Vatikán 2. decembra (VaticanNews) Prinášame pápežov príhovor na konferencii zmluvných strán Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy COP 28 v Dubaji. V sobotu 2. decembra ho predniesol vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin.
Vážený pán predseda, vážený pán generálny tajomník OSN, vážené hlavy štátov a vlád, dámy a páni!
Žiaľ, nemôžem byť s vami, ako by som si želal, ale som s vami, pretože je to nevyhnutné. Som s vami, pretože teraz, ako nikdy predtým, budúcnosť každého z nás závisí od prítomnosti, ktorú si zvolíme.
Som s vami, pretože devastácia stvorenstva je urážkou Boha, nielen osobným hriechom, ale aj štrukturálnym hriechom, ktorý sa prenáša na ľudí, predovšetkým na tých najslabších, vážnym nebezpečenstvom, ktoré visí nad všetkými a hrozí vyvolanie konfliktu medzi generáciami. Som s vami, pretože klimatické zmeny sú ,globálnym sociálnym problémom, ktorý úzko súvisí s dôstojnosťou ľudského života' (Laudate Deum, 3). Som s vami, aby som položil otázku, na ktorú sme teraz pozvaní odpovedať: pracujeme pre kultúru života alebo kultúru smrti? Srdečne vás prosím: zvoľme si život, zvoľme si budúcnosť! Vnímajme stonanie zeme, počúvajme volanie chudobných, načúvajme nádejam mladých a snom detí! Máme veľkú zodpovednosť: zabezpečiť, aby nebola ohrozená ich budúcnosť.
Je dokázané, že súčasné klimatické zmeny sú dôsledkom globálneho otepľovania, ktoré je spôsobené najmä nárastom skleníkových plynov v atmosfére spôsobených ľudskou činnosťou. V posledných desaťročiach sa situácia stala pre ekosystém neudržateľnou. Ambícia vyrábať a vlastniť sa zmenila na posadnutosť a vyústila do bezhraničnej chamtivosti, v dôsledku ktorej sa životné prostredie stalo predmetom bezmedzného vykorisťovania. Bláznivá klíma znie ako varovanie, aby sme zastavili toto delírium všemocnosti. Vráťme sa k pokornému a odvážnemu uznaniu našich hraníc ako jedinej cesty k plnému životu.
Čo bráni tejto ceste? Rozdiely medzi nami. Vo svete, ako je ten dnešný, ktorý je celý prepojený, nemožno oddeliť tých, ktorí ho riadia, pričom medzinárodné rokovania ,nemôžu významne uspieť v dôsledku postoja krajín, ktoré uprednostňujú svoje národné záujmy pred globálnym spoločným dobrom.' (Laudato sì', 169). Sme svedkami strnulých, ak nie nepružných postojov, ktoré majú tendenciu chrániť vlastné príjmy a príjmy svojich spoločností, pričom sa niekedy ospravedlňujú tým, čo v minulosti urobili iní, a pravidelne sa zbavujú zodpovednosti. Avšak úloha, ktorú máme dnes splniť sa netýka včerajška, ale zajtrajška. Budúcnosti, ktorá buď bude patriť všetkým, alebo nebude existovať.
Obzvlášť zarážajúce sú pokusy preniesť vinu na množstvo chudobných a vysokú pôrodnosť. Ide o tabu, ktoré treba razantne rozptýliť. Nie je to vina chudobných, pretože takmer polovica z najviac nemajetných ľudí na svete je zodpovedná len za 10 % svetových emisií znečisťujúcich látok, zatiaľ čo rozdiel medzi niekoľkými bohatými a mnohými núdznymi ešte nikdy nebol taký priepastný. Títo ľudia sú v skutočnosti obeťami toho, čo sa deje: spomeňte si na pôvodné obyvateľstvo, odlesňovanie, drámu hladu, nedostatok vody a potravín, vyvolané migračné toky. A pôrody nie sú problémom, ale zdrojom: nie sú proti životu, ale pre život, zatiaľ čo určité ideologické a utilitaristické modely, ktoré sa rodinám a populáciám vnucujú v bielych rukavičkách, predstavujú skutočnú kolonizáciu. Nemal by sa trestať rozvoj mnohých krajín, ktoré sú už zaťažené ťažkými hospodárskymi dlhmi, ale skôr by sa mal zohľadniť vplyv zopár národov, ktoré sú zodpovedné za znepokojujúci ekologický dlh voči mnohým iným (porov. tamže, 51-52). Bolo by správne nájsť vhodné spôsoby odpustenia finančných dlhov, ktoré zaťažujú mnohé národy, aj vzhľadom na ekologický dlh, ktorý majú voči nim.
Dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa na vás obrátil v mene spoločného domova, ktorý obývame, ako na bratov a sestry a aby som vám položil otázku: Aké je východisko? Je to cesta, po ktorej v týchto dňoch kráčate: cesta celku, multilateralizmu. Svet sa skutočne «stáva multipolárnym a zároveň zložitým, že na účinnú spoluprácu je potrebný iný rámec. Už nestačí uvažovať o rovnováhe síl [...]. Ide o vytvorenie univerzálnych a účinných pravidiel» (Laudate Deum, 42). V tomto zmysle je znepokojujúce, že otepľovanie planéty je sprevádzané všeobecným ochladením multilateralizmu, rastúcou nedôverou voči medzinárodnému spoločenstvu, stratou «spoločného vedomia, že sme [...] rodinou národov» (Ján Pavol II., Príhovor Valnému zhromaždeniu OSN pri príležitosti osláv 50. výročia jej založenia, New York, 5. októbra 1995, 14). Je nevyhnutné obnoviť dôveru, ktorá je základom multilateralizmu.
To sa týka starostlivosti o stvorenstvo, ako aj mieru: ide o najnaliehavejšie otázky, ktoré spolu súvisia. Koľko energie ľudstvo míňa na mnohé prebiehajúce vojny, ako napríklad v Izraeli a Palestíne, na Ukrajine a v mnohých regiónoch sveta: konflikty, ktoré problémy nevyriešia, ale ich ešte prehĺbia! Koľko zdrojov sa míňa na zbrojenie, ktoré ničí životy a ničí spoločný domov! Predkladám návrh: ,z peňazí, ktoré sa používajú na zbrojenie a ďalšie vojenské výdavky, založme Svetový fond na konečné odstránenie hladu' (Fratelli tutti, 262; porov. enc. sv. Pavla VI. Populorum progressio, 51) a na realizáciu aktivít, ktoré podporujú trvalo udržateľný rozvoj najchudobnejších krajín a bojujú proti klimatickým zmenám.
Úlohou tejto generácie je načúvať národom, mládeži a deťom, aby položili základy nového multilateralizmu. Prečo nezačať od spoločného domova? Klimatické zmeny signalizujú potrebu politických zmien. Vyjdime zo zúženia partikularizmu a nacionalizmu, sú to vzory minulosti. Prijmime alternatívnu, spoločnú víziu: umožní ekologickú konverziu, pretože ,bez kultúrnych zmien nie sú zmeny trvalé.' (Laudate Deum, 70). Ubezpečujem v tomto smere o angažovanosti a podpore Katolíckej cirkvi, aktívnej osobitne v oblasti vzdelávania a zvyšovania povedomia o spoločnej účasti, ako aj v oblasti podpory životného štýlu, pretože zodpovednosť je na každom z nás a zodpovednosť každého z nás je zásadná. Zvoľme si život, zvoľme si budúcnosť! Vnímajme stonanie Zeme, počúvajme volanie chudobných, načúvajme nádejam mladých a snom detí! Máme veľkú zodpovednosť: zabezpečiť, aby nebola ohrozená ich budúcnosť.
