Vatikán 29. septembra (VaticanNews) Od pápeža Pia XII. až po Svätého Otca Františka: slová pápežov o migračnej kríze.
Pápež František, syn migrantov, vo svojom rozsiahlom príhovore v Marseille, ktorým ukončil stretnutie „Rencontres Méditerranéennes,“ pripomenul, že fenomén migrácie nie je v posledných rokoch novinkou a nie je ani prvým pápežom, ktorý sa ním zaoberá. Je to už najmenej sedemdesiat rokov odkedy Cirkev upozorňuje na rastúcu naliehavosť tejto situácie.
Písal sa rok 1952 a sedem rokov po skončení druhej svetovej vojny Európa stále prežívala drámu vysídlencov. Pápež Pius XII. v apoštolskej konštitúcii Exsul Familia napísal, že „Nazaretská rodina vo vyhnanstve, Ježiš, Mária a Jozef emigrujúci do Egypta [...] sú vzorom, príkladom a oporou všetkých emigrantov a pútnikov každého veku a z každej krajiny, všetkých utečencov akéhokoľvek stavu, ktorí sú pod tlakom prenasledovania alebo núdze nútení opustiť svoju vlasť, svojich drahých príbuzných [...] a odísť do cudzej krajiny.“
Vojny, prenasledovanie alebo potreba zlepšiť svoje podmienky sú motiváciou migrácie, ku ktorej sa dnes čoraz zreteľnejšie pridávajú problémy spojené so zmenou klímy. V roku 1967 to bol pápež Pavol VI., ktorý encyklikou Populorum progressio upozornil, že národy hladu dramaticky vyzývajú národy bohatstva o pomoc. Vymenoval tri povinnosti pre rozvinutejšie národy: povinnosť solidarity, sociálnej spravodlivosti a univerzálnej služby lásky. Pápež Montini potom zopakoval ,povinnosť prijatia‘, na ktorú „naše naliehanie nebude nikdy dostatočné.“
Okrem týchto dvoch príkladov, ktoré pápež František uviedol, by sa dali uviesť mnohé ďalšie. Napríklad slová sv. Jána Pavla II., ktorý vo svojom posolstve k Svetovému dňu emigrácie v roku 1996 napísal:
„Prvým spôsobom, ako pomôcť týmto ľuďom, je vypočuť ich, aby sme poznali ich situáciu a zabezpečili im potrebné prostriedky na živobytie bez ohľadu na ich právne postavenie pred štátom.“ A dodal, že „je potrebné byť ostražitý pred vznikom foriem neorasizmu alebo xenofóbneho správania, ktoré sa snažia urobiť z týchto našich bratov obetných baránkov vinných za akékoľvek ťažké lokálne situácie.“
Ďalším príkladom je aj pápež Benedikt XVI., ktorý vo svojom posolstve z roku 2012 poznamenal:
„Dnes vidíme, že mnohé migrácie sú dôsledkom ekonomickej neistoty, nedostatku základných potrieb, prírodných katastrof, vojen a sociálnych nepokojov. Namiesto púte oživovanej dôverou, vierou a nádejou sa potom migrácia stáva ‚skúškou‘ prežitia, kde sa muži a ženy javia skôr ako obete, než ako autori a vinníci svojich migračných peripetií.“
Samozrejme, aj v Marseille, ako to niekoľkokrát zopakoval počas prvých desiatich rokov svojho pontifikátu, pápež František spomenul ťažkosti pri prijímaní, ochrane, podpore a integrácii nechcených.
Pripomenul spoločnú zodpovednosť celej Európy a potrebu zaručiť „veľký počet legálnych a pravidelných vstupov, udržateľných vďaka spravodlivému prijatiu“ európskym svetadielom. Zároveň však zopakoval, že hlavným kritériom musí byť vždy ochrana ľudskej dôstojnosti a nie zachovanie vlastného blahobytu. Pretože, ako by sme sa mali poučiť z nedávnej skúsenosti s pandémiou, zachrániť sa môžeme len spoločne, nikdy nie sami.
Andrea Tornielli
Preklad Beáta Dorková
