Vatikán 10. novembra (VaticanNews) „Bratstvo, mier a jednota sú tri nesmierne dôležité slová. ,Dnes už nie je éra len individuálnych práv, ani sociálnych práv pre určitú kategóriu: naša doba je dobou práv a povinností národov a ľudstva.‘ Chiara Lubichová, zakladateľka Hnutia fokoláre, vyslovila tieto slová pred dvadsiatimi rokmi, a keď si dnes znovu čítam jej prejav, nemôžem sa ubrániť dojatiu.“

Rečníčkou bola Margaret Karramová – od roku 2021 prezidentka Hnutia fokoláre –  ktoré je rozšírené v 182 krajinách sveta. Z centra hnutia, ktoré sa nachádza v Rocca di Papa, niekoľko kilometrov od Ríma, si prezidentka našla čas, aby sa spolu s L'Osservatore Romano zamyslela nad cestou Cirkvi v týchto časoch a nad ťažkým momentom, ktorým si prechádza svet zmietaný konfliktami. „Chiara,“ pokračuje Karramová, „nám už vtedy naznačila, že na to, aby sme podnietili bratstvo, musíme žiť ,jednotu, vždy v rozmanitosti, v slobode, ktorú utvárajú ľudia a národy, ktorí sú skutočne sami sebou, nositeľmi vlastnej identity a vlastnej kultúry, otvorení a v dialógu s ostatnými.‘ Som presvedčená, že len takýmto životom môžeme budovať svet mieru. Mier,“ hovorí Karramová, „je realita, po ktorej všetci túžime, ale keď sa pozriem na dnešný svet, hovorím si: To je hrôza! Konflikty na Ukrajine, v Sýrii, vo Svätej zemi a v ďalších krajinách Afriky a Ázie sú pre mňa najväčším utrpením.“

„Sama som žila v krajinách zmietanými konfliktami,“ hovorí Margaret Karramová – Arabka, katolíčka, palestínskeho pôvodu s izraelským občianstvom. Pochádza totiž zo severu Svätej zeme a je potomkom palestínskeho obyvateľstva, ktoré po vyhlásení štátu Izrael nemuselo opustiť izraelské územie, ale bolo integrované. Karramová vysvetľuje, že v procese rastu a hľadania vlastnej identity zohralo dôležitú úlohu aj Hnutie fokoláre spolu s hlboko kresťanskou výchovou, ktorú dostala v rodine: „Dnes môžem povedať, že moja skutočná identita je byť kresťankou. Mojou vlasťou je, dúfam, nebo. Toto vedomie mi dalo takú slobodu, ktorá sa nedá vysvetliť. Samozrejme, že trpím a plačem pre svoj národ, najmä v tomto čase,“ prezrádza s dojatím. „Mojou najpravdivejšou identitou je byť tým, kým som, a napĺňať to Ježišovo povolanie žiť vo svete pre lásku, žiť evanjelium, ktoré nás vedie k tomu, aby sme túžili vytvárať iný svet. Mám veľa židovských, izraelských a palestínskych priateľov. Snažím sa nestavať na žiadnu stranu.“

Spomedzi mnohých momentov jej osobného života, ktoré sú spojené so Svätou zemou, si Margaret dobre pamätá, že keď boli podpísané dohody z Osla medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, bola v Jeruzaleme: „Spomínam si na slzy radosti z tých dní. Zdalo sa, že mier si konečne našiel cestu, ale potom sa situácia zmenila. Nenávisť, záujmy, nevedomosť a nedostatok stretnutí medzi ľuďmi postavili v srdciach ľudí toľko múrov, ktoré sa ťažko búrajú. Napriek hrôze, ktorú má svet v týchto dňoch pred očami, chcem stále veriť, že je možné, aby oba národy mohli žiť spolu, oba v slobode. Od detstva som snívala o tom, že moja krajina bude môcť žiť v harmónii a mieri; chcela som sa angažovať v občianskom svete, aby som k tomu konkrétne prispela. Potom som sa stretla s Hnutím fokoláre a oslovilo ma povolanie, aby som celý svoj život venovala budovaniu mostov jednoty, najmä medzi tromi monoteistickými náboženstvami. Konkrétne ide o mnohé cesty, ktoré sme prešli a na ktorých som sa aj ja aktívne podieľala; jedna z nich sa týka mnohých iniciatív zameraných na výchovu ľudí k mieru, a to už od útleho veku. Nie je to ľahká cesta, ale zmena nastáva práve vtedy, keď sa rodí nová mentalita, v ktorej uznáme, že sme bratia a sestry.“