Sestry a bratia, je nevyhnutné zmeniť nasmerovanie, nie čiastočnú zmenu kurzu, ale novú spoločnú cestu vpred. Ak na ceste k riešeniu klimatických zmien, ktorá sa začala v roku 1992 v Riu de Janeiro, znamenala Parížska dohoda «nový začiatok v (tamže, 47), teraz musíme túto cestu nastúpiť znovu. Je potrebné konkrétne znamenie nádeje. Nech je táto konferencia COP bodom obratu: prejaviť jasnú a hmatateľnú politickú vôľu, ktorá povedie k rozhodnému urýchleniu ekologickej transformácie, prostredníctvom foriem, ktoré majú tri charakteristiky: sú ,účinné, zaväzujúce a ľahko kontrolovateľné.' (ibid., 59) A majú sa realizovať v štyroch oblastiach: energetická účinnosť, obnoviteľné zdroje, odstránenie fosílnych palív a výchova k životnému štýlu menej závislému od fosílnych palív.
Prosím: kráčajme vpred, nie späť. Je dobre známe, že rôzne dohody a prijaté záväzky ,boli uskutočnené minimálne, pretože neboli zriadené adekvátne kontrolné mechanizmy, ktoré by pravidelne preverovali a sankcionovali ich nedodržanie.' (Laudato si', 167). Tu ide o to, aby ste už viac neotáľali, aby ste realizovali, nielen si želali, dobro svojich detí, svojich občanov, svojich krajín, nášho sveta. Buďte architektami politiky, ktorá dáva konkrétne a ucelené odpovede, preukazujúc vznešenosť úlohy, ktorú zastávate, dôstojnosť služby, ktorú vykonávate. Pretože práve na to slúži moc, aby slúžila. A nemá zmysel zachovávať dnes moc, na ktorú sa zajtra bude spomínať pre jej neschopnosť zasiahnuť, keď to bolo naliehavé a potrebné (porov. tamže, 57). Dejiny vám za to budú vďačné. A rovnako aj spoločnosti, v ktorých žijete a v rámci ktorých existuje nepekné delenie na „kluby“: na katastrofistov a ľahostajných, na radikálnych environmentalistov a popieračov klímy... Nemá zmysel vstupovať do týchto radov; v tomto prípade, rovnako ako vo veci mieru, to nevedie k žiadnej náprave. Nápravou je dobrá politika: ak zo summitu vzíde príklad konkrétnosti a súdržnosti, bude to prínosom pre ľudí zdola, kde sa už mnohí, najmä mladí ľudia, angažujú v podpore starostlivosti o spoločný domov.
Rok 2024 je zlomovým bodom. Chcel by som, aby udalosť, ktorá sa stala v roku 1224. V tom roku František z Assisi zložil Chválospev na Božie stvorenia. Urobil tak po noci strávenej vo fyzických bolestiach, dovtedy úplne slepý. Po tejto noci zápasu, povznesený v duši duchovným zážitkom, chcel chváliť Najvyššieho za tie stvorenia, ktoré už nevidel, ale ktoré cítil ako bratov a sestry, pretože pochádzajú od toho istého Otca a zdieľané s ostatnými mužmi a ženami. Inšpirovaný zmyslom pre bratstvo bol tak vedený k tomu, aby premenil bolesť na chválu a námahu na oddanosť. Krátko nato pridal verš, v ktorom chválil Boha za tých, ktorí odpúšťajú, a urobil tak preto, aby sa vyrovnal - a úspešne! – so škandalóznou hádkou medzi miestnym zastupiteľstvom a biskupom. Aj ja, ktorý nosím Františkovo meno, by som vám chcel s úprimným prosebným tónom povedať: Zanechajme rozdelenia a spojme sily! A s Božou pomocou vyjdime z noci vojen a devastácie životného prostredia, aby sme našu spoločnú budúcnosť premenili na úsvit svetla. Ďakujem vám.
Preklad Slovenská redakcia Vatikánskych médií: Miroslava Holubíková, o. Martin Jarábek
