Chlebnice 22. septembra (TK KBS) Kňazi Spišskej diecézy sa niekoľkokrát ročne stretajú na rekolekciách, kde spolu s biskupom slávia svätú omšu, modlia sa, vzdelávajú a preberajú praktické otázky z pastorácie. Rekolekcie sú organizované počas viacerých dní vo „veľkých“ piatich dekanátoch diecézy, avšak raz ročne sa konajú v jeden deň na jednom mieste, väčšinou v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule.

Tento rok je výnimočný v tom, že sa celodiecézne rekolekcie uskutočnili vo farnosti Chlebnice. Ide o oravskú farnosť, kde sa narodil Mons. ThDr. Jozef Ligoš, spišský kapitulný vikár, ktorého 50. výročie úmrtia si v tomto roku pripomíname.

Rekolekcie v Chlebniciach sa začali slávnostnou svätou omšou, ktorú celebroval diecézny administrátor Mons. Ján Kuboš. Koncelebroval novomenovaný spišský biskup Mons. František Trstenský, dekan dolnokubínskeho dekanátu Ľubomír Pekarčík, niekdajší blízky spolupracovník kapitulného vikára Ligoša Mons. Jozef Jarab a chlebnický farár Stanislav Misál. Za studeného a daždivého počasia prišlo z celej diecézy približne 150 kňazov.

V homílii biskup Ján Kuboš vybral niekoľko citátov z tematických kázní Mons. Jozefa Ligoša o kňazstve. Jeden z nich prináša tento text: „Ktorí ste si zapamätali minulú kázeň, možno si pomyslíte: kňazský život, to je samá radosť. Dnes to musím doplniť… Kňazský život tu na zemi môže byť najkrajší život, aký človek môže zažiť, ale to neznamená, že by mohol byť bez ťažkostí, bez krížov. Život najvyššieho veľkňaza Ježiša Krista bol iste najkrajší a predsa on zomrel na kríži. Podobne i život jeho matky bol život plný bolesti, i keď to bol život nesmierneho šťastia a spokojnosti už tu na zemi.“ Biskup Ján následne kňazov vyzval, aby sa zamysleli nad tým, aký je najväčší kríž ich života a povzbudil ich k službe prostredníkov medzi Bohom a ľuďmi, ktorú vykonávajú pripodobnení Ježišovi Kristovi, jedinému a najvyššiemu kňazovi. Boh totiž „navštívil svoj ľud“ práve cez službu kňazov zjednotených s Ježišom Kristom. Preto je potrebné, aby boli v tejto službe prostredníkov blízko Bohu a blízko aj ľuďom.

Po svätej omši nasledoval biografický medailón zo života Mons. ThDr. Jozefa Ligoša, ktorý pripravil a predniesol miestny farár Stanislav Misál. V rámci medailónu zaznela aj nahrávka príhovoru Mons. Ligoša, ktorá emotívne sprítomnila počúvajúcim hlas tohto pastiera pôsobiaceho v diecéze v náročných časoch komunistickej totality.

V závere sa všetkým prihovoril Mons. Jozef Jarab, niekdajší tajomník biskupského úradu a blízky spolupracovník kapitulného vikára Ligoša. Zaspomínal na niektoré okamihy z jeho života, na okolnosti jeho smrti, pohrebných obradov a pochovania, ale ponúkol aj niekoľko myšlienok na zamyslenie pri prepojení viacerých súvislostí, bez ktorých sa nedá v pravde pochopiť históriu ani prítomnosť.  

Vďaka za zorganizovanie tejto významnej udalosti patrí v prvom rade miestnemu farárovi Stanislavovi Misálovi a ochotným veriacim z farnosti Chlebnice, ktorí sa štedro postarali o všetkých prítomných kňazov a tiež doprevádzali liturgiu svojim spevom.

Kto bol Jozef Ligoš?

Mons. ThDr. Jozef Ligoš sa narodil 22. apríla 1914 v Chlebniciach, ako šieste dieťa zo siedmich súrodencov. Pochádzal z roľníckej rodiny. Po skončení základnej školy študoval na gymnáziu v Trstenej. Potom prestúpil na gymnázium v Levoči, kde úspešne v roku 1934 zmaturoval. Pri štúdiu ho podporovali rodičia a okrem toho si aj sám privyrábal doučovaním slabších žiakov. Biskup Ján Vojtaššák ho poslal študovať na Teologickú fakultu do Olomouca, kde ju aj úspešne absolvoval.

V roku 24.júna 1939 ho biskup Dr. Leopold Prečan vysvätil za diakona. Kňazskú vysviacku prijal z rúk biskupa Jána Vojaššáka v Katedrále svätého Martina.

2. júla 1939 po prvýkrát pristúpil k Božiemu oltáru a slúžil primičnú svätú omšu. Uvádzateľom mu bol miestny pán farár Žákovič, kazateľom Jozef Mikuška, bratranec novokňaza, ktorý bol správcom farnosti vo Veselom. Za kaplána bol určený do Bijacoviec na Spiši.

Dňa 20. decembra 1941 na Slovenskej univerzite v Bratislave prijal titul doktora teológie. V roku 1942 zastával funkciu špirituála s spišskom kňazskom seminári, súčasne učil na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. R. 1942 sa stal riaditeľom Misijného diela Spišského biskupstva, r.1943 prosynodálnym examinátorom. Bol členom mnohých komisií, napríklad diecéznej katechetickej komisie, komisie pre skúšanie laických katechétov.

