Vatikán 23. augusta (VaticanNews) V dnešnú horúcu stredu pokračoval pápež František v katechézach o evanjelizačnom nadšení. Téma už 18. časti príhovorov bola Ohlasovanie v materinskom jazyku, ako príklad vyzdvihol pápež Pannu Máriu Guadalupskú a jej posla sv. Juana Diega, ktorý bol skromný a jednoduchý Indián. „Na ňom spočinul pohľad Boha a Panny Márie, ktorá uprednostnila tých najmenších“, povedal pápež a dodal: „Panna Mária je nám vždy nablízku, aby nás potešila a dala nám silu ísť ďalej“.

V plnej Aule Pavla VI. boli aj pútnici zo Slovenska z farnosti Bratislava - Vajnory. Po katechéze nasledovali pozdravy a Svätý Otec pripomenul aj utrpenie detí na Ukrajine slovami:

„Bratia a sestry, modlime sa za našich ukrajinských bratov a sestry: tak veľmi trpia. Vojna je krutá! Toľko detí je nezvestných, toľko ľudí je mŕtvych. Modlime sa, prosím! Nezabúdajme na utrápenú Ukrajinu. Dnešný deň je pre ich krajinu dôležitý.“ - Vyzval pápež František počas dnešnej audiencie. Dodajme, že dnes je na Ukrajine Deň štátnej vlajky a zajtra Ukrajina oslavuje výročie svojej nezávislosti (24. augusta 1991).

Pred katechézou zaznel úryvok z Matúšovho evanjelia (Mt 11, 25-27)

V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pane neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“.

Ohlasovanie v materinskom jazyku: Svätý Juan Diego, posol Panny Márie Guadalupskej

18. pokračovanie cyklu Evanjelizačné nadšenie: apoštolská horlivosť veriaceho človeka

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Na našej ceste za znovuobjavením nadšenia pre ohlasovanie evanjelia, aby sme videli, ako sa apoštolská horlivosť, toto nadšenie pre ohlasovanie evanjelia vyvíjalo v dejinách Cirkvi - na tejto ceste sa dnes pozrieme do Ameriky. Tu má evanjelizácia stále živý zdroj: Guadalupe. Je to živý zdroj. Mexičania sú spokojní!

Samozrejme, evanjelium tam prišlo už pred týmito zjaveniami, ale žiaľ, sprevádzali ho aj svetské záujmy. Namiesto cesty inkulturácie sa príliš často išlo unáhlenou cestou presadzovania a vnucovania vopred vytvorených modelov - napríklad európskych -, čím sa znevažovali pôvodné národy.

Guadalupská Panna sa naproti tomu zjavuje oblečená v odeve domorodcov, hovorí ich jazykom, prijíma a miluje miestnu kultúru: Mária je Matka a pod jej plášťom nájde miesto každé dieťa. V nej sa Boh stal telom a prostredníctvom Márie sa naďalej vteľuje do života národov. Panna Mária totiž ohlasuje Boha v tom najvhodnejšom jazyku, a tým je materinský jazyk.

A aj nám Panna Mária hovorí v materinskom jazyku, v tom, ktorému dobre rozumieme. Áno, evanjelium sa odovzdáva v materinskom jazyku. A ja by som chcel poďakovať mnohým matkám a starým matkám, ktoré ho odovzdávajú svojim deťom a vnúčatám: viera sa odovzdáva životom, preto sú matky a staré matky prvými ohlasovateľkami. Zatlieskajme matkám a starým matkám!

A evanjelium sa odovzdáva, ako ukazuje Mária, v jednoduchosti: Panna Mária si vždy vyberá jednoduchých: na vrchu Tepeyac v Mexiku, ako aj v Lurdoch a vo Fatime. Hovorí ku každému z nich, slovami vhodným pre každého, zrozumiteľnými slovami, tak ako boli zrozumiteľné Ježišove slová.

Zastavme sa teda pri svedectve svätého Juana Diega, ktorý je poslom, je chlapcom, je domorodcom, ktorý prijal zjavenie Márie: posol Panny Márie Guadalupskej. Bol to pokorný človek, domorodec z ľudu: spočinul na ňom pohľad Boha, ktorý rád robí zázraky prostredníctvom maličkých. Juan Diego prišiel k viere už ako dospelý a ženatý. V decembri 1531 mal približne 55 rokov.

Počas cesty vidí na kopci Božiu Matku, ktorá ho nežne volá - a ako ho Panna Mária nazýva? „Môj malý milovaný syn Juanito“ (Nican Mopohua, 23). Potom ho posiela k biskupovi, aby ho požiadal, aby tam, kde sa zjavila, postavil chrám. Juan Diego, jednoduchý a ochotný, ide s veľkodušnosťou svojho čistého srdca, ale musí dlho čakať. Nakoniec sa biskupovi prihovorí, ale ten mu neuveril. Niekedy my biskupi...