„Svet ešte nenašiel riešenie tohto vojnového zla,“ hovorí Karramová. „Migranti, chudoba, klimatické zmeny, vojny: dnešný svet nie je lepší ako predtým. Tvárou v tvár všetkým týmto výzvam sa pozerám na Cirkev a vidím mnohé otázky ľudstva, odpovede, ktoré chýbajú. Ani my ako cirkevné hnutie nie sme vyňatí z tých istých problémov, ktoré prežíva Cirkev. Jedným z príkladov je pokles povolaní, ktorému čelíme aj my a ktorý nás vedie k tomu, aby sme si dali prácu s aktualizáciou formácie nových generácií, a to je určite dobré. S nesmiernou bolesťou nad zlom, ktoré obete utrpeli, pristupujeme k rane sexuálneho zneužívania mladistvých a zneužívania moci, ktorá zasiahla aj naše hnutie. Robíme formačné kurzy zamerané na integrálnu ochrane osôb pre všetkých členov hnutia, pre tých, ktorí majú zodpovedné úlohy, a sprevádzame obete. Cirkev a jej členov čaká veľa práce.“

Ďalším zásadným aspektom v týchto ťažkých časoch je podľa Margaret Karramovej „pozerať sa na dôstojnosť každého človeka, na to, čo znamená byť rodinou: veľa o tom hovoríme, ale potom často podliehame individualistickému životnému štýlu. Ako vo vojnách. Každý chce všetko pre seba, nehľadí na dobro iného. Ale ak sa nebudeme navzájom rešpektovať, nič sa nezmení. Pozerám sa na svet a často ma to odrádza,“ hovorí prezidentka Hnutia fokoláre. „Ako praktizujúca kresťanka sa sama seba pýtam: ,Zmení sa svet? Je tu nádej?‘ Túto silu nachádzam vo svojom vzťahu s Ježišom, v modlitbe, ktorá mi dodáva odvahu ísť ďalej a stále prosiť Boha, aby rozhojňoval moju vieru. Samotná modlitba však nestačí. V každodenných ťažkostiach života potom zažívam, že je potrebné konať, a vidím, že existuje nádej, že nastane zmena.“ Margaret Karramová tvrdí, že „svet a Cirkev napredujú, smerujú k niečomu veľmi pozitívnemu“, ako to zažila pri svojej nedávnej účasti ako osobitný hosť na Biskupskej synode vo Vatikáne. „Nedávna skúsenosť zo synody,“ hovorí Karramová, „ma nabila novou silou. Zažila som novú Cirkev, Cirkev v pohybe, ktorá hlboko načúva tomu, čo sa deje vo svete. Synoda, na ktorej som bola účastná celý mesiac, mi otvorila nové obzory. Videla som, ako zdanlivo ľahostajný, katastrofický svet, sa môže naučiť mlčať, počúvať sa, pre ktorý nie sú výzvou vyjadrenia jednotlivcov, ale dar, ktorý si každý človek nesie v sebe, či už je to kardinál, kňaz, muž alebo žena. Rozdiely v kultúre, jazyku, spoločenskom postavení neboli prekážkou, práve naopak! Naučila som sa, ako veľmi nás to môže zmeniť.“

Dnes je aj v spoločnosti oveľa väčšia potreba spájať sa: „Sami,“ poznamenáva, „si nevieme poradiť s úskaliami, ktoré denne prežívame; nevieme si poradiť ako jednotlivci a často ani ako národy. Stačí sa pozrieť na prebiehajúce konflikty: bez medzinárodného zásahu, ktorý by za každú cenu zabránil eskalácii bojov, neexistuje cesta k spravodlivému, spoločnému mieru, ktorý by rešpektoval všeobecné ľudské práva. Napriek tomu, akokoľvek nás teraz obklopuje hrôza, cítim, že si nemôžem zúfať, pretože existujú znamenia nádeje. Vidím ich: nádej mi dávajú jednoduchí ľudia, ktorí vo svojom každodennom živote prejavujú skutky pokoja, a potom mladí ľudia. Oni sú veľkou nádejou! Ako tí, ktorých som videl na Svetových dňoch mládeže v Lisabone.“

Pre Margaret Karramovú to bola prvá účasť na Svetových dňoch mládeže: „Okrem veľkého počtu účastníkov som videla mladých ľudí, ktorí žijú v dnešnom svete, možno horšom ako ten, ktorý som zažila ja. Napriek tomu som videla ich veľké a nákazlivé nadšenie, a to nielen z toho, že sú spolu s ostatnými mladými ľuďmi. Videla som ich smäd, dotkol som sa hĺbky ich duše; smäd po nekonečne, ktorý by som označila za božský. Myslela som si, že mladí ľudia sú ku všetkému ľahostajní. Keď som sa k nim prihovárala v dvoch rôznych katechézach – na priamom slnku sedelo 7000 ľudí – , zarazilo ma aj ticho. Rovnako ako počas svätej omše s pápežom a mimoriadnej a nezabudnuteľnej krížovej cesty. Predovšetkým ma však ohromilo, ako vážne a verne prežívali eucharistickú adoráciu. To všetko mi dáva nádej, pretože dnešní mladí ľudia sú aj budúcnosťou, ak ich budeme podporovať.“

