Vatikán 4. októbra (VaticanNews) Kardináli Brandmüller, Burke, Sandoval Íñiguez, Sarah a Zen Ze-kiun predložili pápežovi päť otázok, v ktorých žiadali objasnenie niektorých tém týkajúcich sa interpretácie Božieho zjavenia, požehnávania zväzkov osôb rovnakého pohlavia, synodality ako konštitutívneho rozmeru Cirkvi, kňazského svätenia žien a pokánia ako nevyhnutnej podmienky sviatostného rozhrešenia.

Pápež František odpovedal na päť „dubií“ (pochybností), ktoré mu v júli minulého roka poslali kardináli Walter Brandmüller a Raymond Leo Burke s podporou ďalších troch kardinálov, Juana Sandovala Íñigueza, Roberta Saraha a Josepha Zen Ze-kiuna. Otázky kardinálov v taliančine a pápežove odpovede v španielčine boli v pondelok 2. októbra zverejnené na webovej stránke Dikastéria pre náuku viery.

Uvádzame pracovný preklad otázok a odpovedí:

1) Dubium o tvrdení, že Božie Zjavenie treba reinterpretovať podľa aktuálnych kultúrnych a antropologických zmien.

Po tvrdeniach niektorých biskupov, ktoré neboli ani opravené, ani odvolané, sa vynára otázka, či sa má Božie Zjavenie v Cirkvi reinterpretovať podľa kultúrnych zmien našej doby a podľa nového antropologického pohľadu, ktoré tieto zmeny podporujú; alebo či by malo byť Božie Zjavenie záväzné navždy, nemenné, a teda nemalo by sa mu odporovať, v súlade s výrokom Druhého vatikánskeho koncilu, že Bohu, ktorý sa zjavuje, patrí „poslušnosť viery“ (Dei Verbum 5); že to, čo je zjavené pre spásu všetkých, musí zostať „navždy neporušené“ a živé. Preto sa musí „odovzdávať všetkým pokoleniam“ (7) a pokrok v chápaní neznamená žiadnu zmenu pravdy vecí a slov, pretože viera bola „odovzdaná raz a navždy“ (8) a Magistérium nie je nadradené Božiemu slovu, ale učí len to, čo bolo odovzdané (10).

Pápežova odpoveď:

Drahí bratia,

hoci nie je vždy obozretné, aby som odpovedal na otázky, ktoré mi boli priamo položené a nebolo by možné odpovedať na všetky, v tomto prípade som považoval za vhodné tak urobiť vzhľadom na blízkosť synody.

Odpoveď na prvú otázku

a) Odpoveď závisí od významu, ktorý pripisujete slovu „reinterpretovať“. Ak sa chápe ako „lepšie vykladať“, výraz je platný. V tomto zmysle Druhý vatikánsky koncil uviedol, že je potrebné, aby prostredníctvom práce exegétov - a ja by som dodal, že aj teológov – „dozrievalo rozhodnutie Cirkvi“ (Druhý vatikánsky koncil, Dei Verbum, 12).

b) Ak je teda pravda, že Božie Zjavenie je nemenné a vždy záväzné, Cirkev musí byť pokorná a uznať, že nikdy nevyčerpá jeho nesmierne bohatstvo a potrebuje rásť v jeho chápaní.

c) V dôsledku toho rastie aj v chápaní toho, čo sama potvrdila vo svojom Magistériu.

d) Kultúrne zmeny a nové výzvy dejín nemenia Zjavenie, ale môžu nás podnietiť, aby sme lepšie vyjadrili niektoré aspekty jeho prekypujúceho bohatstva, ktoré ponúka stále viac.

e) Je nevyhnutné, že to môže viesť k lepšiemu vyjadreniu niektorých minulých potvrdení Magistéria, a skutočne sa to v dejinách už stalo.

f) Na druhej strane je pravda to, že Magistérium nie je nadradené Božiemu slovu, ale je tiež pravda, že tak texty Písma, ako aj svedectvá Tradície potrebujú interpretáciu, ktorá umožní odlíšiť ich večnú podstatu od kultúrnej podmienenosti. Je to zrejmé napríklad v biblických textoch (ako je Exodus 21, 20 - 21) a v niektorých magistériálnych zásahoch, ktoré tolerovali otroctvo (porov. Mikuláš V., bula Dum Diversas, 1452). Nejde o druhoradý argument vzhľadom na jeho úzke spojenie s večnou pravdou o neodňateľnej dôstojnosti ľudskej osoby. Tieto texty si vyžadujú výklad. To isté platí pre niektoré novozákonné úvahy o ženách (1 Kor 11, 3 - 10; 1 Tim 2, 11 - 14) a iné texty Písma a svedectvá Tradície, ktoré sa v súčasnosti nemôžu opakovať v podobe akej boli.

