Vatikán 8. augusta (VaticanNews) „Som vám nablízku vo vašich radostiach a utrpeniach, ďakujem vám za vašu často neuznanú službu,“ píše pápež František 7. augusta v liste kňazom svojej diecézy a zároveň ich varuje pred duchovným svetáctvom, ktoré „sa skrýva za zdanlivú nábožnosť a lásku k Cirkvi, ale v skutočnosti spočíva v tom, že namiesto Božej slávy hľadá ľudskú slávu a osobný blahobyt“.
Svätá Otec v liste kňazom Rímskej diecézy vyjadruje najskôr vďačnosť za vzácnu a často skrytú alebo málo uznávanú službu; potom uistenie, že nikdy nie sú sami uprostred „radostí“ a „utrpení“, napokon varovanie pred tými pokušeniami, ktoré odsudzuje od začiatku svojho pontifikátu – „duchovnej svetskosti“ a „klerikalizmu,“ z ktorých nie sú vyňatí ani laici. Vtedy hrozí, že sa služba odkloní do rôznych foriem uzavretosti, elitárstva, majetníckeho prístupu a arogancie. Preto pápež vyzýva, aby kňazi spolupracovali bok po boku s laikmi, aby iniciovali „synodálne formy a cesty“ a boli „služobníkmi, a nie pánmi,“ aby „umývali nohy svojim bratom“.
Stredobodom listu adresovaného kňazom „pápežovej“ diecézy, ktorú reorganizoval vlani v januári novou apoštolskou konštitúciou In Ecclesiarum communione, je pastoračná pozornosť a otcovská starostlivosť.
Zostavil ho familiárnym štýlom uprostred početných stretnutí v rámci Svetových dní mládeže, nesie dátum 5. augusta 2023, a má približne sedem strán. Text má byť ovocím modlitby pred obrazom Panny Márie Salus Populi Romani, ktorej, ako ubezpečuje, zveril všetkých kňazov sveta. „Prosil som ju, aby vás strážila a ochraňovala, aby osušila vaše tajné slzy, aby vo vás oživila radosť zo služby a aby vás každý deň urobila pastiermi zamilovanými do Ježiša.“
Jorge Mario Bergoglio, ktorý sa vždy prezentoval ako rímsky biskup, má obavy z rozčarovania kňazov z ich povolania a služby. Ako pápež priznáva, je to služba, ktorá nesie „bremeno radostí a námahy, nádejí a sklamaní“ a ktorá sa často odohráva uprostred „mnohých námah a nedorozumení“. „Na druhej strane,“ poukazuje, „naša kňazská služba sa nemeria pastoračnými úspechmi (sám Pán ich mal postupom času čoraz menej)“. „Cítim, že som s vami na ceste, a chcel by som, aby ste cítili, že som vám nablízku vo vašich radostiach a utrpeniach, vo vašich projektoch a prácach, vo vašich trpkostiach a pastoračných útechách,“ hovorí pápež František a uisťuje, že zdieľa „túžbu po spoločenstve, afektívnom aj efektívnom“.
Potom pápež pomenúva to, čo je podľa neho pre kňazskú službu najhorším zlom: duchovnú svetskosť a klerikalizmus - pokušenia, ktoré odsudzuje už desať rokov. „Boh od nás žiada, aby sme v boji proti duchovnej svetskosti išli do hĺbky,“ hovorí. „Duchovná svetskosť nás vedie k tomu, aby sme boli ,obchodníkmi s duchom', ľuďmi odetými do posvätných foriem, ktorí v skutočnosti naďalej myslia a konajú podľa módy tohto sveta.“ Zdanie religiozity podľa pápeža nastáva vtedy, „keď sa necháme fascinovať zvodmi pominuteľnosti, priemernosti a zvyku, pokušeniami moci a spoločenského vplyvu. (...) A opäť márnomyseľnosťou a narcizmom, doktrinálnou neústupnosťou a liturgickým estetizmom, formami a spôsobmi, v ktorých sa svetskosť skrýva za zdanlivou religiozitou a dokonca láskou k Cirkvi, ale v skutočnosti spočíva v tom, že namiesto Pánovej slávy sa hľadá ľudská sláva a osobný blahobyt.“
Svätý Otec zdôrazňuje, že duchovná svetskosť je „jemné“ pokušenie, a preto „ešte zákernejšie.“ Vkráda sa, vie sa dobre skryť za dobrým vzhľadom, dokonca aj v rámci „náboženských motivácií.“ Je to skrátka jeden z „elegantných démonov,“ konštatuje pápež František.
