Marseille 23. septembra (VaticanNews) „Otvorme dvere kostolov a farností, ale predovšetkým dvere srdca, aby sme svojou jemnosťou, láskavosťou a pohostinnosťou ukázali tvár nášho Pána. Ktokoľvek sa k vám priblíži, nech u vás nenájde odstup a odsudzovanie, ale svedectvo pokornej radosti,“ vyzval pápež František v zamyslení v piatok 22. septembra pri mariánskej pobožnosti v bazilike Notre Dame de la Garde v Marseille. Na modlitbe sa zúčastnili zástupcovia duchovenstva.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Mariánska modlitba s diecéznym klérom, Bazilika Notre Dame de la Garde, 22. septembra 2023
Drahí bratia a sestry, bon après-midi!
Som rád, že môžem začať svoju návštevu tým, že budem s vami zdieľať túto chvíľu modlitby. Ďakujem kardinálovi Jeanovi-Marcovi Avelinovi za jeho slová privítania a pozdravujem J. E. Mgr Erica de Moulins-Beauforta, mojich bratov biskupov, otcov rektorov a vás všetkých, kňazov, diakonov a seminaristov, zasvätené osoby, ktorí v tejto arcidiecéze s veľkorysosťou a nasadením pracujete na budovaní civilizácie stretnutia s Bohom a blížnym. Ďakujem vám za vašu prítomnosť a službu a ďakujem za vaše modlitby!
Po príchode do Marseille som sa pripojil k velikánom: svätej Terézii od Dieťaťa Ježiša, svätému Karolovi de Foucauld, svätému Jánovi Pavlovi II. a mnohým ďalším, ktorí sem prišli ako pútnici, aby sa zverili Notre Dame de la Garde. Pod jej plášť vkladáme plody „Stredomorských stretnutí“ spolu s očakávaniami a nádejami vašich sŕdc.
V biblickom čítaní nás prorok Sofoniáš nabádal k radosti a dôvere, pripomínajúc nám, že Pán, náš Boh, nie je ďaleko, je tu, blízko nás, aby nás zachránil (porov. 3, 17). Je to posolstvo, ktoré nám istým spôsobom pripomína históriu tejto baziliky a to, čo predstavuje. V skutočnosti nebola založená na pamiatku nejakého zázraku alebo konkrétneho zjavenia, ale jednoducho preto, že od 13. storočia tu, na kopci La Garde, svätý Boží ľud hľadal a nachádzal prítomnosť Pána očami jeho svätej Matky. Preto sa sem už po stáročia chodia modliť obyvatelia Marseille - najmä tí, ktorí sa plavia na vlnách Stredozemného mora. Je to verný Boží svätý ľud, ktorý - použijem to slovo – „konsekroval“ túto svätyňu, toto miesto modlitby. Svätý Boží ľud, ktorý, ako hovorí koncil, je neomylný in credendo (vo svojej viere).
Aj dnes je Bonne Mère (Dobrá Matka) pre všetkých protagonistkou veľmi nežného „stretnutia pohľadov“: na jednej strane je pohľad na Ježiša, na ktorého nám vždy ukazuje a ktorého láska sa odráža v jej očiach. Najautentickejšie gesto Panny Márie je: „Urobte, čo vám povie“, ukazujúc na Ježiša - a na druhej strane pohľady toľkých mužov a žien všetkých vekových kategórií a stavov, ktorých zhromažďuje a privádza k Bohu, ako sme si pripomenuli na začiatku tejto modlitby, keď sme jej k nohám položili zapálenú sviečku.
Tu, na križovatke národov, ktorou je Marseille, by som sa chcel spolu s vami zamyslieť práve nad týmto stretnutím pohľadov, pretože sa mi zdá, že je v nej dobre vyjadrený mariánsky rozmer našej služby. Aj my, kňazi, zasvätení muži, diakoni, sme v skutočnosti povolaní k tomu, aby sme ľuďom dávali pocítiť Ježišov pohľad a zároveň k Ježišovi privádzali pohľady našich bratov. Výmena pohľadov. V prvom prípade sme nástrojmi milosrdenstva, v druhom nástrojmi príhovoru.
