Vatikán 12. augusta (VaticanNews) Ukrajinský gréckokatolícky kňaz svedčí o ťažkostiach života v oblastiach najviac postihnutých vojnou a najbližšie k frontovej línii. Jeho manželka Iryna spomína na radosť, ktorú zažila, keď sa spolu so skupinou mladých ľudí stretla s pápežom v Lisabone. „Pápež František sa s nami delil o chlieb a vodu, cítil našu bolesť a bol pre nás všetkých vzácny.“
„Bolo to stretnutie v jednoduchej a príjemnej atmosfére, zároveň bolo veľmi dojímavé.“ Takto opísala Iryna Bilská pre Vatikánsky rozhlas - Vatican News rozhovor pápeža so skupinou mladých Ukrajincov, ktorí sa zúčastnili na Svetových dňoch mládeže. Stretnutie sa uskutočnilo 3. augusta na Apoštolskej nunciatúre v Lisabone.
Iryna Bilská sa tiež zúčastnila tohto stretnutia, ako v rozhovore uviedla: „Zatiaľ čo naši mladí Ukrajinci rozprávali svoje príbehy bez toho, aby dokázali zadržať slzy, pápež František všetkých veľmi pozorne počúval a ponúkal slová útechy a podpory. Ubezpečil nás o svojich modlitbách za náš ukrajinský ľud.“
Iryna, manželka otca Oleksandra Bilského, gréckokatolíckeho kňaza, je jednou zo štyroch dospelých, ktorí sprevádzali mladých ľudí z rôznych častí Ukrajiny, ktorá je už rok a pol ničená ruskou inváziou. „Svätému Otcovi sme priniesli symbolické dary, pšeničné klasy, vodu a chlieb, aby sme povedali, že vojna, ktorá na Ukrajine pokračuje, neprináša len smrť a ničenie, ale existuje riziko, že môže priniesť aj hlad. Pre Ukrajincov je ponúknutie bochníka chleba hosťom tradičným gestom prijatia a priateľstva, a preto“, ako vysvetľuje pani Iryna, „si mladí ľudia veľmi vážili, že sa s nimi pápež chcel podeliť. „Spolu s ním sme jedli tento chlieb a pili túto vodu. Tým, že sa s nami podelil o chlieb, zdieľal našu bolesť, a to bolo pre nás všetkých veľmi cenné,“ dodala.
Príbeh Beryslava vyrozprávaný pápežovi
Všetci prítomní na stretnutí boli poznačení vojnou, niektorí viac, iní menej. Boli medzi nimi mladí ľudia z regiónov a miest ako Charkov, Záporožie, Cherson, miest, ktoré patrili medzi najviac postihnuté. Pani Iryna v sprievode svojich dvoch dcér rozprávala pápežovi Františkovi príbeh Beryslava, malého mesta v Chersonskej oblasti na juhu krajiny. Hoci sa tam mladá žena nenarodila, Beryslav sa jej stal veľmi blízky, pretože jej manžel, otec Oleksandr, vykonáva svoju kňazskú službu v malej miestnej gréckokatolíckej komunite, ktorá sa pre nich stala akoby rodinou. Beryslav sa nachádza na pravom brehu rieky Dneper a počas prvých fáz invázie na Ukrajinu ho obsadili Rusi. Neskôr v novembri ho oslobodila ukrajinská armáda. Počas deviatich mesiacov ruskej okupácie táto malá miestna gréckokatolícka komunita denne ponúkala teplé jedlo pre núdznych vo svojej jedálni zriadenej v novopostavenom kostole. Keď sa začala vojna, otec Oleksandr nebol v meste, čo mu znemožnilo dostať sa k svojej komunite počas celej okupácie. Napriek tomu, hoci z diaľky, dokázal viesť jedáleň. Po oslobodení sa tam vrátil a teraz pokračuje vo svojej službe napriek tomu, že Beryslav je neustále bombardovaný.