„Ako starý človek,“ pokračuje, „cítim, že vám môžem povedať, že ma znepokojuje, keď upadáme späť do foriem klerikalizmu; keď, možno bez toho, aby sme si to uvedomovali, dávame ľuďom najavo, že sme nadradení, privilegovaní, postavení ,vyššie', a teda oddelení od ostatného svätého Božieho ľudu.“
Pápež ďalej cituje metaforu „mlieka a vlny“ (toho, čo živí a hreje), ktorú nachádzame u proroka Ezechiela a svätého Augustína, aby varoval pred rizikom „kŕmiť seba a svoje záujmy a prikrývaním sa pohodlným životom.” „Keď sa staráme len o mlieko, myslíme na svoj osobný prospech; keď posadnuto hľadáme vlnu, myslíme na starostlivosť o vlastný obraz a zvyšovanie svojho úspechu. A tak strácame kňazského ducha,“ píše.
Podľa pápeža Františka tieto tendencie pomáha zastaviť „chvála, zmysel pre milosť, úžas nad bezodplatnosťou Božej lásky.“ Predovšetkým však existuje „každodenný protijed,“ ktorým je „hľadieť na ukrižovaného Ježiša, každý deň upierať zrak na toho, ktorý sa pre nás vyprázdnil a ponížil až na smrť.“ „Toto je kňazský duch,“ hovorí pápež, „ktorý z nás robí služobníkov Božieho ľudu, a nie pánov, umývajúcich nohy našich bratov a sestier, a nie drviacich ich pod svojimi vlastnými nohami.“
Klerikalizmus môže podľa pápeža postihnúť každého, dokonca aj laikov a pastoračných pracovníkov pri vykonávaní rôznych služieb a chariziem. Nastáva vtedy, keď človek žije svoje povolanie elitárskym spôsobom, uzatvára sa do vlastnej skupiny a stavia múry voči vonkajšiemu prostrediu, rozvíja majetnícke väzby voči úlohám v spoločenstve a pestuje arogantné a chvastavé postoje voči druhým, vymenúva pápež. „Symptómy sú potom zjavné: sťažovanie sa, negativizmus, chronická nespokojnosť s tým, čo je zlé, irónia, ktorá sa stáva cynizmom.“ „Takto,“ píše pápež, „sa človek nechá pohltiť atmosférou kritiky a hnevu, ktorú okolo seba dýcha, namiesto toho, aby bol človekom, ktorý s evanjeliovou jednoduchosťou a miernosťou, s láskavosťou a úctou pomáha svojim bratom a sestrám vyjsť z pohyblivých pieskov netolerancie.“
Pápež prináša na záver povzbudivé slovo. Toľko slabostí, toľko nedostatkov, ale „nenechajme sa odradiť!“ „Vyhrňme si rukávy a zohnime kolená (vy, ktorí môžete!) a modlime sa k Duchu Svätému jeden za druhého, prosme ho, aby nám pomohol neupadnúť v osobnom živote ani v pastoračnom pôsobení do toho náboženského výzoru plného toľkých vecí, ale zbaveného Boha, aby sme neboli funkcionármi posvätna, ale vášnivými hlásateľmi evanjelia, nie štátnymi klerikmi, ale pastiermi ľudu.“
Salvatore Cernuzio, Zuzana Škrinárová - Vatikán
