Nitra 28. augusta (TK KBS) V dňoch 28. júla – 10. augusta  2023 absolvovalo 56 mladých chlapcov a dievčat z farností Nitrianskej diecézy spolu s pomocným nitrianskym biskupom Mons. Petrom Beňom a kňazmi Andrejom Filinom, Matejom Reinerom a Patrikom Lenčéšom program Svetových dní mládeže a stretnutie so Svätým otcom pápežom Františkom v portugalskom Lisabone. Cestou tam a späť sa mládežníci zastavili aj v Lurdoch, vo Fatime a v Padove. Ako to celé spätne hodnotia, sme sa  spýtali Mons. Petra Beňa, vdp. Andreja Filina a mládežníkov Lívie a Michala.

Prečo ste sa rozhodli ísť do Lisabonu na SDM a čo ste od toho očakávali?

P.B: Ako biskup si uvedomujem dôležitosť pastorácie mládeže. Pripomínam kňazom, aby sme boli s mladými a pri nich. Keďže to očakávam od kňazov, sám chcem ísť príkladom. Aj ja som bol v mladosti formovaný aj cez normálnu blízkosť kňazov k nám mladým. Preto som považoval za prirodzené, aby som sprevádzal mladých do Lisabonu, napriek obavám z cesty a samotného náročného programu. Vzhľadom na moju kondíciu a zdravotné problémy ma niektorí aj odhovárali, ale nedal som sa. (úsmev) Opäť som sa presvedčil, že keď potlačíme obavy a prejavíme dôveru voči Bohu, On nás požehná a dá silu. A tak som to absolvoval bez väčších ťažkostí.

A.F.:  Za mojou účasťou stáli viac služobné, ako osobné dôvody, keďže som poverený pastoračnou starostlivosťou o mládež našej diecézy a súčasne som aj členom Rady pre mládež a univerzity KBS, ktorá koordinovala prípravu a účasť mládeže zo Slovenska v Lisabone už od jesene 2022. Na SDM som bol prvýkrát, takže očakávania u mňa boli dvojaké. Jednak ako veci postupne zapadali do seba, začal som pociťovať taký vnútorný pokoj, že už to nebude iba v mojich rukách, na druhej strane ako vedúci skupiny nitrianskych pútnikov som mal neustále obavy, aby som na nič nezabudol, aby sa nikomu nič nestalo a aby sa nevyskytli nejaké nepredvídané okolnosti, ktoré by zážitok zo SDM pokazili. To sa našťastie nestalo a tak som si SDM mohol naplno užiť, až keď sme šťastne vystúpili v Nitre (úsmev).

L: Rozhodnutie ísť do Lisabonu bolo pre mňa doslova vnútorným bojom, lebo sa mi to spájalo s hľadaním povolania. Osobne ma pozvali traja kňazi, čomu som prikladala veľkú váhu. Spočiatku ma odrádzala cena, že tie peniaze na SDM môžem darovať kto potrebuje, a aj to, s kým tam pôjdem. Rozhodla som sa dva týždne pred koncom prihlasovania, keď mi kamarátka povedala, že aj ona ide. Vtedy som si uvedomila, že keď chcem dávať musím aj čerpať. Od SDM som preto očakávala duchovnú posilu a povzbudenie. Očakávala som aj oveľa náročnejšie podmienky na stravovanie a bývanie.

M: Chcel som zažiť atmosféru mladých z celého sveta zjednotených so Svätým Otcom. V minulosti som uvažoval nad účasťou na SDM v Krakove, ale ako 15-ročný som sa necítil dosť zrelý na to, aby som to všetko správne pochopil. Keď mi však moji rodičia teraz ponúkli, či by som nechcel ísť, tak som ani na chvíľu nezaváhal. Dúfal som, že pritom spoznám nových ľudí z našej či inej diecézy, že budem môcť budovať nové vzťahy, upevňovať tie staré a že aj v rámci našej skupiny budem môcť zažiť príjemnú atmosféru prijatia a priateľstva ľudí, ktorí kráčajú spolu za Kristom.