Prvým pohľadom je pohľad Ježiša, ktorý hľadí na človeka. Je to pohľad, ktorý ide zhora nadol, ale nie preto, aby súdil, ale aby pozdvihol tých, ktorí sú na dne. Je to pohľad plný nehy, ktorý sa zračí v Máriiných očiach. A my, ktorí sme povolaní odovzdávať tento pohľad ďalej, sme povinní znížiť sa, cítiť súcit - toto slovo zdôrazňujem: súcit.
Nezabúdajme, že Boží štýl je štýl blízkosti, súcitu a nehy - aby sa nám stala vlastnou „trpezlivá a povzbudzujúca láskavosť Dobrého pastiera, ktorý stratenú ovcu nekarhá, ale nesie ju na pleciach a teší sa z jej návratu do ovčinca“ (porov. Lk 15, 4 - 7) (Kongregácia pre kňazov, Direktórium pre službu a život kňazov, 41). Myslím si, že Pán nevie urobiť gesto ukazovania prstom, aby súdil, ale vie urobiť gesto vystretej ruky, aby pozdvihol.
Bratia, sestry, učme sa z tohto pohľadu, nenechajme prejsť deň bez toho, aby sme si spomenuli, kedy sme ho na seba prijali, a osvojme si ho, aby sme boli mužmi a ženami súcitu. Blízkosť, súcit, neha. Nezabúdajme. Byť súcitný znamená byť blízky a nežný. Otvorme dvere kostolov a fár, ale najmä tie brány srdca, aby sme svojou tichosťou, láskavosťou a prijatím ukázali tvár nášho Pána. Nech ktokoľvek sa k vám priblíži, nenachádza odstup a odsudzovanie, ale nájde svedectvo pokornej radosti, plodnejšej ako akákoľvek okázalá schopnosť. Nech zranení života nájdu bezpečný prístav, prijatie vo vašom pohľade, povzbudenie vo vašom objatí, pohladenie vo vašich rukách, schopných zotrieť slzy.
Ani v mnohých povinnostiach každého dňa, prosím nedovoľte, aby vás opustilo teplo Božieho otcovského a materinského pohľadu. A kňazov prosím: vo sviatosti pokánia vždy odpúšťajte! Buďte štedrí, ako je Boh štedrý k nám. Odpúšťajte! A s Božím odpustením sa otvárajú mnohé cesty v živote. Krásne je to konať tak, že veľkoryso rozdávate jeho odpustenie, vždy, vždy, aby ste prostredníctvom milosti uvoľnili ľudí z pút hriechu a oslobodili ich od blokád, výčitiek svedomia, odporu a strachu, proti ktorým sami nemôžu zvíťaziť.
Je krásne v každom veku s úžasom znovuobjaviť radosť z toho, že môžeme osvetľovať život, v šťastných i smutných chvíľach, sviatosťami a v Božom mene odovzdávať nečakané nádeje: jeho blízkosť, ktorá utešuje, jeho súcit, ktorý uzdravuje, jeho nehu, ktorá dojíma. Blízkosť, súcit, neha. Buďte blízko všetkým, najmä slabým a menej šťastným, a nech tým, ktorí trpia, nikdy nechýba vaša pozorná a diskrétna blízkosť. Takto bude v nich, ale aj vo vás rásť viera, ktorá oživuje prítomnosť, nádej, ktorá sa otvára budúcnosti, a láska, ktorá trvá naveky.
