Bratislava 11. novembra (TK KBS) Pred 70 rokmi zomrel bývalý farár v Rajeckej Lesnej Viliam Jozef Máchal (11. 11. 1953). Na jeho pomníku je odkaz „Ak moja práca vzbudila v niekom zápal o posvätnú vec, nežil som nadarmo.“ Pri príležitosti 70. výročia úmrtia sa konala spomienková svätá omša v sobotu 11. novembra 2023 o 11:00 v Bazilike Narodenia Panny Márie v Rajeckej Lesnej.
Jeho otec František pochádzal z Moravy a bol záhradníkom u grófa Apponyiho v Oponiciach. Oženil sa s Vilmou, rodenou Vanekovou a spolu vychovali sedem detí. Najstarší Viliam Jozef sa narodil 28. marca 1910. Po skončení ľudovej školy v Oponiciach navštevoval gymnázium v Nitre, a potom študoval teológiu v Nitre v Seminári sv. Ladislava. Už ako bohoslovec písal meditácie, ktoré posielal do časopisu Náš Priateľ, vydávaného mesačne vo Zvolene. Ako 22-ročný preložil mariologické dielo sv. Bernarda a tento preklad vydala kníhtlačiareň Únia v Bratislave pod názvom Svätý Bernard o Panne Márii. 18. marca 1934 ho arcibiskup Karol Kmeťko vysvätil za kňaza. Na primičný obrázok si dal natlačiť krátky vzdych „Mária, Kráľovná kňazov, vypros nám mnoho a svätých kňazov.“ Ako kaplán pôsobil vo Veľkých Chlievanoch, v roku 1935 bol kaplánom v Nemšovej a v Močenku. V roku 1936 sa vrátil späť do Veľkých Chlievan, kde zostal ako správca do roku 1937, keď odišiel na faru do Dolnej Tížiny. Odtiaľto dochádzal začas vyučovať náboženstvo na žilinské gymnázium.
Od 1. augusta 1938 sa stal administrátorom vo Frivalde, dnešnej Rajeckej Lesnej. S platnosťou od 1. novembra 1938 bol ustanovený za farára. Pre 28-ročného kňaza bolo toto starobylé pútnické miesto sťaby potvrdením jeho mariologického smerovania. Stále viac šíril aj úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu. Keď v roku 1939 daroval jeden z farníkov kostolu sochu Božského Srdca typu „Mont-Martre“, Viliam Máchal napísal a vlastným nákladom vydal 64-stranovú brožúrku s názvom Jeho Srdce je s nami. 26. marca 1940 v tridsiatom roku svojho života bol na základe rozhodnutia najdôstojnejšieho biskupského úradu inštalovaný za definitívneho a stáleho duchovného vo Frivalde. Vtedy zostavil a vlastným nákladom vydal 76-stranovú publikáciu Frivald, v ktorej opísal nielen dejiny pútnického miesta, ale aj birmovku, priebeh pútí, vtedajšie hospodárske pomery farnosti, chronologický prehľad kňazov, pôsobiacich vo Frivalde od roku 1698 i piesne, od nepamäti spievané ku cti Frivaldskej Matky Božej.
Aké bolestné muselo byť pre 30-ročného kňaza, veľkého mariánskeho ctiteľa, keď musel o starom kostole napísať: Jedinou pamiatkou na to, že kde starý – mariánsky kostol stál, je takzvaná „farská sýpka“. Je to úzka stará stavba. Z jednej strany tesne ku nej je pristavaná škola a z druhej strany organistovský byt. Medzi týmito stavbami unikne vašej pozornosti. Je tvaru polkruhovitého a klenba je hviezdicovitá, z čoho sa dá usudzovať, že je to čiastka pôvodného kostola a že to bola kedysi svätyňa, čiže miesto, kde stál oltár s milostivou sochou.
V roku 1940 napísal tiež 132-stranové brožované dielko Dobré matky, v ktorom stručne opísal život svätých žien – matiek, poukázal na vznešenosť materstva a na záver pridal názory veľkých teológov sv. Jána Zlatoústeho a sv. Augustína. Pre povzbudenie svojich spolubratov v kňazskej službe napísal v roku 1941 dielo Regina cleri (Kráľovná kňazstva). Prvé vydanie vytlačila kníhtlačiareň Andreja v Žiline v roku 1941, druhé vydanie spolu s dielom Dobré matky vydal Spolok svätého Vojtecha v roku 1943. V roku 1944 vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave posledné Máchalovo dielo Krátke kázne. Boli to súborné úvodníky z časopisu Náš Priateľ.
Vo farskej kronike opísal aj ťažké vojnové obdobie. Keď mu v auguste 1945 cirkulár odrezal štyri prsty na pravej ruke, farnosť spravovali excurrendo rajeckí kapláni až do 10. marca 1946. Dostal dovolenie podávať sväté prijímanie ľavou rukou. Po roku 1950 už nepísal farskú kroniku, v auguste 1953 ochorel na črevnú tuberkulózu a liečil sa v žilinskej nemocnici. Po štyroch mesiacoch zomrel 11. novembra 1953 na srdcovú myokarditídu ako štyridsaťtriročný. Pohreb bol 15. novembra 1953 v Rajeckej Lesnej, na posledný odpočinok ho odprevadil žilinský farár Štefan Leitman a pochoval ho vedľa kňaza Jozefa Karella, za pôsobenia ktorého sa postavil pútnický chrám.
V knihe Krátke kázne napísal v homílii Na Dušičky aj tieto myšlienky: „Hroby vedia rozprávať a tí, čo sú v nich uložení, rozprávajú všetkým živým. Mŕtvi nás učia. Hovoria predovšetkým to, že na celom svete panuje jeden prísny zákon, ktorý sa nedá zmeniť. Upomínajú nás, že aj my budeme odpočívať na niektorom cintoríne. Bude sa niekto modliť aj za nás? Na svoj budúci hrob by som mohol myslieť vždy vtedy, keď počujem zvoniť umieračik. Smrťou sa všetko nekončí. Duše našich zomrelých žijú ďalej večným životom. Aj my dnes navštívime hroby našich milých zomrelých a k Pánovi života a smrti budeme vysielať do nebies prosebnú modlitbu za všetkých, čo boli našimi rodičmi, priateľmi, dobrodincami. Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti. Nech odpočívajú v pokoji.“
Spracovala Beáta Pekná