Aký bol váš najsilnejší zážitok z Lisabonu, čo sa vám najviac páčilo a čo vám to dalo pre váš život viery?

PB: Zažil som atmosféru spoločného hľadania Ježiša a kráčania za ním. Zažil som veľa radosti, mladíckeho nadšenia, vzájomnej blízkosti. Silne som si uvedomoval univerzálnosť Cirkvi. Veľmi dobre som sa cítil medzi mladými, zvlášť počas troch dní programu so Slovákmi. Pripomínalo mi to časy, keď som bol kňazom vo farnosti a mohol som tráviť čas s mladými. Veľmi sa mi  páčila krížová cesta, ale aj mnohé iné silné momenty. Milé, aj keď nie celkom ľahké bolo aj cestovanie s našimi mladými a chvíle strávené v Lurdoch, Fatime či Padove.

AF:  V Lisabone som bol ako diecézny koordinátor v spojení s centrálnym tímom, takže aj tam na mieste ešte bolo treba riešiť rôzne veci. To nie vždy umožňovalo naplno sa myšlienkami venovať práve prebiehajúcemu programu. Keďže nie som na masové podujatia, najsilnejšie duchovné momenty pre mňa boli počas cesty v Lurdoch, Fatime a Padove s našou skupinou mladých. Samozrejme aj v Lisabone sa mi určite páčili slovenské katechézy a program, ktorý bol veľmi dobre zorganizovaný. Zarezonovali vo mne aj myšlienky z krížovej cesty so Svätým Otcom. Dlho sa však budem vracať k dvom zážitkom zo soboty. Keď sme po niekoľkých hodinách putovania po rozpálenej diaľnici do parku Tejo, kde mali SDM vrcholiť, zistili, že na našej trase nie sú výdajné miesta pre balíčky so stravou na sobotu a nedeľu. Tie boli 6 km z opačného smeru, ako sme prišli, a tak sme sa viacerí rozhodli ísť tieto balíky vyzdvihnúť pre našu skupinu, čo znamenalo prejsť ďalších 12 km po rozpálenej diaľnici. A potom, keď v noci začali vydávať ornáty pre kňazov, to znamenalo ďalšie kráčanie tam a späť namiesto spánku. V ten deň som prešiel celkom 34 km prevažne po rozpálenom asfalte pri teplote 38 stupňov. Na to asi budem ešte dlho spomínať (úsmev). Čo mi to však dalo pre môj život viery? Určite to, že som mohol vnímať „katolicizmus“ a vitalitu našej Cirkvi. Toľko mladých ľudí z toľkých krajín, toľkých národností, ktorí majú pred sebou jeden vzor – Ježiša Krista, o ktorom zakladateľ SDM sv. Ján Pavol II. hovoril, že je tou hlavnou postavou SDM.

L: Jedným z nich bola možnosť prvýkrát vidieť Svätého Otca, ktorý s radosťou vítal tisícky mladých. SDM mi pomohli na ceste duchovného rastu. Prežívala som veľkú radosť, keď som uzrela toľko veriacich mladých ľudí, ktorí túžia hľadať Krista.

