Vatikán 18. decembra (VaticanNews) Prostredníctvom doktrinálneho vyhlásenia Fiducia supplicans Dikastéria pre náuku viery, ktorú schválil pápež František, bude možné požehnávať páry rovnakého pohlavia, pokiaľ to nebude mať akúkoľvek obradovú formu alebo pokiaľ nepôjde o napodobňovania manželstva. Doktrína manželstva sa nemení, požehnanie nepredstavuje potvrdenie zväzku.

Keď dve osoby požiadajú o požehnanie, aj keď je status páru „neregulárny“, bude možné, aby duchovný súhlasil. Avšak bez gesta pastoračnej blízkosti, ktoré obsahuje prvky čo i len vzdialene podobné obradu manželstva. Tak sa píše vo vyhlásení Fiducia supplicans o pastoračnom význame požehnania, ktoré vydalo Dikastérium pre náuku viery a schválil ho pápež František.

Dokument, ktorý sa zaoberá témou požehnania, rozlišuje medzi rituálnym a liturgickým požehnaním a spontánnym požehnaním, ktoré sa viac podobá gestám ľudovej zbožnosti: práve v tejto druhej kategórii sa teraz uvažuje o možnosti prijímať aj tých, ktorí nežijú podľa noriem kresťanského morálneho učenia, ale pokorne prosia o požehnanie. Od augusta pred 23 rokmi nevydalo bývalé Sväté ofícium vyhlásenie (posledné bolo v roku 2000, Dominus Jesus), dokument takej vysokej doktrinálnej hodnoty.

Fiducia supplicans sa začína úvodom prefekta kardinála Victora Fernandeza, ktorý vysvetľuje, že deklarácia prehlbuje „pastoračný význam požehnania“ a umožňuje „rozšíriť a obohatiť jeho klasické chápanie“ prostredníctvom teologickej reflexie „založenej na pastoračnej vízii pápeža Františka“.

Táto reflexia „znamená skutočný vývoj vzhľadom na to, čo sa doteraz hovorilo o požehnaní“ a zahŕňa možnosť „požehnávať páry v neregulérnych situáciách a páry rovnakého pohlavia bez toho, aby sa oficiálne potvrdil ich status alebo sa nejakým spôsobom zmenilo trvalé učenie Cirkvi o manželstve“.

Po prvých odsekoch (1 – 3), kde sa pripomína predchádzajúca – teraz rozšírená – deklarácia z roku 2021, deklarácia zavádza požehnanie vo sviatosti manželstva (odseky 4 – 6) a vyhlasuje „neprípustné obrady a modlitby, ktoré by mohli spôsobiť zámenu medzi tým, čo je konštitutívne pre manželstvo“, a tým, „čo mu odporuje“, aby sa zabránilo akémukoľvek uznaniu „za manželstvo niečoho, čo ním nie je“. Opätovne zdôrazňuje, že podľa „stálej katolíckej doktríny“ sa za legitímne považujú len sexuálne vzťahy v manželstve medzi mužom a ženou.

Druhá rozsiahla kapitola dokumentu (body 7 – 30) analyzuje význam rôznych požehnaní určených osobám, predmetom zbožnosti a miestam života. Pripomína, že „z prísne liturgického hľadiska“ si požehnanie vyžaduje, aby to, čo sa žehná, „zodpovedalo Božej vôli vyjadrenej v učení Cirkvi“.

Keď sa konkrétny liturgický obrad „dovoláva požehnania určitých ľudských vzťahov“, je potrebné, aby „to, čo sa požehnáva, zodpovedalo Božím zámerom vpísaným do stvorenia“ (11). Cirkev teda nemá právomoc udeľovať liturgické požehnanie neregulárnym párom alebo párom rovnakého pohlavia. Treba sa však vyhnúť riziku redukovať význam požehnania len na tento bod a vyžadovať pre jednoduché požehnanie „rovnaké morálne podmienky, aké sa vyžadujú pre prijatie sviatostí“ (12).