Počas obdobia blížiaceho sa frontu bol dňa 21. januára 1945 dišpenzovaný za výpomocného kaplána do farnosti Chlebnice. 10. mája 1945 bol odvolaný, aby nastúpil na svoje profesijné miesto do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule.

Bol obetavým a húževnatým kňazom, a tak sa stal spišským ordinárom. Ovládal tri svetové jazyky. Ako horlivého kňaza a vzdelaného ohlasovateľa Božieho slova ho po zrušení seminára preložili na faru v obci Veľké Borové, kde pôsobil od r. 1951 – 1968.

Neustále bol pod kontrolou ŠtB a vyčítali mu stretnutia s vlastnými rodinnými príslušníkmi. Jeho pastoračná činnosť bola pestrá a živá. Pracoval s deťmi, navštevoval chorých, krstil deti aj v osade Ráztoka. Taktiež v susednej dedinke Malé Borové s pomocou veriacich vybudoval nový kostolík a to prebudovaním starého domu, ktorý odkúpili od vysťahovalcov.

V r.1968 sa so súhlasom Svätej stolice stal spišským kapitulným vikárom a ordinárom biskupstva. V r. 1969 – 1972 bol výkonným predsedom Slovenskej liturgickej komisie.

Venoval sa katechetike, homiletike a liturgike. Bol horlivým mariánskym ctiteľom. Veľkú snahu venoval obrode kňazstva. V Spišskej Kapitule plánoval obnoviť kňazský seminár a venoval sa bohoslovcom.

Vydal niekoľko náboženských a liturgických príručiek, v ktorých publikoval aj vlastnú poéziu, napríklad v dielkuIdeme (1946). Ďalšie diela: Pútnikom večnosti (kázne, 1047), Adoračná pobožnosť na sviatky mariánske(1948), Bohoslužba slova mimo svätej omše (1969), Príprava na sviatosť birmovania (1969). Písal články do Katolíckych novín, ale len pod pseudonymom, lebo mu bolo zakázané písať verejne. Okrem toho publikoval príbehy, písal básne, poviedky a životopisy. V roku 1970 bol uverejnený príbeh Malý trpiteľ Milko. Mal hlboký zmysel pre spravodlivosť a sociálne otázky. Taktiež bol úprimný, duchovný, pokorný a každému chcel vyhovieť.

„Pracoval v tichosti, skromne, vytrvalo, nenápadne, citlivo a kultivovane, pritom však rozhodne, principiálne a zásadovo.“

Jeho posledná vôľa bola: „ Všetkým svojim duchovným dietkam, ktoré som kedy mal na starosti, ako i svojim oltárnym bratom, ktorým ako jeden z najnehodnejších som bol z nevysloviteľnej vôle Božej dočasným ordinárom, zverujem a zanechávam toto najväčšie bohatstvo. Vieru v nepremožiteľnú svätú Cirkev katolícku, ktorú ani brány pekelné nepremôžu, vieru vo víťazstvo presvätého kríža, vieru v preláskavú Matku Božiu.“

Zomrel náhlou, nečakanou a záhadnou smrťou. A to dňa 19. septembra 1973 v Levočskej nemocnici, pochovaný bol 24. septembra 1973 na cintoríne v Chlebniciach. Príčinou bolo údajné krvácanie do mozgu.

„…19. septembra 1973 náhle zomrel Dr. Jozef Ligoš. Svätá stolica vymenovala tohto príkladného kňaza, bývalého profesora v seminári v Spišskej Kapitule, za správcu spišského biskupstva so všetkými právami kapitulárneho vikára. Jeho vymenovanie za biskupa však vždy stroskotalo pre odpor cirkevného úradu, ktorému bola tŕňom v oku Ligošova dušpastierska horlivosť. Ostrý konflikt so Slovenským ministerstvom kultúry vyvolalo najmä rozhodnutie vikára, aby sa pri príležitosti dve storočnice spišského biskupstva vydal historický schematizmus s presnými údajmi o farách. To bol jeho posledný boj.“

Po jeho smrti v roku 1976 sa veriaci rozhodli postaviť pomník. Bol vyrobený z travertínu z lomu Dreveníka. Projekt zhotovil Alexander Trizuliak z Bratislavy. Pomník pozostáva z dvoch travertínov. Balvany boli privezené zo Spišskej Novej Vsi. Jeden menší balvan vážil 2300 kg a druhý vyšší 2000kg. Balvany sú postavené vedľa seba. Jeden kameň je vyšší a väčší, znázorňuje život duchovný. Menší balvan je ťažší a predstavuje život hmotný, preto je ťažší a tlačí človeka dolu, preto je aj nižší. Záujem žiť duchovným životom musí prevyšovať život materiálny. Medzi týmito postavenými kameňmi je štrbina v ktorej je vložený kríž z hliníka. Na ňom je pripevnené meno.

Na pomníku nemá fotku, pretože jeho pamiatka je nezabudnuteľne zapísaná v ľudskej pamäti. Pomník bol postavený 6. novembra 1976 na miestnom cintoríne.

Zdroje: fara-chlebnice.estranky.sk / kapitula.sk