M: Skôr som vnímal také malé dotyky Božej lásky v úplných maličkostiach. Niekedy v tom dave pri množstve ľudí a hluku bolo ťažké sústrediť sa na to, kvôli čomu sme tam vlastne prišli. Bolo veľa momentov, keď som si v tej chvíli hovoril: Kde je Ježiš, kde je Mária v tomto všetkom? No i napriek tomu som cítil, že aj v tomto miliónovom dave nás Pán každého pozná po mene, že miluje každého jedného takou istou a nekonečnou láskou. To bol jeden z takých dotykov Božej ruky, ktoré som vnímal. A potom boli ešte dva veľmi pekné momenty pre mňa. Prvým bola návšteva Fatimy, možnosť byť pri Panne Márii. Prišli sme tam skoro ráno, keď tam ešte tam skoro nikto nebol, a tak som si mohol v pokoji vychutnať taký skutočný pokoj, ktorý v dnešnom svete veľmi chýba a ktorý nám práve Panna Mária vie sprostredkovať. Bol to pre mňa i veľmi symbolický moment. Som zo spoločenstva Rodiny Panny Márie, kde sa snažíme každý krok, každý deň začínať s ňou a skrze ňu ísť slúžiť, dávať sa druhým a v prvom rade sa dávať Kristovi. A to som tak vnímal aj teraz. Prísť do Lisabonu cez Fatimu. Cez Máriu k Ježišovi. Cez Máriu sa stretnúť so Svätým Otcom. Cez Máriu sa stretnúť so všetkými tými mladými. A druhým veľmi silným zážitkom boli pre mňa spoločné slovenské katechézy. Slovenská mládež na jednom mieste, ktorá sa spolu modlí, chváli a žije svoju vieru. Bol to čas skutočnej radosti a jednoty, ktorú som tam cítil. Keď sme počas prvej spoločne svätej omše spolu spievali, naskakovala mi až husia koža. Bolo to niečo krásne. Vidieť toľko mladých ako sa modlia. Bola to pre mňa aj taká úľava, že slovenská Cirkev má budúcnosť. Kým sú tu mladí, ktorí chcú žiť svoj život s Kristom a pre Krista, tak náš národ ešte nie je stratený.

Majú SDM zmysel pre motiváciu mládeže pre život vo viere?

PB: Určite majú. O tom som hlboko presvedčený. Pre mladých zvlášť v tejto dobe je veľmi potrebné vidieť, že na ceste viery nie sú sami. Že aj iní chcú svoj život prežívať s Ježišom. Keď verím, nie som sám, nie som čudný, nie som iný, aj mnohí moji rovesníci sú veriaci. Toto mohli mladí zažiť na SDM. Bol tam veľmi silno prítomný aj prvok radosti, elánu, entuziazmu. Možno v súvislosti s náročnosťou organizácie takéhoto podujatia sa môže uvažovať aj o nejakom menej náročnom formáte, ale podobné stretnutia sú potrebné.

AF:  Ja osobne ako jedenásťročný kňaz tento typ motivácie nepotrebujem, ale pre mladého človeka takýto typ podujatia určite význam má. V Lisabone som sa o tom osobne presvedčil. Mladí obľubujú v letných mesiacoch aktivity festivalového typu, čo určite SDM vo svojej podstate nie sú, a ani nechcú byť, aj keď istý festivalový prvok je v nich prítomný. Z duchovného hľadiska a z hľadiska života viery sú však SDM príležitosťou uvedomiť si, že v živote a prežívaní viery nie sme izolovanými bytosťami. Ako už aj samotné slovo Cirkev napovedá, že ide o spoločenstvo, o zhromaždenie. A vidieť, ako sa na jednom mieste spoločne stretne 1,5 milióna mladých, ktorých spája spoločná viera, spoločné kráčanie za Kristom a vidieť, ako sa spoločne modlia a slávia svoju vieru s Petrovým nástupcom a námestníkom Ježiša Krista na zemi, je určite silným duchovným zážitkom.

L: SDM majú veľký zmysel pre život mladých veriacich.

M: Určite to je skutočne dobrý impulz pre každého. Jednoducho zažiť tú atmosféru toľkých mladých. Ale podľa mne je podstatné aj to, aby to tým neskončilo. Je dôležité, aby sme to čo sme prežili, a čo si každý z nás odniesol vo svojom srdci, aj žili i naďalej doma a dokázali to sprostredkovávať ďalej.

Ako vidíte Cirkev v budúcnosti aj na Slovensku a mládež v jej živote?

PB: Často pripomínam sebe aj iným, že nesmieme podliehať pesimizmu, ktorý nás vedie do začarovaného kruhu. Práve takéto a podobné stretnutia nám dávajú nádej, že aj po nás príde veriaca generácia, na ktorú sa bude dať spoľahnúť pri budovaní Božieho kráľovstva. Možno aj o mojej generácii si starší mysleli, čo z nás len bude, možno nám nedôverovali… A pozrite, prevzali sme na seba zodpovednosť, Cirkev žije a stále sme tu. Mám dôveru v mladých ľudí. Cirkev ich potrebuje a musí s nimi počítať. No najskôr ich musí pripraviť na ich poslanie.

