Vatikán 13. novembra (VaticanNews) Počas modlitby Anjel Pána pápež František pozdravil ukrajinských pútnikov v Ríme, ktorí slávili svätú liturgiu v Bazilike svätého Petra. Slúžila ju hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, kyjevsko-haličský väčší arcibiskup Sviatoslav Ševčuk.
V deň, keď Cirkev slávi ukrajinského svätca Jozafáta Kunceviča, pápež na záver modlitby Anjel Pána pozdravil aj pútnikov a baziliánskych mníchov, ktorí prišli z rôznych krajín osláviť výročie mučeníckej smrti poloosmanského biskupa, ktorý s neutíchajúcou horlivosťou nabádal svoje stádo k jednote katolíkov a s láskyplnou oddanosťou pestoval byzantsko-slovanský obrad. „Modlím sa s vami za pokoj vo vašej nepokojnej krajine. Bratia a sestry, nezabúdajme na umučenú Ukrajinu.“
Božská liturgia 400 rokov po mučeníckej smrti
Jozafát Kuncevič sa narodil vo Wolodymyre na Volyni, zomrel 12. novembra 1623 a bol kanonizovaný v roku 1877 ako prvý predstaviteľ východnej cirkvi v spoločenstve s Rímom. Jeho relikvie ležia pod oltárom Bazila Veľkého v Bazilike svätého Petra, kde sa v nedeľu pri príležitosti 400. výročia jeho mučeníckej smrti konala svätá liturgia, ktorej predsedala hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, arcibiskup Svjatoslav Ševčuk a koncelebroval ju metropolita Gintaras Grušas, arcibiskup Vilniusu, predseda Rady európskych biskupských konferencií (CCEE).
„Modlíme sa k Bohu, aby sa našich sŕdc dotkla tá božská iskra, ktorá zapálila jeho srdce božskou láskou, a aby v nás rástla spolu s našou vierou, zapálenou pre zmierenie s Bohom a blížnym v túžbe po spáse duší,“ zakončil svoju homíliu Mons. Grušas. „Láska k našim nepriateľom je taká veľká, že túžime obrátiť ich a priviesť ich úplne k Božej láske, aby všetci boli jedno.“
V rozhovore pre Vatican News Robert Lisseiko, OSBM, generálny predstavený baziliánskeho rádu svätého Jozafáta, hovorí o tom, ako ich zakladateľ uviedol do praxe koncept jednoty, za ktorý položil svoj život, akú úlohu zohral jeho rád pri budovaní sociálnej a náboženskej štruktúry ukrajinskej spoločnosti a ako môže učenie svätého Jozafáta pomôcť dnešným ukrajinským veriacim čeliť tragédii vojny.
Svätý Jozafát Kuncevič je známy ako „mučeník jednoty“. Môžete vysvetliť, prečo sa o ňom hovorí práve takto?
Svätý Jozafát je svätec z obdobia, keď kyjevská metropolia po Brest-litovskej únii (1595 – 1596) prešla z jurisdikcie konštantínopolského patriarchátu pod jurisdikciu pápeža, čím sa obnovila jednota s rímskym pápežom ranokresťanskej Cirkvi. Ako baziliánsky mních, kňaz a potom biskup sa svätý Jozafát vždy usiloval priviesť zverený mu ľud k jednote - najprv s Kristom. Niekedy sa jeho postava vníma ako niekto, kto sa snažil obrátiť pravoslávnych na katolícku vieru, ale ak sa pozrieme na jeho život, zistíme, že jeho postoj bol úplne iný. Predovšetkým sa ako mních, ktorý vstúpil do kláštora Najsvätejšej Trojice vo Vilniuse, usiloval o osobné zjednotenie s Kristom prostredníctvom osobnej a liturgickej modlitby a hlbokej askézy. Jozafát vstúpil do kláštora v ruinách, materiálnych aj duchovných, kde už takmer nikto nezostal a mníšsky život sa rozpadol. Naopak, svojím príkladom, ktorý dával ostatným, dokázal v priebehu niekoľkých rokov pritiahnuť k mníšskemu životu mnoho mladých ľudí. Potom priviedol mnoho duší k zjednoteniu s Kristom, pretože bol veľkým spovedníkom, ktorý hlásal Kristovo slovo, evanjelium, a vyzýval k obráteniu a pokániu. Predovšetkým z tohto dôvodu je Jozafát apoštolom a mučeníkom jednoty, pretože na jeho dielo sa nepriateľsky pozerali tí, ktorých svedomia sa jeho slovo mohlo dotknúť. Boli to tí, ktorí nechceli počuť slovo pravdy svätého Jozafáta; tento hnev bol potom príčinou jeho mučeníckej smrti.
