Vatikán 20. septembra (VaticanNews) Evanjelizácia sa nikdy neuskutočňuje sólovo, ale vždy v spoločenstve, v Cirkvi. Pápež František o tom hovoril v stredu 20. septembra v pokračovaní katechéz o apoštolskej horlivosti. Pripomenul postavu svätého Daniela Comboniho, veľkého apoštola Afriky v čase, keď bol kontinent poznačený nočnou morou otroctva. Svätý Otec pripomenul, že v súčasnosti sme svedkami ekonomického kolonializmu. Vyzval, aby sme Afriku nedusili, akoby to bola krajina, ktorú treba len drancovať.

Pred katechézou bolo prednesené čítanie z Prvého listu sv. apoštola Pavla Solúnčanom (1 Sol 2, 4.7b-8)

Bratia, ako nás Boh vyskúšal, že nám možno zveriť evanjelium, tak hovoríme, nie aby sme sa ľuďom páčili, ale Bohu, ktorý skúma naše srdcia. (…) Boli sme medzi vami malí, ako keď matka kŕmi a láska svoje deti. Tak sme vás milovali, že by sme vám najradšej boli odovzdali nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život; takými drahými ste sa nám stali.

Videozáznam

Zdroj: VaticanNews

Evanjelizačné nadšenie: apoštolská horlivosť veriaceho človeka
21. Sv. Daniel Comboni, apoštol Afriky a prorok misie

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V rámci katechéz o evanjelizačnom nadšení, čiže o apoštolskej horlivosti, sa dnes zastavíme pri svedectve svätého Daniela Comboniho. Bol to apoštol plný horlivosti pre Afriku. O týchto národoch napísal: „zmocnili sa môjho srdca, ktoré žije len pre nich“ (Spisy, 941), „zomriem s Afrikou na perách“ (Spisy, 1441). Aké je to krásne!

A k nim sa obracal takto: „Najšťastnejší z mojich dní bude, keď budem môcť za vás položiť svoj život.“ (Spisy, 3159) Je to vyjadrenie človeka milujúceho Boha a milujúceho bratov a sestry, ktorým slúžil na misii a ktorým vždy neúnavne pripomínal, že „Ježiš Kristus trpel a zomrel aj za nich“ (Spisy, 2499; 4801)

Potvrdzoval to v kontexte charakterizovanom hrôzou otroctva, ktorého bol svedkom. Otroctvo robí z človeka vec, jeho hodnota sa redukuje na to, aby bol pre niekoho alebo pre niečo užitočný. Ježiš je Boh, ktorý sa stal človekom, vyzdvihol dôstojnosť každej ľudskej bytosti a odhalil falošnosť každého otroctva. Comboni si vo svetle Krista uvedomil zlo otroctva; pochopil tiež, že sociálne otroctvo má korene v hlbšom otroctve, v otroctve srdca, hriechu, z ktorého nás Pán oslobodzuje. Ako kresťania sme preto povolaní bojovať proti všetkým formám otroctva. Žiaľ, otroctvo, podobne ako kolonializmus, nie je minulosťou. V Afrike, ktorú Comboni tak miloval, dnes zmietanej mnohými konfliktami, „sa po politickom konflikte rozpútal rovnako zotročujúci ‚ekonomický kolonializmus' (...). Je to dráma, pred ktorou hospodársky vyspelejší svet často zatvára oči, uši a ústa“. Preto opätovne vyzývam: „Prestaňte Afriku dusiť: nie je to baňa, ktorú treba vykorisťovať, ani zem, ktorú treba drancovať.“ (Stretnutie s vládnymi predstaviteľmi, Kinshasa, 31. januára 2023)

Vráťme sa k príbehu svätého Daniela. Po počiatočnom období v Afrike musel zo zdravotných dôvodov misiu opustiť. Veľa misionárov zomrelo po nákaze chorobami, a to v dôsledku nedostatočného poznania miestnych skutočností. Kým však iní z Afriky odchádzali, Comboni zostal. Po určitom čase rozlišovania pocítil, že Pán ho inšpiroval novým spôsobom evanjelizácie, ktorý zhrnul do týchto slov: „Zachrániť Afriku Afrikou.“ (Spisy, 2741). Bola to silná intuícia, ktorá nemá v sebe nič z kolonializmu, bola to silná intuícia, ktorá pomohla obnoviť misionárske nasadenie: evanjelizovaní ľudia neboli len „predmetom“ evanjelizácie, ale boli „subjektami“ misie.