AF:  V porovnaní s tým, čo som vnímal ako dospievajúci a čo vnímam teraz, myslím si, a zvlášť po pandémii, že asi je potrebné mentálne sa rozlúčiť s tým, že naše chrámy a pútnické miesta budú napĺňať masy ľudí, ako tomu bolo po roku 1989. To nie je nejaký pesimizmus či skepsa, ale nová pastoračná realita, ktorú treba vziať na vedomie a ktorej treba čeliť. Zvlášť to vnímam aj pri práci s mládežou. Na druhej strane to vzbudzuje aj nádej, že ľudia, ktorí s Cirkvou aktívne žijú, nevnímajú svoju vieru len ako podvedomé dedičstvo tradície, ale ako bytostnú a integrálnu súčasť života. To samozrejme nezbavuje Cirkev povinnosti jej misionárskej aktivity „ísť a ohlasovať“, ale, ako hovoria aj misijné dokumenty posledných rokov, treba si zvyknúť na nový typ misie, najmä v kresťanskej Európe, akou je misia medzi pokrstenými – ale život viery nepraktizujúcimi ľuďmi. A práve miesto mládeže vidím aj v tomto smere, pretože aktívny mladý kresťan sa dostane do prostredí a medzi ľudí, kam sa kňaz dostane iba ťažko. Zároveň mladý človek si raz založí svoju rodinu, usadí sa a to je tiež misijný impulz jednak do vnútra jeho novej rodiny, ale aj do prostredia, v ktorom bude žiť a pracovať.

PL: Cirkev na Slovensku má veľkú nádej v mládeži, ktorá bola na SDM. Podľa mňa niet sa čoho obávať, ale treba vytrvalo sa modliť.

M: Bez mladých Cirkev ani na Slovensku nemá budúcnosť. Cirkev síce nikdy nezanikne, to je aj mne jasné. Ale ak by sme to chceli vyhrotiť, tak jednoducho je to tak. Mladí sú budúcnosťou. Aj Svätý Otec to nie raz spomenul a vyzýval na to, aby sa mladým venovalo, ako sa len dá. Mnohí svätí to pochopili. Svätý don Bosco obetoval mladým celý svoj život a to do poslednej kvapky svojej krvi a potu. Mal som tú česť, že práve v rámci programu SDM som bol na muzikáli o tomto svätcovi v podaní portugalských saleziánskych mladých. Práve počas tohto muzikálu som si uvedomil, aké dôležité je venovať sa mladým. Som seminarista a ak Pán dá, dúfam že sa raz stanem aj kňazom. Každým dňom stále viac cítim toto volanie stále viac sa venovať mladým, a aj podľa príkladu dona Bosca i nášho bl. Titusa Zemana im dať celý svoj život. Uvidím kadiaľ ma Pán povedie, ale ak On dá, budem sa snažiť postarať o tieto jeho ovečky, ktoré to tak veľmi potrebujú. Jednoducho, obetovať život pre mladých sa oplatí, a potom sa nám to 100 násobne vráti.

Je podľa vás mládež na Slovensku dostatočne, alebo málo aktívna v rámci cirkvi? Prečo? Čo by sa malo robiť viac?

PB: Na túto otázku sa asi nedá odpovedať všeobecne. Závisí to od jednotlivých farností. Tam kde sa kňaz venuje mladým, väčšinou mladí odpovedajú aktivitou. Tam, kde sú nepovšimnutí, možno ani nevedia že môžu pre Cirkev niečo urobiť. Sú však aj spoločenstvá, ktoré aj keď sú ponechané sami na seba, sú dynamické a aktívne. Chcem však pripomenú aj to, že najdôležitejším nie je aktivizmus, ale život s Ježišom. Zo života s ním vychádza naše konanie, naše dobré skutky. Preto v súčasnosti za najdôležitejšie považujem naučiť mladých ľudí žiť s Ježišom a pre Ježiša, viesť ich k modlitbe, k čítaniu Sv. Písma, naučiť ich stretávať Ježiša vo sviatostiach… Podľa mňa je toto aj nevyhnutná cesta k oživeniu záujmu o duchovné povolania.