Akú úlohu zohral váš rád, založený svätcom, pri budovaní náboženskej a sociálnej štruktúry Ukrajiny počas týchto 400 rokov?
Od začiatku 20. storočia bol náš rád jediným mníšskym rádom v tom, čo dnes poznáme ako Ukrajinskú gréckokatolícku cirkev. Ako jediný obnovený mníšsky rád, založený svätým Jozefom a metropolitom Jozefom Veljaminom Rutským, bol hybnou silou rozvoja Kyjevskej metropolie v jednote s pápežom. V priebehu rokov sa venovala nielen ohlasovaniu evanjelia, ale aj vzdelávaniu ľudí: mali sme mnoho škôl, ktoré vzdelávali „zdravú“ vrstvu spoločnosti. Mali sme tlačiarne (najznámejšia je v Pochaive), kde sa tlačili nielen cirkevné a liturgické knihy, ale aj populárne knihy v ľudovom jazyku. To napomáhalo rozvoju spoločnosti, pretože ľudia, ktorí vedeli čítať, mali prístup k rôznym zdrojom poznania a stali sa vnútorne slobodnejšími.
V čase, keď si pripomíname 400. výročie mučeníckej smrti svätého Jozafáta Kunceviča, prežíva Ukrajina v dôsledku vojny jedno z najťažších období svojich dejín. Aké ponaučenie si môžeme vziať zo života tohto svätca, aby sme mohli čeliť súčasnej tragédii?
Domnievam sa, že v kontexte, ktorý prežívame, nás postava svätého Jozafáta môže naučiť niekoľkým základným veciam, a to mať odvahu odsúdiť hriech a usilovať sa rásť v Kristovej pravde. V kontexte vojny existujú dva extrémy: jeden hovorí, že musíme odpustiť našim nepriateľom a nebrániť ukrajinský ľud, to môžeme nazvať „falošným pacifizmom“; druhým extrémom je pomsta, pretože náš nepriateľ teraz ničí náš ľud. Evanjelium nás naopak učí niečo iné: musíme byť schopní odpustiť nášmu nepriateľovi, a to nie tak, že sa budeme usilovať o jeho zničenie, ale tak, že budeme pracovať na jeho obrátení. Kristus nám hovorí: „Modlite sa za svojich nepriateľov, milujte svojich nepriateľov“. Nie v tom zmysle, že sa nebudeme brániť násiliu, ktoré od neho prichádza, ale v tom zmysle, že urobíme všetko, čo od nás závisí, pre jeho obrátenie, aby sa nepriateľ stal bratom. Presne to robil svätý Jozafát ako kňaz, ako biskup: snažil sa obrátiť na Kristovu pravdu všetkých, ktorí boli ďaleko od evanjelia, a podarilo sa mu obrátiť ľudí tak počas svojho života, ako aj po jeho mučeníckej smrti: mnohí z jeho odporcov sa stali pravými kresťanmi len preto, že videli príklad služby svätého Jozafáta Kristovi v pravde.
Svätca zabil rozzúrený dav, ktorý neprijal jeho myšlienku jednoty. Čo môžete v tejto súvislosti povedať o tolerancii medzi predstaviteľmi rôznych denominácií a náboženstiev? Aké by malo byť správne kritérium na obranu vlastnej identity, v tomto prípade náboženskej? Na čo by sme si mali dať pozor, aby sme pri obrane vlastnej identity neprekročili hranicu nespravodlivosti?
Domnievam sa, že tolerancia v evanjeliovom kontexte znamená postoj úcty k názoru, ktorý je odlišný od nášho vlastného. Rešpektujeme skutočnosť, že každý má svoje hranice a že trvá určitý čas, kým sa dopracujeme k pravde, kým pochopíme Kristovo posolstvo. Pochopiť mnohé pravdy, ktoré Kristus ohlasuje, si vyžaduje čas; je to neustály rast, neustále rozjímanie nad Božím slovom. Toto je tolerancia: znášať obmedzenia rôznych ľudí, dokonca aj svoje vlastné, s vedomím, že chceme rásť. Zároveň musíme byť pravdiví: ak môžeme v medzináboženskom dialógu diskutovať o určitých témach, musíme to vždy robiť s cieľom hľadať Božiu pravdu, nielen preto, aby zvíťazil nejaký názor, ale aby sme našli to, čo nám pomáha žiť v jednote, vo vzájomnej všeobjímajúcej láske, schopnej zrieknuť sa niektorých vecí. Bez zrieknutia sa totiž nie je možné dosiahnuť kresťanskú jednotu a lásku medzi bratmi rôznych denominácií. Preto byť tolerantný znamená vždy hľadať pravdu Boha, ktorý nás stvoril ako bratov a sestry.
Svitlana Dukhovych - Vatican News