Tu je prvý krok: prineste Ježišov pohľad svojim bratom a sestrám. V živote je len jedna situácia, keď je prípustné pozerať sa na človeka zvrchu: je to vtedy, keď sa ho snažíme chytiť ho za ruku a pozdvihnúť ho. V ostatných situáciách je to hriech pýchy. Pozrite sa zhora na ľudí, ktorí stoja na dne a s vystretou rukou - vedome či nevedome - vás žiadajú, aby ste ich pozdvihli. Vezmite ich za ruku a zdvihnite ich: je to veľmi krásne gesto, je to gesto, ktoré sa nedá urobiť bez nehy.
A potom je tu druhý pohľad: pohľad mužov a žien, ktorí sa obracajú na Ježiša. Podobne ako Mária, ktorá v Káne uchopila a priniesla pred Pána starosti dvoch mladých novomanželov (porov. Jn 2, 3), aj vy ste povolaní stať sa pre iných - mužmi a ženami pre iných - hlasom, ktorý sa prihovára (porov. Rim 8, 34).
Prihovárajte sa modlitbou breviára, každodenným rozjímaním nad Božím slovom, ružencom aj ostatnými modlitbami, osobitne odporúčam modlitbu adorácie. Zmysel pre adoráciu sme trochu stratili, musíme ho obnoviť, odporúčam ju. Všetky tieto modlitby budú preplnené tvárami tých, ktorých vám Prozreteľnosť postaví na cestu. Budete so sebou nosiť ich oči, ich hlasy, ich otázky: pri eucharistickom stole, pred svätostánkom alebo v tichu vašej izby, kde vidí Otec (porov. Mt 6, 6). Budete ich verne opakovať ako orodovníci, ako „anjeli na zemi“, poslovia, ktorí všetko prinášajú „pred Pánovu slávu“ (Tob 12, 12).
A túto krátku meditáciu by som chcel zhrnúť tým, že upriamim vašu pozornosť na tri obrazy Panny Márie, ktoré sú uctievané v tejto bazilike. Prvým je veľká socha, ktorá sa týči na vrchole veže a zobrazuje ju, ako drží v rukách Ježišovo požehnané Dieťa: Hľa, ako Mária prinášajme Ježišovo požehnanie a pokoj všade, do každej rodiny a do každého srdca. Rozsievajte pokoj! Je to pohľad milosrdenstva.
Druhý obraz je pod nami, v krypte: je to Vierge au bouquet, dar od štedrého laika. Aj ona drží v jednej ruke Dieťa Ježiša a ukazuje nám ho, ale v druhej ruke namiesto žezla drží kyticu kvetov. To nás núti myslieť na to, ako nám Mária, vzor Cirkvi, ktorá okrem toho, že daruje svojho Syna nám, daruje aj nás Bohu ako kyticu kvetov, v ktorej je každý človek jedinečný, krásny a vzácny v očiach Otca. Je to pohľad príhovoru. Toto je veľmi dôležité: príhovor. Prvý bol pohľad milosrdenstva Panny Márie, to je pohľad príhovoru.
A napokon tretím obrazom je ten, ktorý vidíme tu v strede, na oltári, ktorý je nápadný nádherou, ktorú vyžaruje. Aj my, drahí bratia a sestry, stávame sa živým evanjeliom do tej miery, do akej ho dávame, keď vychádzame zo seba, odrážame jeho svetlo a krásu pokorným, radostným životom, bohatým na apoštolskú horlivosť. Nech sú nám v tom podnetom mnohí misionári, ktorí sa z tohto vysokého miesta vydali ohlasovať dobrú zvesť Ježiša Krista celému svetu.
Drahí milovaní, prinášajme pohľad Boha našim bratom, prinášajme smäd našich bratov k Bohu, šírme radosť evanjelia. Toto je náš život a je neuveriteľne krásny, napriek ťažkostiam a pádom, dokonca aj našim hriechom.
Modlime sa spoločne k Panne Márii, aby nás sprevádzala a chránila. A vy sa, prosím, modlite za mňa.
(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Martin Jarábek)
