Vatikán 3. novembra (TK KBS) V piatok 3. novembra v Bazilike svätého Petra predsedal eucharistickému sláveniu Svätý Otec. Vo svojej homílii vyzval veriacich k modlitbe za zosnulého emeritného pápeža Benedikta XVI., kardinálov a biskupov, ktorí v uplynulom roku odišli do domu Otca slovami: „Modlime sa (...) za našich drahých zosnulých bratov. Ich srdcia boli pastoračné, súcitné a pokorné, pretože zmyslom ich života bol Pán. Nech v ňom nájdu večný pokoj.“

Videozáznam

Zdroj: VaticanNews

Homília Svätého Otca
Zádušná svätá omša za pápeža Benedikta XVI., kardinálov a biskupov, zosnulých počas roka, 3. november 2023

Ježiš sa chystá vojsť do Naimu, učeníci a „veľký zástup“ kráčajú s ním (porov. Lk 7, 11). Keď sa blíži k mestskej bráne, kráča tam aj iný sprievod, ale opačným smerom: vychádza, aby pochovali jediného syna ovdovenej matky. Evanjelium hovorí: „Keď ju Pán uvidel, bolo mu ľúto.“ (Lk 7, 13) Ježiš vidí a je pohnutý súcitom.

Benedikt XVI, ktorého si dnes pripomíname spolu s kardinálmi a biskupmi, ktorí zomreli počas roka, vo svojej prvej encyklike napísal, že Ježišovým programom je „srdce, ktoré vidí“ (Deus caritas est, 31). Koľkokrát nám pripomenul, že viera nie je v prvom rade idea, ktorú treba pochopiť, či morálka, ktorú treba prijať, ale osoba Ježiša Krista, s ktorým sa treba stretnúť. Jeho srdce pre nás bije a bije mocne, jeho pohľad sa zľutúva nad naším utrpením.

Pán sa zastavil nad bolesťou zo smrti. Je zaujímavé, že práve pri tejto príležitosti Lukášovo evanjelium po prvýkrát dáva Ježišovi titul „Pán“: „Pánovi bolo ľúto“. Je nazvaný Pánom – teda Bohom, ktorý je pánom nad všetkým – práve v skutku svojho súcitu s ovdovenou matkou, ktorá spolu so svojím jediným synom stratila aj dôvod žiť. Toto je náš Boh, ktorého božskosť žiari v kontakte s našou biedou, pretože jeho srdce je súcitné. Vzkriesenie jej syna a dar života, ktorý víťazí nad smrťou, pramení práve odtiaľto: zo súcitu Pána, ktorý sa dojíma zoči voči nášmu najväčšiemu zlu, smrti. Aké dôležité je odovzdávať tento pohľad súcitu tým, ktorí prežívajú bolesť zo smrti svojich blízkych!

Ježišov súcit má jednu vlastnosť: je konkrétny. On, ako nám hovorí evanjelium, „pristupuje a dotýka sa már“ (porov. Lk 7, 14). Dotýkať sa rakvy mŕtveho človeka bolo zbytočné; v tom čase sa to navyše považovalo za nečisté gesto, ktoré poškvrňovalo toho, kto ho vykonal. Ježiš však na to nehľadí, jeho súcit ruší odstupy a privádza ho bližšie. Toto je Boží štýl, ktorým je blízkosť, súcit a neha. Nepotrebuje veľa slov.

Kristus nekáže o smrti, ale hovorí tej matke jediné: „Neplač!“ (Lk 7, 13) Prečo? Pretože je nesprávne plakať? To určite nie, veď sám Ježiš v evanjeliách plače. Ale matke hovorí: Neplač, lebo s Pánom slzy netrvajú večne, slzy sa pominú. On je Boh, ktorý, ako prorokuje Písmo, „zničí smrť“ a „zotrie slzy z každej tváre“ (Iz 25, 8; porov. Zjv 21, 4). On si naše slzy vzal za svoje, aby ich od nás odňal.

Tu sa prejavuje súcit Pána, ktorý prichádza oživiť toho mladého syna. Ježiš to na rozdiel od iných zázrakov robí bez toho, aby matku požiadal o vieru. Prečo taký mimoriadny zázrak a taký vzácny? Pretože tu ide o sirotu a vdovu, ktorých Biblia spolu s cudzincom označuje za najosamelejších a najopustenejších, ktorí nemôžu dôverovať nikomu inému, iba Bohu. Vdova, sirota a cudzinec. Preto sú Pánovi najdôvernejší a najdrahší. Človek nemôže byť blízky a drahý Bohu, keď ignoruje ich, ktorí sa tešia jeho ochrane a priazni a ktorí nás prijmú do neba. Vdovu, sirotu a cudzinca.

Pri pohľade na nich vyvodzujeme dôležité ponaučenie, ktoré zhŕňam do druhého dnešného slova: pokora. Sirota a vdova sú totiž tí pokorní par excellence, sú to tí, ktorí všetku svoju nádej vkladajú do Pána, a nie do seba, presunuli ťažisko života na Boha: nespoliehajú sa na vlastné sily, ale na toho, ktorý sa o nich stará. Títo ľudia, ktorí odmietajú akúkoľvek domnienku sebestačnosti, uznávajú, že potrebujú Boha, a dôverujú mu, sú pokorní.

A práve títo chudobní v duchu nám zjavujú malosť, ktorá je taká milá Pánovi, zjavujú nám cestu, ktorá vedie do neba. Boh hľadá pokorných ľudí, ktorí dúfajú v neho, nie v seba a svoje plány. Bratia a sestry, toto je kresťanská pokora: nie je iba jednou čnosťou spomedzi ostatných, ale je to základná životná dispozícia: veriť, že človek potrebuje Boha a urobiť mu miesto, vložiť do neho všetku dôveru. Toto je kresťanská pokora

Boh miluje pokoru, pretože mu umožňuje komunikovať s nami. Ba čo viac, Boh miluje pokoru, pretože on sám je pokorný. Zostupuje k nám, znižuje sa; nevnucuje sa, necháva nám priestor. Boh nielenže je pokorný, on je pokora sama. „Ty si pokora, Pane“, takto sa modlil svätý František z Assisi (Chvály, 6: FF 261).

Myslime na Otca, ktorého meno je celé skôr odvolaním sa na Syna ako na neho samého; a na Syna, ktorého meno je celé vo vzťahu k Otcovi. Boh miluje tých, ktorí nemyslia iba na seba, ktorí nie sú stredobodom všetkého, miluje pokorných: tí sa mu podobajú viac ako ktokoľvek iný. Preto, ako hovorí Ježiš, „kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 14, 11).

Rád si pripomínam úvodné slová pápeža Benedikta XVI: „pokorný robotník v Pánovej vinici“. Áno, kresťania, najmä pápež, kardináli, biskupi, sú povolaní byť pokornými robotníkmi: slúžiť, nie dať sa obsluhovať; myslieť pred vlastnými plodmi na plody v Pánovej vinici. A aké krásne je zrieknuť sa seba samého pre Ježišovu Cirkev!

Bratia, sestry, vyprosme si od Boha súcitný pohľad a pokorné srdce. Neúnavne o to prosme, lebo práve na ceste súcitu a pokory nám Pán dáva svoj život, ktorý víťazí nad smrťou. A modlime sa za našich drahých zosnulých bratov. Ich srdce bolo pastoračné, súcitné a pokorné, pretože zmyslom ich života bol Pán. Nech v ňom nájdu večný pokoj. Nech sa radujú s Pannou Máriou, ktorú Pán povýšil, keď vzhliadol na jej pokoru (porov. Lk 1, 48).

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek