Madagaskar 13. novembra (VaticanNews) Pred začiatkom 16. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody sr. Marie Solange Randrianirina z rehole Dcér svätého Pavla svedčila o tom, ako synodálny proces na africkom kontinente „posilnil angažovanosť všetkých pokrstených“, a vyjadrila sen, „aby sa synodalita stala v Cirkvi hmatateľnou na všetkých úrovniach“.
Moja skúsenosť s touto synodou na tému Za synodálnu cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť, misia sa začala, keď ma Konferencia biskupov Madagaskaru vymenovala za jedného z členov národnej skupiny, ktorej úlohou bolo animovať a pripraviť cirkvi celého ostrova na prežívanie tejto udalosti. V skupine nás bolo sedem: traja diecézni kňazi, rehoľný kňaz, jedna laička a ja, rehoľníčka, prirodzene, s biskupom, ktorý bol poverený účasťou na synode. Práve v tejto skupine sa začala skúsenosť „spoločného kráčania“, spôsobu života, ktorý charakterizuje spoločenstvo, spoluúčasť a misia, k čomu nás ako Božích synov a dcéry pozýva pápež František.
V tejto skupine sa líšime v mnohých ohľadoch, pokiaľ ide o náš životný stav, vedomosti, talenty, spoločnosť, z ktorej pochádzame, vek, ako aj charakter každého z nás. Ale láska k Cirkvi, ktorú máme spoločnú, a prijaté rozdiely, ktoré sú výrazom rozmanitosti, sú mojím prvým krokom k synodalite, pretože od toho závisí ochota počúvať: počúvať Ducha Svätého, protagonistu synody, počúvať iných a tiež načúvať „spoločnému domu“, a od toho závisí aj schopnosť rozlišovať. Počúvanie a prijímanie iných sa stávali čoraz dôležitejšími, keď som vstupovala do kontaktu so všetkými, ktorí sa zúčastnili na synode na diecéznej, národnej a potom aj na kontinentálnej úrovni. Bolo to tak aj počas stretnutia, ktoré sa konalo v Addis Abebe (Etiópia) začiatkom marca minulého roka, a najmä teraz, keď Cirkev na celom svete zažíva „spoločné kráčanie“. Tak som pomaly rozširovala priestor svojho stanu, aby som mohla utvárať spoločenstvo so všetkými, ktorí sa teraz stali členmi mojej rodiny, mojimi susedmi a priateľmi.
Na čo sa teším a čo netrpezlivo očakávam
V modlitbe za synodu sa mi veľmi páči časť, v ktorej sa hovorí: „Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok. Nech nás nezvedie nevedomosť. Predovšetkým sa teším, že táto modlitba sa stane skutočnosťou v našej Cirkvi. Ak Cirkev prostredníctvom svojich synov a dcér bude žiť podľa toho, čo si predsavzala, bude príjemné v nej zostať a bude tak ako olejová škvrna, ktorá bude postupne napredovať so spoločnosťou.
Táto synoda ešte viac zblížila ľudí z rôznych spoločenských vrstiev. Podporila ducha spoločenstva a zmysel pre vzájomné počúvanie a spoluúčasť. Všetci, najmä laici, boli nadšení, že sa mohli vyjadriť k podstatným bodom, ktoré pomohli rozvinúť ich vzťah k Cirkvi. Táto synoda posilnila angažovanosť všetkých pokrstených v živote Cirkvi. Preto sa teším, že synodalita sa stane hmatateľnou v Cirkvi na všetkých úrovniach.
Synoda pre mňa a pre rehoľníčky v Afrike
Spôsob, akým Synoda o synodalite prebiehala, je veľkou príležitosťou zdôrazniť, že každý bez výnimky je v Cirkvi užitočný. Každý podľa daru, ktorý dostal (1 Kor 12, 4 – 7), podľa svojich schopností a povolania sa podieľa na poslaní Cirkvi. Synoda nám otvára milosť pochopiť, že nemôžeme ísť k Bohu sami a že Cirkev potrebuje svoje deti, aby mohla plniť svoje evanjelizačné poslanie v dnešnom svete. Preto medzi nami nesmie byť žiadne miešanie sa v zodpovednosti alebo boj o pozíciu, ale skôr komplementárnosť a vzájomný rešpekt. Rehoľníčky v Afrike sú ako tá skupinka žien, ktoré nasledovali Ježiša: ako ženy a podľa svojich chariziem sa venujú ohlasovaniu evanjelia. Táto synoda nás vyzýva, aby sme v prvom rade prehodnotili náš spôsob „spoločného kráčania“ v našej kongregácii a potom náš spôsob „spoločného kráčania“ s Cirkvou a africkou spoločnosťou, v ktorej žijeme. Bola tiež príležitosťou, aby nás bolo počuť a aby sme tvorili Božiu rodinu.
Synodálna cesta sa nevinie vždy ako dlhá a pokojná rieka, bez problémov. Som však presvedčená, že s vôľou kráčať spoločne a znášať ťažkosti dosiahneme hmatateľný výsledok, pretože, ako hovorí jedno africké príslovie, „sami pôjdeme rýchlejšie, ale spolu zájdeme ďalej“. Poslušnosť Duchu Svätému nás teda nabáda otvoriť sa iným, dáva nám istotu, že sa navzájom počúvame, a pomáha nám učiť sa jeden od druhého, pretože rozmanitosť je bohatstvom a zárukou, ktorá nám umožňuje účinne žiť našu identitu: „Pre synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misiu.“
Marie Solange Randrianirina
Preložila Katarína Jančišinová
