Vatikán 30. novembra (VaticanNews) Posmrtne vydaná kniha pravoslávneho biskupa ekumenického patriarchátu Ioannisa Zizioulasa, ktorý zomrel 2. februára, vyšla v angličtine a nesie názov Spomienky na budúcnosť. K eschatologickej ontológii. Považuje sa za duchovný testament tohto významného kresťanského teológa 20. storočia. Pápež František pripomína, že stretnutie s ním ho utvrdilo v tom, koľko sa možno naučiť od pravoslávnych, pokiaľ ide o biskupskú kolegialitu a tradíciu synodality.
-
Mať v rukách túto knihu Ioannisa Zizioulasa, pergamského metropolitu, pre mňa znamená pokračovať v udržiavaní priateľstva, ktoré nás spájalo. Posmrtne vydaná kniha, ktorá, ako evokuje jej názov, prichádza ku mne ako znamenie z minulosti uvoľnené do Božej budúcnosti.
Ioannisa Zizioulasa som spoznal v roku 2013, keď som v Ríme privítal delegáciu z ekumenického patriarchátu z Konštantínopolu na sviatok svätých Petra a Pavla. Bolo to stretnutie, ktoré ma utvrdilo v presvedčení, koľko sa ešte musíme naučiť od našich pravoslávnych bratov o biskupskej kolegialite a tradícii synodality.
Počas našej výmeny názorov pri ďalších stretnutiach sa mu vrátila myšlienka eschatologickej teológie, ktorú si roky zapisoval v nádeji, že z nej urobí knihu. Keď sme sa modlili a uvažovali o jednote kresťanov, povedal nám vo svojom realizme: príde až na konci času. Dovtedy však budeme musieť urobiť všetko, čo je v našich silách, spes contra spem, aby sme sa o ňu naďalej spoločne usilovali. Skutočnosť, že táto jednota príde až na konci, by nemala povzbudzovať k rezignácii ani prispievať k nečinnosti: musíme veriť, že táto Budúcnosť už pôsobí a je príčinou všetkej existencie. Je to budúcnosť, ktorá prichádza do dejín, nie z dejín. Nie je to obyčajný koniec cesty, ale spoločník života, ktorý ho dokáže zafarbiť farbami vzkriesenia a hlasom Ducha, ktorý nám pripomína nové veci.
Zizioulas varoval pred nebezpečenstvom, že pohľad upretý na minulosť z nás môže urobiť predovšetkým väzňov urobených chýb, neúspešných pokusov, nahromadenia pesimistického balastu a vštepenia nedôvery. Všetci trpíme negatívnymi dôsledkami spiatočníctva a úprimná snaha o jednotu všetkých kresťanov trpí obzvlášť. Hodnota našich tradícií spočíva v tom, že nám otvárajú cestu, a ak nám ju namiesto toho zatvárajú, ak nás brzdia, znamená to, že si ich zle vysvetľujeme, sme väzňami svojich obáv, pripútaní k svojim istotám, hrozí nám, že vieru zmeníme na ideológiu a mumifikujeme pravdu, že v Kristovi je vždy život a cesta (Jn 14, 6), cesta pokoja, chlieb spoločenstva, prameň jednoty.
Eschaton klope na naše dvere, žiada nás o spoluprácu, uvoľňuje nás, uvoľňuje tempo dobrého života. A práve v srdci eucharistického kánonu Cirkev pre Zizioulasa pamätá na budúcnosť a v kapitolách tejto knihy skladá doxológiu tomu, ktorý prichádza, teológiu, ktorú písal na kolenách a v očakávaní.
Chcem vzbudiť rannú hviezdu (Žalm 108). Verš žalmu vyzýva všetky nástroje a hlasy ľudstva, aby volali našu potrebu budúceho Boha. Prebuďme v sebe svitanie, prebuďme nádej. Skutočne, podstatou vecí, v ktoré sa dúfa (Hebr 11, 1), konštitutívnym gestom kresťanstva, je dávať znamenia, hmatateľné a každodenné, pokorné a neozbrojené, toho, ktorý je, ktorý bol a ktorý má prísť (Zjv 1, 8).