Mládež je téma, ktorá je Hnutiu fokoláre veľmi blízka. Karramová rozpráva: „Mám skúsenosť, že mladí viac ako slová potrebujú naše svedectvo. Pristupujeme k nim cez rôzne katechézy, no oni sa cítia hlboko osamelí. Potrebujú blízkosť, ľudí, ktorí svedčia o viere vlastným životom, ktorí sú v súlade s evanjeliom. Cítim, že ako dospelá musím prejsť konverziou smerom k mladým. Som presvedčená, že okrem teologickej prípravy mladí ľudia potrebujú veľa blízkosti a počúvania. Majú inú technologickú formáciu ako my, sú oveľa rýchlejší. Čo môžeme urobiť, aby mohli dať zo seba to najlepšie?“ pýta sa prezidentka hnutia.
Odpoveď je v svedectve: „Téma, ktorú chceme tento rok v hnutí prehĺbiť, je práve téma ohlasovania. Názov, ktorý som jej dala, je Povolaní a poslaní, pretože musíme nielen napĺňať, ,zalievať‘ druhých, ale starať sa o to, aby sa rozvíjali, a to vo všetkých svojich talentoch. To je však možné len vtedy, ak pred sebou nájdu človeka, ktorý ich prijme. Nie sme zvyknutí počúvať. Hovorím to za seba: aké je moje najhlbšie počúvanie? Šalamún neprosil Boha o múdrosť. V hebrejčine hovorí „Lev Shomea“, čo znamená „počúvajúce srdce“. Neviem: počúvame ušami alebo srdcom? Musíme nájsť nový jazyk, zmeniť spôsob, akým hlásame, bez toho, aby sme ,rozriedili‘ Boha a jeho posolstvo. Mladí ľudia chcú počuť o Bohu, ale záleží na tom, ako to robíme. Musíme hovoriť o životných skúsenostiach, osobných ťažkostiach a o tom, ako ich každý človek prežíva.

Podľa Margaret musí byť jazyk ohlasovania prispôsobený mladým ľuďom, ale aj „inkulturovaný“, podľa národov, s ktorými sa pracuje: „To sa týka aj Hnutia fokoláre. Je pravda, že sa zrodilo u Chiary Lubichovej, Talianky, ale dostalo sa až na kraj sveta, do mnohých kultúr. Stále je pre nás ťažké porozumieť si do hĺbky, pochopiť pravý význam našich rozhovorov, pretože Chiarina charizma vznikala v Európe. Uvedomila som si to nedávno, keď som bola v Ázii: v Kórei, Japonsku, na Fidži, v Austrálii, Indonézii. Tam som videla, ako sa Cirkev inkulturovala: dokonca aj samotná štruktúra budov, kostolov je iná.“ (...)

Hnutie fokoláre spolu s inými organizáciami, vrátane tých, ktoré patria k iným náboženstvám sa tiež snaží podieľať na šírení dialógu a úcty medzi všetkými. „Dokonca aj v našej krajine," vysvetľuje Karramová, „hnutie zorganizovalo v Jeruzaleme stretnutia medzi izraelskými a palestínskymi deťmi, ktoré ani nehovoria rovnakým jazykom. Počas týchto stretnutí vznikli priateľstvá medzi židovskými a palestínskymi dievčatami, a tak sme možno vychovávali mladých ľudí, aby zažili, že vojna nie je jediným riešením.“

Spolužitie s príslušníkmi iných vierovyznaní, ktoré Margaret Karramová zažila v detstve, bolo teda skúšobným poľom, aby dokázala prijať tú „medzináboženskú“ časť charizmy zakladateľky Hnutia fokoláre Chiary Lubichovej. „Charizma, ktorú Chiara dostala, sa netýka len Katolíckej cirkvi,“ zdôrazňuje Margaret. „Hnutie totiž veľa pracuje v ekumenizme a vo vzťahu k iným náboženstvám. Keď Chiara v roku 1977 získala Templetonovu cenu, prišli jej zablahoželať k svedectvu viery aj príslušníci iných náboženstiev. Po roku 1977 si teda uvedomila, že musí otvoriť prvý dom fokoláre v Jeruzaleme, aby mohla utvárať dialóg so židmi a moslimami. V Alžírsku máme členov hnutia, ktorí sú moslimovia. Nechcú konvertovať na kresťanstvo, ale nasledujú svoju vieru. Sú tu aj budhisti, ktorí žijú podľa svojho náboženstva, ale cítia sa v súlade s nami, aby budovali bratskejšiu spoločnosť, aby pracovali na mieri. Usporiadali sme aj náboženské sympóziá v Ríme, na ktorých sa mnohí zúčastnili.“

Do budúcnosti je záväzkom podporovať čoraz viac stretnutí medzi náboženstvami, medzi národmi, medzi jednotlivcami, pretože, uzatvára Karramová, „keď sa stretneme, zistíme, že všetci sme ľudia, všetci sa navzájom potrebujeme“.

VaticanNews/talianska sekcia – Roberto Cetera, Beatrice Guarrerová
Preložila Katarína Jančišinová