Bratislava 8. augusta (TK KBS) Pred týždňom, na sviatok svätého Ignáca z Loyoly, pápež František poveril košického eparchu, arcibiskupa Cyrila Vasiľa špeciálnou misiou v Indii. Slovenského jezuitu menoval za pápežského delegáta s osobitnými právomocami pre katolíkov Sýrsko-malabarskej cirkvi, osobitne v archieparchii Ernakulam-Angamaly.

Arcibiskup Vasiľ túto cirkev pozná a viackrát ju navštívil, keďže v rokoch 2009 – 2020 pôsobil ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Práve v archieparchii Ernakulam-Angamaly dlhodobo pretrváva vážny spor o viacerých otázkach, z ktorých najsilnejšia sa týka liturgie. Vyostril sa najmä po tom, čo synoda tejto cirkvi rozhodla o prijatí jednotného spôsobu slávenia liturgie. Myšlienka menovať pápežského delegáta pre Sýrsko-malabarskú cirkev sa zrodila začiatkom mája ako výsledok rozhovorov medzi biskupmi, ktorí tvoria permanentnú synodu tejto cirkvi, a vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom a prefektom Dikastéria pre východné cirkvi arcibiskupom Claudiom Gugerottim.

Vladyku Vasiľa sprevádza na ceste indický jezuita Sunny Kokkaravalayil, ktorý pôsobí ako vicerektor a profesor kánonického práva na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme. V tomto čase sa vladyka Vasiľ už nachádza v Indii. Konzervatívny denník Postoj / Svet kresťanstva sa s ním spojil minulý týždeň počas jeho cesty, aby sa s ním porozprával o jeho misii.

Arcibiskup Vasiľ: Nemienim sa pred nikým skrývať

- Vo vyjadrení pre TK KBS ste uviedli, že existujú dva typy poslania pápežského delegáta. Zjednodušene povedané, jeden reprezentuje Svätého Otca pri nejakej slávnostnej príležitosti, kým druhý typ poslania spočíva v tom, že delegát musí riešiť problém, a teda sa ocitne v konfliktnej situácii. Vás čaká v Indii ten druhý typ. Ako to prežívate?

Klamal by som, keby som sa tváril, že o nič dôležité nejde a že to beriem ako samozrejmú pracovnú povinnosť a nejakú bežnú služobnú cestu. Vnímam toto poverenie s veľkou pokorou, s istou bázňou a najmä s pocitom zodpovednosti.

Priznám sa, že som toto vyslanie prijal výlučne ako naplnenie sľubu poslušnosti, ktorý som zložil ako jezuita, voči úlohám a misiám, ktoré mi pápež zverí. Z pozície eparchiálneho biskupa by som mal totiž väčší manévrovací a diskusný priestor na „vyhováranie sa“ – vlastne celkom legitímne a pravdivé –, že sa na túto misiu necítim a že mi zaberie čas a energie potrebné na vedenie vlastnej eparchie a že by bolo lepšie, keby tam išiel niekto iný.

V podstate som pri rokovaní na Dikastériu pre východné cirkvi položil prefektovi jedinú otázku: „Je to priamy, osobný príkaz, žiadosť Svätého Otca?“ A po jeho pozitívnej odpovedi už ďalšia debata prebiehala len o čase prvej návštevy, kompetenciách a modalitách výkonu tejto služby.

Titul a štatút pápežského delegáta bol v tomto prípade zvolený úmyselne na žiadosť predstaviteľov Synody biskupov Sýrsko-malabarskej cirkvi, ktorí po rokovaní vo Vatikáne dospeli k uzáveru, že v tomto prípade na presadenie uznesení Synody biskupov bude potrebná pomoc z najvyššej cirkevnej inštancie.

Po špeciálnom liste, ktorým sa pápež František obrátil na veriacich a na duchovenstvo eparchie Ernakulam-Angamaly, ide teda o ďalší krok, ktorý má byť viditeľným prejavom jeho osobného a priameho vstupu do dlhodobo napätej situácie.

- Vývoj v Sýrsko-malabarskej katolíckej cirkvi, konkrétne v archieparchii Ernakulam-Angamaly, sledujete dlhodobo, venovali ste sa mu aj počas pôsobenia v Ríme. Bolo pre vás prekvapením, že vás tam pápež František vyslal vyriešiť napätú situáciu?

Bolo to pre mňa veľkým prekvapením. Keď som bol predvolaný na kongregáciu, tak mi nebol povedaný dopredu dôvod rokovania. Ako som pochopil z rozhovoru, zdá sa, že moje meno bolo výsledkom obojstrannej preferencie, tak zo strany sýrsko-malabarských hierarchov, ako aj zo strany Svätej stolice.