g) Je dôležité zdôrazniť, že to, čo sa nemôže zmeniť, je to, čo bolo zjavené „na spásu všetkých“ (Druhý vatikánsky koncil, Dei Verbum, 7). Preto musí Cirkev neustále rozlišovať, čo je podstatné pre spásu a čo je druhoradé alebo menej priamo súvisiace s týmto cieľom. So zaujatím si spomínam, čo uviedol svätý Tomáš Akvinský: „Čím viac sa zostupuje k jednotlivostiam, tým viac narastá neurčitosť“ (Summa Theologiae 1-1 1, q. 94, čl. 4).

h) Napokon, jedinú formuláciu pravdy nemožno nikdy správne pochopiť, ak sa prezentuje izolovane, oddelene od bohatého a harmonického kontextu celého Zjavenia. „Hierarchia právd“ predpokladá aj uvedenie každej pravdy do správnej súvislosti s ústrednejšími pravdami a učením Cirkvi ako celku. To môže v konečnom dôsledku viesť k rôznym spôsobom vykladania tej istej náuky, hoci tým, ktorí „snívajú o monolitickom učení, ktoré všetci bez najmenších rozdielov musia zastávať, sa to môže zdať ako rozptyľujúca nedokonalosť. Ale skutočnosť je taká, že táto rôznorodosť pomáha lepšie vyjadrovať a rozvíjať rozličné aspekty nevyčerpateľného bohatstva evanjelia“. (Evangelii gaudium, 40). Každý teologický prúd má svoje riziká, ale aj svoje príležitosti.

2) Dubium o tvrdení, že rozšírená prax požehnávania zväzkov osôb rovnakého pohlavia je v súlade so Zjavením a Magistériom (KKC 2357).

Podľa Božieho Zjavenia, dosvedčeného vo Svätom písme, ktoré Cirkev „z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého nábožne počúva, sväto zachováva a verne vykladá“ (Dei Verbum 10): „Na počiatku“ Boh stvoril človeka na svoj obraz, muža a ženu ich stvoril a požehnal ich, aby boli plodní (porov. Gn l, 27-28), pričom apoštol Pavol učí, že popieranie pohlavnej odlišnosti je dôsledkom popierania Stvoriteľa (Rim l, 24-32). Vyvstáva otázka: môže sa Cirkev odchýliť od tohto „princípu“, považovať ho v rozpore s tým, čo učí Veritatis splendor 103 ako jednoduchý ideál a akceptovať ako „možné dobro“ objektívne hriešne situácie, ako sú zväzky s osobami rovnakého pohlavia, bez toho, aby nedodržala zjavené učenie?

Pápežova odpoveď:

a) Cirkev má veľmi jasnú koncepciu manželstva: výlučný, stabilný a nerozlučiteľný zväzok medzi mužom a ženou, prirodzene otvorený pre plodenie detí. Iba tento zväzok možno nazvať „manželstvom“. Iné formy zväzku ho realizujú len „čiastočným a analogickým spôsobom“ (Amoris laetitia 292), takže ich nemožno striktne nazývať „manželstvom“.

b) Nejde len o názvy, ale skutočnosť, ktorú nazývame manželstvom, ktoré má jedinečnú podstatnú konštitúciu, ktorá si vyžaduje výlučné pomenovanie, nepoužiteľné pre iné skutočnosti. Je to nepochybne oveľa viac než len akýsi „ideál“.

c) Z tohto dôvodu sa Cirkev vyhýba akýmkoľvek obradom alebo sviatostiam, ktoré by mohli byť v rozpore s týmto presvedčením a naznačovať, že za manželstvo uznávame niečo, čo ním nie je.

d) Predsa však vo vzťahu k ľuďom nesmieme stratiť pastoračnú lásku, ktorá musí prenikať všetky naše rozhodnutia a postoje. Obrana objektívnej pravdy nie je jediným prejavom tejto lásky, ktorú tvorí aj vľúdnosť, trpezlivosť, pochopenie, nežnosť a povzbudenie. Preto nemôžeme byť sudcami, ktorí len popierajú, odmietajú, vylučujú.

e) Preto pastoračná múdrosť musí správne rozlišovať, či existujú formy požehnania, o ktoré žiada jedna alebo viac osôb a ktoré nesprostredkúvajú nesprávnu koncepciu manželstva. Keď totiž niekto žiada o požehnanie, vyjadruje tým žiadosť o pomoc od Boha, prosbu o možnosť žiť lepšie, dôveru v Otca, ktorý nám môže pomôcť žiť lepšie.