Po analýze požehnania vo Svätom písme vyhlásenie ponúka teologicko-pastoračné chápanie. Tí, ktorí prosia o požehnanie, „ukazujú, že potrebujú spásnu prítomnosť Boha vo svojom príbehu“, pretože vyjadrujú „prosbu o Božiu pomoc, prosbu o lepší život“ (21). Túto prosbu treba prijať a oceniť „mimo liturgického rámca“, kde sa človek nachádza „vo sfére väčšej spontánnosti a slobody“ (23). Z pohľadu ľudovej zbožnosti „požehnania treba hodnotiť ako skutky zbožnosti“. Ich udeľovanie si teda nemusí vyžadovať „predchádzajúcu morálnu dokonalosť“ ako nevyhnutnú podmienku.

Prehĺbenie tohto rozdielu vychádza z odpovede pápeža Františka na dubia kardinálov zverejnené v októbri tohto roku, v ktorej vyzval zvážiť možnosť „foriem požehnania, o ktoré žiada jedna alebo viac osôb a ktoré neprenášajú falošnú predstavu o manželstve“ (26). V dokumente sa uvádza, že tento typ požehnania „sa ponúka všetkým bez toho, aby o niečo žiadali, a dáva ľuďom pocítiť, že zostávajú požehnaní napriek svojim chybám a že nebeský Otec naďalej túži po ich dobre a dúfa, že sa nakoniec otvoria dobru“ (27).

Existujú „rôzne príležitosti, keď ľudia spontánne prichádzajú prosiť o požehnanie, či už na púťach, vo svätyniach, alebo aj na ulici, keď stretnú kňaza“ a takéto požehnanie „je adresované všetkým, nikto nemôže byť vylúčený“ (28). Preto naďalej platí zákaz aktivizovať „postupy alebo rituály“ pre takéto prípady; vysvätený klerik sa môže pripojiť k modlitbám tých osôb, ktoré „hoci sú vo zväzku, ktorý sa v nijakom prípade nedá prirovnať k manželstvu, chcú sa zveriť Pánovi a jeho milosrdenstvu, dovolávať sa jeho pomoci, dať sa viesť k lepšiemu pochopeniu jeho plánu lásky a pravdy“ (30).

Tretia kapitola Deklarácie (body 31 – 41) teda otvára možnosť týchto požehnaní, ktoré predstavujú ústretové gesto voči tým, ktorí „uznávajú, že potrebujú jeho pomoc, nežiadajú o legitimitu pre svoje vlastné postavenie, ale prosia, aby všetko, čo je v ich živote a vzťahoch pravdivé, dobré a ľudsky platné, bolo začlenené, uzdravené a pozdvihnuté prítomnosťou Ducha Svätého“ (31). 

Takéto požehnanie nemá byť štandardizované, ale má byť zverené „praktickému rozlišovaniu v konkrétnej situácii“ (37). Hoci sa požehnáva pár, a nie zväzok, vyhlásenie zahŕňa medzi to, čo sa požehnáva, aj legitímny vzťah medzi dvoma osobami: v „krátkej modlitbe, ktorá môže predchádzať tomuto spontánnemu požehnaniu, môže vysvätený kňaz prosiť o pokoj, zdravie, ducha trpezlivosti, dialóg a vzájomnú pomoc, ako aj o Božie svetlo a silu, ktoré mu umožnia naplno vykonávať jeho vôľu“ (38). 

Ďalej sa v ňom upresňuje, že aby sa predišlo „akejkoľvek forme zmätku a pohoršenia“, keď o požehnanie požiada neregulárny pár alebo pár rovnakého pohlavia“, „nikdy sa nebude vykonávať súčasne s civilným sobášnym obradom alebo v súvislosti s ním. Ani s oblečením, gestami alebo slovami, ktoré sú vlastné sobášu“ (39).

Tento typ požehnania „môže nájsť svoje miesto v iných kontextoch, ako je návšteva svätostánku, stretnutie s kňazom, modlitba prednesená v skupine alebo počas púte“ (40).

Napokon štvrtá kapitola (body 42 – 45) pripomína, že „aj keď je vzťah človeka s Bohom zakalený hriechom, vždy možno o požehnanie prosiť, siahnuť po ňom“ a túžba po ňom „môže byť v niektorých situáciách možným dobrom“ (43).