Opäť sa stretáva s Pannou Máriou, ktorá ho utešuje a žiada ho, aby to skúsil znova. Indián sa vracia k biskupovi a s veľkou námahou mu vychádza v ústrety, ale biskup ho po vypočutí odmieta a posiela na neho mužov. Prichádza únava, skúška ohlasovania: napriek horlivosti prichádza niečo nečakané, niekedy aj zo strany samotnej Cirkvi. Na ohlasovanie totiž nestačí svedčiť o dobre, treba vedieť znášať aj zlo. Nezabúdajme na to: na ohlasovanie evanjelia nestačí svedčiť o dobre, ale treba vedieť znášať zlo.

Kresťan koná dobro, ale znáša zlo. Oboje ide ruka v ruke, taký je život. Aj dnes, na toľkých miestach, si inkulturácia evanjelia a evanjelizácia kultúr vyžaduje vytrvalosť a trpezlivosť, vyžaduje si nebáť sa konfliktov, nestrácať srdce. Mám na mysli krajinu, kde sú kresťania prenasledovaní, pretože sú kresťania a nemôžu dobre a v pokoji praktizovať svoje náboženstvo. Juan Diego, znechutený tým, že ho biskup odmietal, prosí Pannu Máriu, aby ho oslobodila a vymenovala niekoho váženejšieho a schopnejšieho, než je on, ale Ona ho nabáda, aby vytrval.

Pri ohlasovaní je vždy riziko istej kapitulácie: jedna vec sa nedarí a človek vycúva, znechutí sa a možno sa utieka k vlastným istotám, do malých skupín a k nejakým osobným pobožnostiam. Na druhej strane Panna Mária, hoci nás utešuje, núti nás ísť vpred, a tak nás necháva rásť, ako dobrá matka, ktorá sleduje kroky svojho syna, vypúšťa ho do výziev sveta.

Juan Diego sa takto povzbudený vracia k biskupovi, ktorý ho žiada o znamenie. Panna Mária mu ho sľubuje a utešuje ho týmito slovami: „Nech nie je zarmútená tvoja tvár, tvoje srdce nech sa netrápi: [...] Či tu nie som ja, ktorá som tvoja matka?“ (ibid., 118-119).  Je to krásne, ako Panna Mária mnohokrát, keď sme v opustenosti, v smútku, v ťažkostiach, hovorí aj nám, v našom srdci: „Či tu nie som ja, ktorý som tvojou matkou?“ Vždy je nám nablízku, aby nás potešila a dala nám silu ísť ďalej.

Potom ho požiada, aby išiel na neúrodný vrchol kopca natrhať kvety. Je zima, ale Juan Diego nájde niekoľko krásnych kvetov, vloží ich do svojho plášťa a ponúkne ich Matke Božej, ktorá ho vyzve, aby ich odniesol biskupovi ako dôkaz. Diego ide, trpezlivo čaká, kým naňho príde rad, a napokon v prítomnosti biskupa rozopne svoju tilmu - ktorou sa domorodci prikrývali -, rozopne tilmu a ukáže kvety a hľa: na látke plášťa sa objaví obraz Panny Márie, výnimočnej a živej, ktorú poznáme. V jej očiach sú dodnes vyobrazení prítomní.

A hľa, prichádza Božie prekvapenie: vtedy, keď sme ochotní a poslušní, dokáže vykonať niečo nečakané, v čase a spôsobom, čo nemôžeme predvídať. A tak je svätyňa, o ktorú žiadala Panna Mária, postavená a v súčasnosti ju môžeme navštíviť.

Juan Diego zanecháva všetko a s povolením biskupa zasväcuje svoj život svätyni. Prijíma pútnikov a evanjelizuje ich. Tak to býva v mariánskych svätyniach, v cieľoch pútí a na miestach ohlasovania, kde sa každý cíti ako doma - pretože je to dom Matky - a prežíva túžbu po domove, teda túžbu po mieste, kde je Matka, túžbu po nebi.

Tam, kde je viera prijímaná jednoduchým spôsobom, tam, kde je viera prijímaná skutočným, ľudovým spôsobom, vtedy Panna Mária, ako povedala Juanovi Diegovi, počúva naše volanie a uzdravuje naše bolesti (porov. tamže, 32).

Naučme sa toto: keď máme v živote ťažkosti, choďme k Matke; a keď je život šťastný, choďme k Matke, aby sme sa podelili aj o to. Potrebujeme chodiť do týchto oáz útechy a milosrdenstva, kde sa viera vyjadruje materinským jazykom; kde odkladáme námahy života do náručia Panny Márie a vraciame sa do života s pokojom v srdci, možno s pokojom detí.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Martin Jarábek)