií. Boha, ktorý nás prichádza navštíviť nenájdeme tak, že sa zastavíme v nejakej krásnej náboženskej teórii, ale len tak, že sa vydáme na cestu, hľadajúc znamenia jeho prítomnosti v každodennej realite, a predovšetkým tak, že sa stretneme a dotkneme sa tela našich bratov a sestier. Kontemplácia Boha je krásna, ale je plodná len vtedy, ak riskujeme, ak podstupujeme riziko služby a prinášame Boha.

Mudrci hľadajú Boha, veľkého Boha a nachádzajú Dieťa. To je dôležité: stretnúť Boha v tele, v tvárach, ktoré okolo nás denne prechádzajú, najmä v tvárach tých najchudobnejších. Mudrci nás totiž učia, že stretnutie s Bohom nás vždy otvára väčšej nádeji, ktorá nás pobáda zmeniť životný štýl a pretvárať svet; Benedikt XVI. povedal: „Ak chýba pravá nádej, človek hľadá šťastie v opojení, v zbytočnostiach, v nadbytku a ničí seba i svet. [...] Preto sú potrební ľudia, ktorí živia veľkú nádej, a preto majú veľkú odvahu. Odvahu Mudrcov, ktorí podnikli dlhú cestu za hviezdou a ktorí vedeli pokľaknúť pred Dieťaťom a ponúknuť mu svoje vzácne dary“ (Homília 6. januára 2008).

Napokon myslime aj nato, že Mudrci majú svoje srdce sklonené v adorácii. Pozerajú na hviezdu na oblohe, ale neuchyľujú sa k zbožnosti odtrhnutej od zeme; vydávajú sa na cestu, ale netúlajú sa ako bezcieľni turisti. Prišli do Betlehema, a keď uvideli Dieťa, „padli na zem a klaňali sa mu“ (Mt 2, 11). Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu zlato, kadidlo a myrhu. „Týmito mystickými darmi dávajú najavo, kto je ten, komu sa klaňajú: zlatom vyhlasujú, že je Kráľ, kadidlom, že je Boh, myrhou, že zomrie“ (Sv. Gregor Veľký, Homília X na deň Zjavenia Pána, 6). Kráľ, ktorý nám prišiel slúžiť, Boh, ktorý sa stal človekom. Voči tomuto tajomstvu sme pozvaní skloniť svoje srdce a kolená, aby sme sa klaňali: aby sme sa klaňali Bohu, ktorý prichádza v malosti, ktorý prebýva v každodennosti našich domovov, ktorý zomiera z lásky. Bohu, ktorý „kým sa zjavoval v nebeskej bezhraničnosti so znameniami hviezd, dal sa nájsť [...] v útlom útočisku. Slabému v tele dieťaťa a zavinutému do plienok, sa klaňali Mudrci a báli sa ho bezbožníci“ (sv. Augustín, Rozhovory, 200).

Bratia a sestry, stratili sme návyk adorovania, stratili sme túto schopnosť, ktorú nám dáva poklona. Znovu objavme záľubu v modlitbe adorácie. Uznajme Ježiša za nášho Boha a za nášho Pána a klaňajme sa mu. Dnes nás Mudrci pozývajú klaňať sa. V súčasnosti nám chýba adorácia. Bratia a sestry, podobne ako mudrci, pozdvihnime oči k nebu, vydajme sa hľadať Pána, skloňme svoje srdcia v adorácii. Hľadieť do neba, pokračovať na ceste a klaňať sa. A prosme o milosť nikdy nestrácať odvahu: odvahu hľadať Boha, byť ľuďmi nádeje, nebáť sa snívať, skúmať nebesá, odvahu vytrvalosti kráčať po cestách sveta, s únavou pravej cesty a odvahou klaňať sa, odvahou hľadieť na Pána, ktorý osvecuje každého človeka. Kiež nám Pán dá túto milosť, najmä milosť vedieť adorovať.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)