Pravdepodobne k tomu prispelo aj to, že som bol aj v Indii, aj vo Vatikáne známy tým, že som s veľkým rešpektom a sympatiou vždy sledoval dianie v tejto východnej cirkvi. Mám v nej viacerých priateľov, spolužiakov a svojich študentov z čias účinkovania na Pápežskom východnom inštitúte, viacerí z nich sú dnes biskupmi, vikármi, profesormi či rektormi seminárov alebo predstavení reholí.

V úlohe sekretára Kongregácie pre východné cirkvi som navštívil Indiu štyrikrát, naposledy v roku 2018. Problematiku Sýrsko-malabarskej cirkvi som poznal aj z vedenia doktorandov počas svojej akademickej praxe.

- Pokiaľ ide o jadro sporu, pre nás z Európy znie možno zvláštne, že kňazi a veriaci Sýrsko-malabarskej cirkvi bojujú za to, aby bol počas liturgie kňaz celý čas otočený k ľudu, kým v niektorých krajinách Západu sledujeme vzburu proti pápežovi za to, že sprísnil pravidlá pre predkoncilovú liturgiu. Existuje podľa vás na tento paradox nejaké zrozumiteľné vysvetlenie?

Vysvetlenie je v podstate jednoduché, aj keď v konkrétnom prípade Sýrsko-malabarskej cirkvi by si vyžadovalo komplexnejšiu analýzu. V podstate môžeme povedať, že jedným z viditeľných vonkajších výsledkov liturgických usmernení Druhého vatikánskeho koncilu je aj reforma liturgie.

Kým pre latinský obrad táto so sebou priniesla najmä zavedenie liturgie v reči ľudu a výraznú textovú reformu liturgických textov, ďalším nepriamym dôsledkom bol aj preferovaný spôsob postavenia celebranta tvárou k liturgickému zhromaždeniu.

Pre východné cirkvi sa odporúčanie „reformy“ v liturgii skôr orientuje na prehĺbenie vlastnej liturgickej tradície, odstránenie vrstiev latinizácie, ktorá prenikla do východných cirkví ako nežiaduci vedľajší efekt obnovenia ich jednoty s Katolíckou cirkvou.

Sýrsko-malabarská cirkev žila niekoľko storočí pod veľmi silným vplyvom latinskej cirkvi, čo vyplývalo aj z koloniálnych vzťahov, ktoré malo v tejto časti Indie napríklad Portugalsko.

Dlhý čas boli za miestnych biskupov menovaní napríklad latinskí misionári. Až koncom 19. storočia postupne vznikali nové osobitné východné cirkevnoprávne jednotky. Niektoré eparchie toto vnímali ako problém pri prežívaní vlastnej cirkevnej identity, niektoré sa s týmto postavením podriadenosti stotožnili až tak, že ho chápu ako prejav vlastnej identity.

Už od roku 1934 však vo vzťahu k Sýrsko-malabarskej cirkvi to boli práve pápeži a orgány Svätej stolice, ktorí naliehali, aby táto aktívna, misijná cirkev s množstvom povolaní prehlbovala proces spoznávania, znovuobjavovania a oceňovania vlastnej cirkevnej identity, a to vo všetkých oblastiach.

V roku 1992 bola Sýrsko-malabarská cirkev povýšená na úroveň cirkvi vrchného arcibiskupstva, ale až v roku 2018 sa podarilo obnoviť jurisdikciu tejto cirkvi, ktorá má apoštolský pôvod spojený s tradíciou účinkovania svätého apoštola Tomáša, na celé územie Indie. 

Medzitým v tejto cirkvi – a to aj s pomocou orgánov Svätej stolice – prebiehal aj proces jej „reorientalizácie“, teda postupného presadzovania viditeľných vonkajších prvkov v oblasti duchovnosti, teológie, práva a takisto aj liturgie.

Tento proces, zvlášť v liturgickej oblasti, však nebol všade rovnako intenzívny. V niektorých biskupstvách sa udržal tradičný východný spôsob slávenia, pri ktorom je kňaz obrátený na východ, a teda ako predsedajúci „vedie Boží ľud“, niekde sa po Druhom vatikánskom koncile prevzal latinský spôsob slávenia, pri ktorom je kňaz obrátený tvárou k ľudu.