Humanitárna situácia je čoraz kritickejšia
Ako povedal o. Oleksandr pre Vatikánsky rozhlas – Vatikan News: „Teraz je v Beryslave a okolitých dedinách pozdĺž rieky Dneper situácia veľmi ťažká, pretože na druhej strane rieky sú nepriateľské vojská. Beryslav delia od ruskej armády len štyri kilometre, pri ostatných dedinách sa vzdialenosť zmenšuje na dva alebo tri kilometre. „To znamená, že všetko, čo majú vo výzbroji, letí smerom k nám. Ničenie je značné:
„V Beryslave je už poškodených asi 50 percent domov. Pred štrnástimi dňami zasiahli oblasť pri našej farnosti, úlomok strely prerazil vitrážové okno, odrazil sa od steny a dopadol na biskupský stolec za oltárom. Vo vnútri kostola boli naše dobrovoľníčky, ženy, ktoré pripravovali obed pre núdznych a vďaka Bohu sa nikomu nič nestalo. Ďalší úlomok vnikol do steny panelového domu, ktorý používame ako kuchyňu, tam tiež pracovali naši dobrovoľníci a nič sa im nestalo.“
V uliciach Beryslava a tiež na dvore farnosti sa nachádza množstvo úlomkov a črepín z rakiet či mínometov, hmatateľných znakov úmyslu vziať život. Pani Iryna niektoré z nich odniesla do Lisabonu, aby sa ľudia mohli vlastnými rukami dotknúť skutočného utrpenia ľudí. Niekoľko z nich odovzdala aj pápežovi Františkovi. Otec Oleksandr pokračuje v rozprávaní:
„Už rok a pol sú Beryslav a okolité dediny pozdĺž Dnepra bez plynu. V mnohých dedinách nie je elektrina, a teda ani voda. V niektorých dedinách sa voda čerpá zo studní raz alebo dvakrát týždenne a ľudia sa snažia urobiť si zásoby. Je tam preto veľká potreba hygienických súprav a pitnej vody. V Beryslave nejaká je, ale nie vždy, pretože ak je bombardovanie, vypadne elektrina, a tak nie je voda. Život v týchto podmienkach je veľmi ťažký. Z 12 500 obyvateľov, ktorí žili v Beryslave pred ruskou inváziou, ich teraz zostalo asi 3 000, z toho 120 detí.“
„Žiadame rodičov, aby svoje deti odviezli, povzbudzujeme ich k tomu, ale oni majú svoje vlastné presvedčenie a zostávajú,“ hovorí s ľútosťou otec Oleksandr, „a my sa im snažíme pomôcť, ako sa len dá. Teraz začíname kampaň na nákup školských pomôcok pre tieto deti, pretože sa stále učia a potrebujú veci do školy, hoci keď je internet, v tejto oblasti prebieha vyučovanie online.“
Najviac sa bojí, že budú hladovať
Po kňazovom rozprávaní o úlomkoch rakiet, ktoré dorazili do kostola, ktorý sa každý deň „premieňa“ na veľkú jedáleň pre núdznych, sa vynára otázka, či sa ľudia neboja ísť sa najesť. „Ľudia sa boja, ale sú hladní,“ odpovedá farár. „Keď je situácia v meste pokojná, prichádza viac ľudí, keď je bombardovanie, prichádza ich menej, ale aj tak prichádzajú. Strach je pojem, o ktorom sa na Ukrajine veľa nehovorí. Je prirodzené, že ho ľudia majú, pretože každý chce žiť. Ide o to, aby ho ľudia dokázali prekonať, aby mohli pomôcť blížnemu.“
Rodina otca Oleksandra žije v Ternopole na západe krajiny, ale on chodí do Beryslava každý týždeň na tri alebo štyri dni a potom odchádza hľadať finančné prostriedky a pomoc, ktorú by mohol zaniesť obyvateľom. Niekedy zostáva vo svojej farnosti jeden alebo dva týždne, v závislosti od situácie a potrieb obyvateľov. Časť cesty, po ktorej cestuje do Beryslava, vedie popri rieke Dneper a cestovanie po nej je veľmi riskantné. „Mám strach? Samozrejme, že sa bojím,“ vysvetľuje, „ale viac sa bojím toho, že nebudem môcť priniesť ľuďom v dedinách jedlo; oveľa desivejšie je pozrieť sa im do očí a vidieť sklamanú nádej. Nebojím sa ani tak o seba, ako o našich dobrovoľníkov, ktorí sú tam každý deň.“ Otec Oleksandr spolu so svojimi farníkmi a dobrovoľníkmi v jedálni pevne verí v silu modlitby. „Len Pán nás podopiera,“ zdôrazňuje, „v modlitbe nám dáva silu ísť vpred a robiť dobré skutky, aby ľudia, s ktorými sa stretávame, mohli v tomto temnom čase cítiť Božiu prítomnosť a prítomnosť Cirkvi vo svojom živote.“
Výzva, aby sme nezostali ľahostajní
Kým otec Oleksandr bol v Ríme, ktorý navštívil počas krátkej cesty po Európe, jeho manželka Iryna sa spolu s dvoma dcérami vracala z Lisabonu, kde sa v rámci Svetových dní mládeže uskutočnilo ono nezabudnuteľné stretnutie s pápežom Františkom. „Pre mňa to bolo veľké prekvapenie,“ hovorí pani Iryna, „pretože o stretnutí s pápežom sme sa dozvedeli deň pred jeho konaním. Vnímam to ako veľkú Božiu milosť, ktorú nám možno Pán chcel dať, aby nám odplatil naše malé úsilie, že sme sa stali nástrojmi v jeho rukách pri pomoci tým, ktorí to potrebujú.“
V príhovore ku katolíkom na celom svete otec Oleksandr ďakuje všetkým, ktorí sa modlili, modlia a budú sa modliť za Ukrajinu. „Chcel by som tiež povedať, že stále trpíme,“ zdôrazňuje, „máme veľké rany na duši i na tele a že trpí celý ukrajinský národ, od najväčšieho po najmenšieho. Vojna sa nekončí a my naďalej trpíme. A preto vás žiadame, aby ste hovorili o našich ranách, o našej bolesti, aby všetci, celé svetové spoločenstvo, urobili všetko pre to, aby zastavili agresora, ktorý vstúpil na našu pôdu a ktorý chce zničiť ukrajinský národ. Prosíme všetkých katolíkov, aby nezostali ľahostajní, a prosíme predovšetkým o modlitbu. Všetci sme jedna Cirkev a sme jedno telo. A ak niečo ubližuje nám, trpí tým celé telo. Preto by celý svet nemal byť ľahostajný voči našej bolesti, ale mal by nám pomôcť zahojiť naše rany modlitbou a vynaložiť všetko úsilie na zastavenie agresora, ktorý nás prišiel zničiť.“
Svitlana Dukhovych - Vatikán
(Preklad pre Slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News: Martin Jarábek)
