Bratislava 12. októbra (TK KBS) Jesús Morán je katolícky kňaz, pochádzajúci zo Španielska. Je spoluprezident Hnutia fokoláre. V rámci svojej návštevy na Slovensku poskytol rozhovor pre TK KBS, ktorý sa uskutočnil 6. októbra 2023.

Svätý Otec nám pripomína, že Cirkev dnes má byť vychádzajúcou Cirkvou, ktorá ide v ústrety človeku a nebojí sa vstupovať do všetkých rozdelení a rán spoločnosti a Cirkvi. Mnohé cirkevné komunity sú zvyknuté žiť v istej izolácii a možno až obrane voči svetu, aby nestratili svoju identitu. Prečo je také dôležité otvárať sa?

Myslím si, že je dôležité otvárať sa, lebo Kristus je vo svete. Dobre to vidieť na situácii, keď Ježiš hovorí Magdaléne: „Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia“ (Mt 28, 10) Mnohí autori to interpretujú slovami: „Choďte a povedzte im, že ja ich čakám vo svete.“ Galilea je totiž mimo Svätého mesta. Myslím si, že je dôležité uvedomiť si to. Kresťanstvo sa rozvíja cez historické udalosti a vždy to tak bolo. Boh buduje svoje kráľovstvo v priebehu dejín a tieto dejiny vyjadrujú svet. Boh využíva všetko dianie vo svete na to, aby budoval svoje kráľovstvo cez Cirkev. Cirkev je teda vo svete bez toho, aby bola zo sveta. Akoby prinášala do sveta skrze udalosti v ňom eschatologickú, definitívnu víziu o človeku. Zodpovedá to tomu, čo Ježiš hovorí v Knihe zjavenia: „Hľa, všetko robím nové.“ (Zjv 21, 5) Aby sme veci mohli obnovovať, je potrebné byť uprostred nich. Preto pravá kresťanská identita sa potvrdzuje uprostred udalostí tohto sveta a nie tak, že sa stiahneme zo sveta, akoby sme mali strach. Kresťanstvo nie je náboženstvom, ktoré by malo strach zo sveta, pretože kresťania vedia, že je to priestor, kde pôsobí Boh. Samozrejme, Cirkev nevychádza, aby sa prispôsobila svetu. Rád hovorím, že kresťan prijíma otázky sveta, ale nie kategórie, akými svet kladie tieto otázky. Kresťanstvo má svoje vlastné kategórie.

Začalo sa 16. riadne generálne zhromaždenie synody, ktorej hlavná téma je synodalita. Pápež veľa hovorí o tom, že všetci, nielen účastníci synody, sme povolaní počúvať Boží hlas. Ako môže aj bežný laik – otec v zamestnaní, študent, matka starajúca sa o deti uprostred povinností všedného dňa zachytiť hlas Ducha a byť príspevkom pre synodu a život Cirkvi?

Myslím si, že ten príspevok už bol daný v celom období prípravy na synodu počas jednotlivých fáz, na ktorých sa zúčastnilo aj veľa laikov. Pápež nás tiež prosí o modlitby a modliť sa môžeme všetci. Od začiatku synody som dušou spojení s jej účastníkmi a každý deň sa modlím za priebeh synody, obetujem svoje bolesti. Prezidentka Hnutia fokoláre Margaret Karramová poprosila všetkých členov hnutia, aby sa v tomto období osobitne snažili skvalitniť vzťahy. Aj to je jeden zo spôsobov, ako sa môžeme naladiť na to, čím sa žije na synode. Teda zlepšovať vzťahy, žiť vo vzájomnej láske a prekonávať rozdelenia, pretože synoda znamená spoločne kráčať a hovorí o spoluúčasti. Prispievam k synode aj tým, že vo svojej rodine žijem pre jednotu medzi jej členmi. Alebo v práci, ak sa vyskytne nejaký konflikt, budem sa ho snažiť vyriešiť. Treba mať, prirodzene, ten správny úmysel. Nezabúdajme preto na skutočnosť mystického tela. Ak v mojej rodine dávam priestor Duchu Svätému, ktorý je Duchom spoločenstva a lásky, má to vplyv na dianie na synode.

Ste spoluprezident Hnutia fokoláre, na čele hnutia stojí žena Margaret Karramová. Dnes, keď pápež hovorí aj o posilnení postavenia žien a chce, aby zastávali viac úloh v Cirkvi, je to zaujímavá skutočnosť. Ako vnímate túto svoju úlohu vedľa prezidentky?

Je to veľmi pekná skúsenosť, pretože ja som spoluprezident vedľa ženy, ktorá je prezidentka. Medzi nami je vzťah spoločenstva, ktorému však predsedá ona. Tento druh vzťahu ma vedie k osobitnému vzťahu s Pannou Máriou. Mária je aj mojím vzorom, no žena vzťah s ňou vyjadrí cez iné charakteristiky a danosti. Má to vplyv aj na môj spôsob prežívania kňazstva vedľa prezidentky. Mojou úlohou je podporovať ju, ale tiež je mi zverená v mene inštitucionálnej Cirkvi ochrana učenia Cirkvi. Nežijem svoje poslanie sám, ale vždy vo vzťahu s prezidentkou. A to je milosť. Bezpochyby ma to očisťuje od istých sklonov, ktoré si my muži, kňazi nesieme so sebou, či chceme alebo nie. Istý klerikalizmus je v nás stále prítomný. Môže to byť aj typicky mužská náklonnosť mať prevahu nad inými a ovládať. Niekedy mám vo vzťahu s prezidentkou tendenciu príliš zdôrazniť isté princípy, požiadavky, no vidím, že ona kladie dôraz viac na vzťahy, lásku a to mi pomáha vykonávať úlohu, ktorá mi je zverená s väčšou láskou.