Po desaťročiach diskusií bola nakoniec v roku 1999 jednomyseľne Synodou biskupov prijatá istá takpovediac kompromisná forma, podľa ktorej je kňaz obrátený tvárou k ľudu počas liturgie slova a počas liturgie Eucharistie sa presunie k hlavnému oltáru a je otočený na východ.

Práve v najväčšom arcibiskupstve Ernakulam-Angamaly sa však v miestnom duchovenstve silne zakorenila predstava istej špecifickosti a výlučnosti a ani po roku 1999 sa v tomto biskupstve nedarilo presadiť túto kompromisnú synodálnu formu.

V prvých rokoch bola podobná situácia aj v niektorých iných biskupstvách, ale zvlášť po opätovnom synodálnom potvrdení tejto kompromisnej formy slávenia v roku 2019 už ostalo len jediné biskupstvo spomedzi ostatných 35 eparchií, v ktorom kňazi a nimi usmernení veriaci tvrdošijne odmietajú jednomyseľné rozhodnutie synody potvrdené aj Apoštolskou stolicou a Svätým Otcom.

S týmto postojom sú, samozrejme, spojené aj ďalšie kroky a námietky zo strany niektorých predstaviteľov presbytéria, ale aj laických organizácií, ktoré sú praktickou výzvou na neposlušnosť s rozhodnutiami miestneho arcibiskupa alebo terajšieho apoštolského administrátora.

- Ako dlho sa v krajine zdržíte a v čom bude spočívať vaša práca?

Návštevu Indie začnem 4. augusta a táto návšteva by mala trvať takmer tri týždne. Počas tohto času sa chcem stretnúť s hierarchami miestnej cirkvi, ale rovnako aj s predstaviteľmi rehoľníkov a rehoľných sestier a najmä so zástupcami eparchiálnych kňazov a laických výborov.

V tejto prvej fáze teda chcem viac počúvať, dať každému príležitosť na osobné stretnutie a súčasne hľadať spoločne spôsob, akým by bolo možné prekonať prekážky, ktoré nateraz brzdia porozumenie a aplikovanie rozhodnutí synody biskupovi v liturgickej oblasti.

- Súčasťou odporu voči liturgickej reforme sú aj pouličné nepokoje, hladovky, dokonca pálenie podobizní kardinálov. Nebojíte sa? Zabezpečila vám Svätá stolica aj nejaký typ ochranky?

Verím, že najlepšiu ochranku mi zabezpečuje po duchovnej stránke môj anjel strážny – predpokladám, že všetci vieme, že tento nás neopúšťa ani po prekročení detského veku, to len my sa akosi prestávame k nemu utiekať.

Po formálnej stránke predpokladám, že mi istú formu ochrany – aspoň teoreticky – môže poskytnúť štatút pápežského legáta a s ním spojený diplomatický pas.

Nepredpokladám, že by sa mali opakovať niektoré vyššie spomenuté bizarné formy protestov – nemienim pre ne vytvárať živnú pôdu, ale ani sa nemienim pred nikým skrývať. Súčasťou mojej úlohy je aj vypočuť si rôzne mienky a názory a osobne mi až tak nezáleží, pri koľkých decibeloch sa to udeje, hlavné bude, aby sme sa navzájom pochopili.

- V indických médiách sa už stihli objaviť výhrady voči vášmu menovaniu za pápežského delegáta, vašu objektivitu údajne spochybňuje fakt, že ste študovali so súčasným administrátorom diecézy Ernakulam-Angamaly arcibiskupom Andrewsom Thazhathom.

V tomto prípade ide o klasický hoax, keďže s arcibiskupom Thazhathom sa síce poznáme už viacero rokov, veľmi si ho vážim, sme priatelia, ale spolu sme neštudovali.

- Budete sa snažiť miestnych veriacich a klérus presvedčiť, že môžu mať vo vás dôveru?

Pokúsim sa o to, ale musím rátať aj s tým, že niekto „z princípu“ bol, je a aj ostane negatívne nastavený voči komukoľvek, kto má prípadne iný názor na nejakú vec.

Keďže získanie dôvery prebieha v duchovnej rovine, tak súčasne chcem poprosiť aj čitateľov denníka Postoj o podporu v modlitbe, pretože na získanie dôvery a obrátenie ľudských sŕdc nestačí menovací dekrét a kódex cirkevného práva, ale je potrebná Božia milosť, ktorá sa získava aj spoločnou modlitbou. Už vopred vám za túto pomoc ďakujem.

_
Zdroj: Konzervatívny denník Postoj / Svet kresťanstva (publikované so súhlasom redakcie) / Krátené