Vatikán 30. októbra (Il Fatto quotidiano) Neexistuje iná medzinárodná organizácia ako Katolícka cirkev, ktorá by dokázala udržať protiklady pohromade v dialógu, píše Antonio Spadaro.
O útoku Hamasu v Izraeli som sa dozvedel, keď som sedel pri stole počas synody vo Vatikáne. Dozvedel som sa to od panej z Haify, ktorá sa narodila v Izraeli v arabskej katolíckej rodine. Jej rozrušené slová počúval aj poblízku stojaci katolícky arcibiskup z Moskvy a vyšší arcibiskup z Kyjeva. Na druhej strane stola bola iracká rehoľníčka z Mosulu. Zákopy sveta sa prelínali pri synodálnych stoloch usporiadaných do kruhu. Všetci sme si hľadeli do tváre a všetci sme boli na tej istej strane, na strane pokoja a bolesti. Práve túto skutočnosť, okrem akejkoľvek cirkevnej a teologickej reflexie, pred nás postavilo synodálne zhromaždenie, ktoré zvolal pápež František: rozbitý, roztrieštený, rozdelený svet. A my sme tam boli zjednotení, družní a synodálni.
V piatok 27. októbra som videl mapu sveta, ktorá vychádzala z hlasovania krajín zhromaždenia OSN o prímerí v Gaze. Potom som ju prekryl mapou krajín, ktoré podporili sankcie voči Rusku za jeho inváziu na Ukrajinu. A následne som sa pozrel na synodálnu aulu. Závrat: uvedomil som si, že to, čo prežívame, je šokujúce. Tvárou v tvár prevrátenému svetovému poriadku, pre ktorý stále neexistuje logos, žiadny spoločný dôvod, ktorý by držal jednotlivé kúsky pohromade, členovia synody pokryli v rozhovoroch bez veta celú mapu OSN.
Neexistuje iná medzinárodná organizácia ako Katolícka cirkev, ktorá by dokázala udržať protiklady pohromade v dialógu, ktorý si vyžadoval slobodný prejav každého, ale aj počúvanie a odozvu. Nie však ako reakciu na vlastné myšlienky, ale smerom k vyjadreniam iných. Od našich stolov sa vytratilo ohlušujúce ego, ktoré je vlastné politickým diskurzom našich dní. Nebolo dôležité postaviť sa na jednu stranu, ale vyjasňovať si postoje. Ten druhý zostal vždy iný a nikdy nie „protivník“.
Pri diskusných stoloch nikdy nebolo potrebné vyjadriť najvyššiu mieru súhlasu, čiže dosiahnuť kompromis. To nie. Bolo však potrebné jasne vyjadriť zhody, ale aj to, aké boli sporné body a návrhy na prehĺbenie. To, že sme boli oslobodení od diplomacie, nám umožnilo skutočne pochopiť kľúčové body a dať im vyznieť v pokoji, rešpekte a harmónii. Toto bola „synodálna metóda“, ktorej sa treba ešte viac venovať, lepšie ju pochopiť: jej koreň je duchovný, nie technický. Polarizácia je v konečnom dôsledku produktom technického myslenia typu zapni/vypni, ktoré považuje príčiny toho, čo sa deje, za zbytočné a popiera dialektiku, ktorá je potrebná na to, aby sme sa pokúsili riešiť korene problémov. Synoda je politickou výzvou, ktorá je otvorená manažérskemu videniu spoločnosti, ktoré zredukovalo konsenzus na techniku moci. Zatiaľ čo strácame horizont transcendencie, základ hodnôt, na ktorých záleží, dnes sa táto synodálna skúsenosť ukazuje ako proroctvo.
Takto sme postupovali. Skutočný boj bol proti teologickému terorizmu, ktorý pred synodou a počas nej podnecovali bojovníci, ktorí sa obávali ohrozenia doktríny, Tradície, samotného prežitia Cirkvi: skutočná stratégia napätia. Pri čítaní záverečného synodálneho dokumentu sa ukázala jedna vec – bol schválený drvivou väčšinou. Riadenie konfliktu bolo motivované túžbou postupovať spoločne, jednotne, napriek všetkým možným kultúrnym rozdielom, bez použitia pštrosej stratégie pri polarizujúcich otázkach, ako je polygamia alebo rodová identita či sexuálna orientácia, alebo pri otázke úlohy žien v Cirkvi. Je to teda oveľa viac ako „zjednotené národy“. Obraz Cirkvi, ktorý sa vynoril, je obrazom zaoceánskej lode, ktorá sa plaví po rozbúrenom mori. Alebo ešte lepšie, je obrazom ľadoborca, ktorý je schopný nenaraziť na ľadovú kryhu.
A tak sa synoda stala rezonančným otvorom sveta, v ktorom zaznievali všetky možné melódie a ozveny. Dráma a nádej sa vinuli pomedzi stoly a kúsky skladačky prebiehajúcej vojny opäť do seba zapadali. Môže azda Cirkev so svojou Tradíciou, ktorá sa aktualizuje, pomôcť nájsť slová na vyslovenie svetového poriadku? Pomôže nás zachrániť pred afáziou hnevu a plaču? Premýšľal som o tom, keď som na záverečnej omši počúval modlitbu za vládcov, ktorá sa na Námestí svätého Petra ozývala v arabčine, a modlitbu za migrantov v čínštine.
A napokon, pri pohľade na synodálnu aulu, mi zrak spočinul na tvárach: boli medzi nami, samozrejme, muži a ženy, ale aj starí a mladí. Pri stoloch sa zišlo nezvyčajné zloženie ľudí, jedinečné aj tým, že tu boli kardináli v zrelom veku vedľa dvadsaťročných, fialové či purpurové ponožky v lesklých čiernych topánkach vedľa tenisiek s krátkymi ponožkami. A zaujalo ma, že mladí ľudia mali trpezlivosť počúvať svojich významných prísediacich a že preláti boli samé ucho, aby si vypočuli postoje a návrhy mladých. Každý mal právo hlasovať, ako aj právo hovoriť. Tým sa dosiahla biologická výmena paralelných vesmírov, utópia. Možno práve k tomuto je dnes povolaná synodálna Katolícka cirkev: byť strážcom ohňa utópie, ktorá sa zdá byť stratená, pochovaná pod pušným prachom alebo plesňou.
P. Antonio Spadaro SJ
Preložila Katarína Jančišinová