f) Na druhej strane, hoci existujú situácie, ktoré z objektívneho hľadiska nie sú morálne prijateľné, tá istá pastoračná láska si vyžaduje, aby sme jednoducho nepovažovali za „hriešnikov“ iné osoby, ktorých vina alebo zodpovednosť môže byť oslabená rôznymi faktormi, ktoré ovplyvňujú subjektívnu pripísateľnosť (porov. sv. Ján Pavol II., Reconciliatio et Paenitentia, 17).

g) Rozhodnutia, ktoré môžu byť za určitých okolností súčasťou pastoračnej obozretnosti sa nemusia stať normou. To znamená, že nie je vhodné, aby diecéza, biskupská konferencia alebo iná cirkevná štruktúra neustále a oficiálne schvaľovala postupy alebo obrady pre všetky druhy záležitostí, pretože všetko, „čo je súčasťou praktického rozlišovania vzhľadom na konkrétnu situáciu, nemôže byť pozdvihnuté na úroveň normy“, pretože by to „viedlo k neznesiteľnej kazuistike“ (Amoris laetitia 304). Kánonické právo by nemalo a ani nemôže pokrývať všetko, ani by to nemali vyžadovať biskupské konferencie so svojimi rôznymi dokumentmi a protokolmi, pretože život Cirkvi plynie mnohými tokmi okrem tých normatívnych.

3) Dubium o tvrdení, že synodalita je „konštitutívnym rozmerom Cirkvi“ (apošt. konšt. Episcopalis Communio 6), akoby Cirkev bola synodálna zo svojej podstaty.

Vzhľadom na to, že synoda biskupov nezastupuje kolégium biskupov, ale je len poradným orgánom pápeža, keďže biskupi ako svedkovia viery nemôžu delegovať svoje vyznanie pravdy, vyvstáva otázka, či synodalita môže byť najvyšším regulačným kritériom trvalej vlády Cirkvi bez toho, aby sa narušilo jej konštitutívne usporiadanie, ako si to želal jej zakladateľ, podľa ktorého najvyššiu a plnú moc Cirkvi vykonáva tak pápež z titulu svojho úradu, ako aj kolégium biskupov spolu so svojou hlavou rímskym pápežom (Lumen gentium 22).

Pápežova odpoveď:

a) Hoci uznávate, že najvyššiu a plnú autoritu Cirkvi vykonáva pápež z titulu svojho úradu, ako aj kolégium biskupov spolu so hlavou Cirkvi, rímskym pápežom (porov. Druhý vatikánsky koncil, Lumen gentium, 22), práve týmito otázkami prejavujete svoju potrebu participovať, slobodne vyjadriť svoj názor a spolupracovať, čím žiadate o istú formu „synodality“ pri výkone mojej služby.

b) Cirkev je „tajomstvom misijného spoločenstva“, ale toto spoločenstvo nie je len citové alebo éterické, ale nevyhnutne predpokladá reálnu účasť: nielen hierarchia, ale celý Boží ľud môže rôznymi spôsobmi a na rôznych úrovniach vyjadriť svoj hlas a cítiť sa súčasťou cesty Cirkvi. V tomto zmysle môžeme povedať, že synodalita ako štýl a dynamizmus je podstatným rozmerom života Cirkvi. Svätý Ján Pavol II. sa v tejto súvislosti veľmi pekne vyjadril v apoštolskom liste Novo millennio ineunte.

c) Niečo iné je posväcovať alebo vnucovať určitú synodálnu metodiku, ktorá vyhovuje jednej skupine, urobiť z nej normu a povinnú cestu pre všetkých, pretože by to viedlo len k „zmrazeniu“ synodálnej cesty, ignorovaniu rôznych charakteristík rôznych partikulárnych cirkví a pestrého bohatstva univerzálnej Cirkvi.

4) Dubium o podpore pastierov a teológov pre teóriu, že „teológia Cirkvi sa zmenila“ a preto možno udeľovať kňazské svätenie ženám.

Po výrokoch niektorých prelátov, ktoré neboli ani opravené, ani odvolané, že s Druhým vatikánskym koncilom sa zmenila teológia Cirkvi a význam omše, sa vynára otázka, či je nariadenie Druhého vatikánskeho koncilu stále platné, že „spoločné kňazstvo veriacich a služobné kňazstvo sa líšia podstatne, a nie iba stupňom“ (Lumen gentium 10) a že presbyteri na základe „posvätnej moci rádu prinášajú duchovné obety a odpustenie hriechov“ (Presbyterorum ordinis 2) konajú v mene a osobe Krista Prostredníka, skrze ktorého sa duchovná obeta veriacich zdokonaľuje? Vyvstáva tiež otázka, či je stále platné učenie apoštolského listu svätého Jána Pavla II. s názvom Ordinatio Sacerdotalis, ktorý ako pravdu, ktorej sa treba definitívne držať, učí, že nie je možné udeliť kňazské svätenie ženám, takže toto učenie už nepodlieha zmene ani slobodnej diskusii pastierov či teológov.

Pápežova odpoveď:

a) „Všeobecné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo” sa podstatne líšia (Druhý vatikánsky koncil, Lumen gentium, 10). Nie je vhodné argumentovať rozdielom v stupni, ktorý by znamenal považovať spoločné kňazstvo veriacich za niečo „druhoradé“ alebo menej hodnotné („nižší stupeň“). Obe formy kňazstva sa navzájom osvetľujú a podporujú.

b) Keď svätý Ján Pavol II. učil, že treba „definitívne“ potvrdiť, že nie je možné udeliť kňazské svätenie ženám, v žiadnom prípade tým neznevažoval ženy a nepriznával najvyššiu moc mužom. Svätý Ján Pavol II. potvrdil aj iné veci. Napríklad, že keď hovoríme o kňazskej moci, „pohybujeme sa v oblasti funkcie, nie dôstojnosti a svätosti“ (sv. Ján Pavol II., Christifideles Laici, 51). Tieto slová sme si dostatočne neosvojili. Ján Pavol II. tiež jasne potvrdil, že hoci eucharistii predsedá iba kňaz, úlohy „nedávajú vzniknúť nadradenosti jedných nad druhými“ (sv. Ján Pavol II., Christifideles laici, pozn. 190; porov. Kongregácia pre náuku viery, Deklarácia Inter insigniores, VI). Potvrdil tiež, že ak je kňazská funkcia „hierarchická“, nemožno ju chápať ako formu nadvlády, ale „je úplne usporiadaná pre svätosť Kristových údov“ (sv. Ján Pavol II., Mulieris dignitatem, 27). Ak sa toto nepochopí a nevyvodia sa praktické dôsledky týchto rozdielov, bude ťažké prijať, že kňazstvo je vyhradené len pre mužov, a nebudeme schopní uznať práva žien alebo potrebu ich rôznym spôsobom sa podieľať na vedení Cirkvi.

c) Na druhej strane, aby sme boli dôslední, uznávame, že jasná a autoritatívna doktrína o presnej povahe „definitívneho vyhlásenia“ ešte nebola vyčerpávajúco vypracovaná. Nejde o dogmatickú definíciu, napriek tomu ju musia všetci akceptovať. Nikto jej nemôže verejne odporovať, a predsa môže byť predmetom skúmania, ako v prípade platnosti ordinácií v anglikánskom spoločenstve.

5) Dubium o výroku „odpustenie je ľudské právo“ a o tom, že Svätý Otec trvá na povinnosti rozhrešovať každého a vždy, takže pokánie by nebolo nevyhnutnou podmienkou sviatostného rozhrešenia.

Vyvstáva otázka, či stále platí učenie Tridentského koncilu, podľa ktorého je pre platnosť sviatostnej spovede nevyhnutná kajúcnikova ľútosť, ktorá spočíva v odpore k spáchanému hriechu s úmyslom viac nehrešiť (XIV. zasadanie, IV. kapitola: DH 1676), takže kňaz musí odložiť rozhrešenie, keď je jasné, že táto podmienka nie je splnená.

Pápežova odpoveď:

a) Pokánie je nevyhnutné pre platnosť sviatostného rozhrešenia a predpokladá úmysel nehrešiť. Tu však nejde o matematiku a musím znovu pripomenúť, že spovednica nie je colnica. Nie sme pánmi, ale pokornými správcami sviatostí, ktoré živia veriacich, pretože tieto Pánove dary, sú viac ako relikvie, ktoré treba strážiť, sú pomocou Ducha Svätého pre život ľudí.

b) Existuje mnoho spôsobov, ako vyjadriť pokánie. U ľudí s veľmi zraneným sebavedomím je často priznanie viny krutým mučením, ale samotný akt pristúpenia k spovedi je symbolickým vyjadrením pokánia a hľadania Božej pomoci.

c) Chcem tiež pripomenúť, že „niekedy je nám zaťažko dať v pastorácii priestor bezpodmienečnej láske Boha“ (Amoris laetitia 311), ale treba sa to naučiť. V nadväznosti na Jána Pavla II. tvrdím, že od veriacich by sme nemali vyžadovať príliš presné a určité úmysly nápravy, ktoré sa nakoniec skončia ako abstraktné alebo dokonca narcistické, ale ani predvídateľnosť nového pádu „neoslabuje autentickosť úmyslu“ (Ján Pavol II., List kard. Williamovi W. Baumovi a účastníkom výročného kurzu Apoštolskej penitenciárie, 22. marca 1996, 5).

d) Napokon musí byť jasné, že všetky podmienky, ktoré sa zvyčajne kladú na spoveď, sa vo všeobecnosti nedajú uplatniť, napríklad keď je osoba v situácii agónie alebo s veľmi obmedzenými duševnými a psychickými schopnosťami.