Aký druh líderstva sme všetci povolaní žiť v súčasnosti v Cirkvi?

Myslím si, že predstava o vodcovstve sa dnes mení aj na sociologickej úrovni. V USA som sa dostal ku knihe Queit od istej americkej autorky, ktorá sa mi veľmi páčila. Hovorí sa v nej práve o zmene chápania líderstva v USA – ako sa prešlo od dokonalého lídra, takmer supermana, ktorý má všetky kvality, k lídrovi, ktorý koná „odspodu“, ktorý vie vytvárať vzťahy, vie vyzdvihnúť talenty iných. Zhrnul by som to jednoducho: dnes sme v Cirkvi pozvaní k tomu, a to aj cez Ducha Svätého, aby sme žili generatívne (plodné) líderstvo. Nemáme byť lídrami-manažérmi, ktorí konajú „zvrchu“, ale lídrami, ktorí sú schopní dávať zrod vzťahom a procesom, vedia vytvárať spoločenstvo a zviditeľniť iných. Takýto líder vie tiež stratiť svoje predstavy, dať ich do služby iným, dáva priestor iným aj tomu, čo je odlišné. Každý pritom zostáva sám sebou. To je generatívne líderstvo. Myslím si, že dnes sme povolaní byť vodcami v takomto duchu.

Spiritualitou Hnutia fokoláre je charizma jednoty. Aj poslední pápeži, vrátane Františka, robia kroky k dialógu v Cirkvi i mimo nej. Napriek tomu je v Cirkvi i spoločnosti stále veľa polarizácií a rozdelení. Ako sa dá hovoriť o jednote s inými, keď sami v Cirkvi nie sme dostatočne zjednotení, a čo môžeme konkrétne robiť pre upevnenie správne chápanej jednoty v Cirkvi?

Veľa ráz som si položil túto otázku. Ako to, že existuje toľko polarizácii? Odpoveď nachádzam u svätého apoštola Pavla v Prvom liste Korinťanom, keď hovorí, že niekto je Pavlov, iný Apollov (porov. 1 Kor 3, 4). Pri čítaní týchto riadkov si všimnime, že Pavol nikdy nekritizuje Apolla. V istej chvíli hovorí: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale vzrast dal Boh.“ (1 Kor 3, 6) Kde teda vidí Pavol to podstatné? Hovorí: „Odtrhli ste sa od Krista.“ (Gal 5, 4) Nie sme nové stvorenia a v tom spočíva náš problém. Nepripodobňujeme sa Kristovi. Nesieme si so sebou svoju kultúru, myšlienky, predstavy a tie sú silnejšie ako naša identita byť Kristom, byť novými stvoreniami. Musíme preto zakaždým robiť tento krok obrátenia. Zakaždým, keď si uvedomím, že nejaká idea, spojená s mojou kultúrou, mojím spôsobom zmýšľania či mojou skúsenosťou je silnejšie ako to, čo Duch Svätý – Kristov Duch – hovorí vo mne, musím očistiť danú myšlienku. Je to zásadná vec. Musíme pripustiť, že byť kresťanom má v našom živote neraz druhoradé postavenie. Odlúčili sme sa od Krista, zabudli sme na jeho novinku alebo sme ju ani nikdy neobjavili. Je to teda ustavičná snaha o obrátenie. Polarizáciu neprekonáme tým, že ju budeme potláčať, ale tým, že ju nahradíme polaritou. Polarizácia rozdeľuje a naopak, polarita obohacuje. Polarita má kresťanský rozmer, zatiaľ čo polarizácia nie. Polarita muž-žena je kresťanská, je pekná a obohacuje. Polarizácia feminizmus-maskulinizmus rozdeľuje. Dnes dobre vidieť, že všetky druhy -izmov vedú k polarizácii. Riešením maskulinizmus nie je feminizmus. Odpoveďou je ponúknuť pravú a peknú polaritu medzi mužskosťou a ženskosťou. Toto je kresťanská kultúra, ktorú máme vytvárať. A to sa dá, len ak sme skutočne Kristom. Čo by teda svätý Pavol dnes povedal na polarizáciu v spoločnosti a v Cirkvi? „Odtrhli ste sa od Krista.“ (Gal 5, 4)

Slovensko je známe ako pomerne konzervatívna krajina. Momentálne prebieha synoda. Niektorí majú v tejto veci isté pochybnosti a veľa otázok. Ako si zachovať vernosť Tradícii a zároveň byť otvorení novosti?

Veľmi ma zasiahli slová pápeža Františka na prvom zasadnutí synody. Hovoril o Duchu Svätom ako o hlavnom protagonistovi synody. On bdie nad nami, nad všetkými ľuďmi. Kresťan nemôže byť ani konzervatívec, ani progresívec, pretože toto sú svetské výrazy a koncepty. Práve Duch Svätý prináša niečo nové. Je potrebné prekonať túto dualitu, ktorá nerobí Cirkvi dobre. Duch Svätý vždy tvorí veci nové, pretože on je pôvodcom všetkých chariziem a všetkých nových vecí v Cirkvi. Všetko, čo Duch Svätý presadí v Cirkvi, pochádza od Otca.

Pripravila Katarína Jančšinová