AF:  Na to sa asi nedá odpovedať všeobecne. Ja som pred rokom prišiel do farnosti, kde som našiel aktívnu mládež. Ale možno o farnosť – dve ďalej už realita môže byť úplne iná. Keď som bol na štúdiách v Ríme, prednášal nám predmet „pastorácia mládeže“ jeden veľmi múdry a zároveň pre mládež zapálený salezián (Sv. Otec František ho neskôr menoval vicesekretárom Synody pre mládež). A on nám často prízvukoval ideu sv. Jána Bosca, že mládež nemá byť len adresátom pastoračnej aktivity zo strany Cirkvi, ale skutočná pastorácia mládeže spočíva v tom, aby sa mladí sami stali protagonistami tejto aktivity. Aj v našej Nitrianskej animátorskej škole sa snažíme účastníkov k tomu viesť, a myslím, že v tomto spočíva aj ťažisko pastoračnej aktivity smerom k mládeži. Kňaz nemá byť ten, ktorý všetko premyslí, zabezpečí, zorganizuje a nakoniec aj prevedie, a mládež sa len „pozerá“. Má byť „vodcom“, ale aj a predovšetkým „sprievodcom“. Má mládeži veriť, aj keď nevyjde všetko podľa jeho predstáv. A práve v tomto spočívala aj úspešnosť práce sv. Jána Bosca medzi mladými, keď im zveril nejakú úlohu a tým do vložil dôveru, ktorú predtým do nich nikto nevložil, častokrát ani ich rodičia.

L: Je to individuálne, no vo všeobecnosti by mohla byť mládež ešte aktívnejšia. Poznám aj mladých, ktorí majú túžbu niečo robiť, no kňaz im to neuľahčuje, alebo nechce spolupracovať, či podporovať mladých v ich úsilí. Myslím, že by sa malo viac venovať mládeži, robiť naozaj drobné bežné veci, ako sa niekedy len prihovoriť, pozývať mladých do služby, či vytvárať pre nich priestor, kde by sa mohli stretávať…

M: Ako kde. Určite sú miesta kde je to úplne bez problémov a sú miesta kde skapal pes. Lebo mladí majú chuť, silu a energiu. To vidíme. Len ju treba správne nasmerovať. Jednoducho treba mladým viac načúvať, nikdy nad nimi nezlomiť palicu a dať im šancu. Nech si každí sám spomenie na časy keď bol mladý, či nikdy nepochybil, či sa nikdy nemýlil, či nebol tiež niekedy ako odtrhnutý z reťaze. Dnes je to na mládež samá kritika, samé požiadavky, samé hranice. A áno, zašli sme tak ďaleko, že už to bez nich nejde. Preto treba konečne raz vyjsť z tohto začarovaného kruhu a začať niečo robiť. Začať ukazovať mládeži správny smer, ale nie príkazmi a nie takým spôsobom, že lebo ja som povedal, lebo Cirkev hovorí atď, ale začať ich viesť, ukázať im krásu viery, venovať sa im, až mladí sami pochopia a začnú túžiť žiť inak. Žiť život s Bohom a pre Neho.

Ďakujeme za sprostredkovanie atmosféry, zážitkov a vnímania SDM. Veríme, že aj do  kórejského Suolu sa v roku 2027 vydá skupina mládežníkov aj z Nitrianskej diecézy schopná svedčiť o svojej viere a ktorá si podobne ako skupina z Lisabonu prinesie množstvo zážitkov a povzbudenie do života vo viere pre seba i pre ďalších vôkol seba.

Zdroj: Biskupstvo Nitra