Svätý Daniel Comboni si želal, aby sa všetci kresťania stali protagonistami evanjelizačnej činnosti. V tomto duchu premýšľal a konal integrálnym spôsobom, zapájal miestny klérus a podporoval laickú službu katechétov. Katechéti sú pokladom Cirkvi, katechéti sú tí, ktorí evanjelizáciu rozvíjajú. Takto koncipoval aj ľudský rozvoj, staral sa o umenie, povolania, podporoval úlohu rodiny a žien pri premene kultúry a spoločnosti. Aké dôležité je aj dnes presadzovať vieru a ľudský rozvoj zvnútra misijných kontextov namiesto transplantácie vonkajších modelov alebo obmedzovania sa na sterilný asistencializmus!

Nie vonkajšie modely, ani asistencializmus. Prijať kultúru národov ako cestu na uskutočňovanie evanjelizácie.

Comboniho veľké misionárske nadšenie však nebolo primárne výsledkom ľudského úsilia: nepoháňala ho iba odvaha, ani ho nemotivovali len dôležité hodnoty ako sloboda, spravodlivosť a pokoj. Jeho horlivosť sa rodila z radosti z evanjelia, čerpala z Kristovej lásky a viedla k láske ku Kristovi! Svätý Daniel napísal: „Misia taká náročná a namáhavá, ako je naša, nemôže žiť z patiny, z pokrytecky pokrivených subjektov plných sebectva a egocentrizmu, ktorí sa nestarajú tak, ako by sa mali starať o zdravie a obrátenie duší.“ Toto je dráma klerikalizmu, ktorá vedie kresťanov, dokonca aj laikov, ku klerikalizácii a mení ich – ako sa tu píše – na pokrivené osoby plné sebectva. Toto je mor klerikalizmu.

A Comboni dodal: „Musíme ich zapáliť láskou, ktorá má svoj zdroj v Bohu a v Kristovej láske; a keď človek skutočne miluje Krista, potom sú nedostatky, utrpenia a mučeníctvo sladkosťou.“ (Spisy, 6656) Jeho túžbou bolo vidieť horlivých, radostných a oddaných misionárov – ako napísal – „svätých a schopných. [...] Po prvé: svätých, to znamená bez hriechu a pokorných. Ale to nestačí: je potrebná láska, ktorá robí ľudí schopnými“ (Spisy, 6655). Zdrojom misionárskej schopnosti je teda pre Comboniho láska, najmä horlivosť prijať utrpenie iných za svoje.

Jeho evanjelizačné nadšenie ho navyše nikdy neviedlo k tomu, aby pôsobil ako sólista, ale vždy v spoločenstve, v Cirkvi. Napísal: „Mám len jeden život, ktorý môžem zasvätiť zdraviu týchto duší, chcel by som ich mať tisíc, ktoré by som mohol spotrebovať na tento účel.“ (Spisy, 2271)

Bratia a sestry, svätý Daniel svedčí o láske Dobrého Pastiera, ktorý ide hľadať stratených a obetuje svoj život za stádo. Jeho horlivosť bola energická a prorocká, keď sa staval proti ľahostajnosti a vylúčeniu. Vo svojich listoch srdečne spomínal na svoju milovanú Cirkev, ktorá príliš dlho zabúdala na Afriku. Comboniho snom je Cirkev, ktorá sa spája s ľuďmi ukrižovanými v dejinách, aby spolu s nimi prežívala vzkriesenie. Teraz vám dám jeden návrh. Pomyslite na ukrižovaných v súčasnosti: na mužov, ženy, deti, seniorov, ktorí sú ukrižovaní príbehmi nespravodlivosti a nadvlády. Myslime na nich a modlime sa.

Jeho svedectvo akoby opakovalo nám všetkým, mužom a ženám Cirkvi: „Nezabúdajte na chudobných, milujte ich, pretože v nich je prítomný ukrižovaný Ježiš, ktorý čaká na vzkriesenie.“

Nezabúdajte na chudobných: predtým, ako som sem prišiel, som sa stretol s brazílskymi zákonodarcami, ktorí pracujú pre chudobných, ktorí sa snažia podporovať chudobných prostredníctvom pomoci a sociálnej spravodlivosti. A nezabúdajú na chudobných: pracujú pre chudobných. Vám hovorím: nezabúdajte na chudobných, pretože oni budú tí, ktorí vám otvoria dvere do neba.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)