Bratislava 4. augusta (TK KBS) Katolícka cirkev v nedeľu 6. augusta slávi sviatok Premenenia Pána. Tento sviatok má ako sviatok Pána prednosť v liturgickom slávení, preto vytláča aj slávenie 18. nedele v Cezročnom období „A“.
Premenenie Pána patrí k najdôležitejším udalostiam v živote Ježiša Krista tu na zemi. Pre všetkých je pripomienkou slávy Ježiša Krista a povzbudením očakávať nebeskú slávu, ktorú nám pripravil v nebi.
O veľkosti a význame tohto sviatku svedčí aj to, že okrem tohto vlastného sviatku 6. augusta si v liturgii pripomíname túto udalosť Premenenie Pána na Druhú pôstnu nedeľu, všetkých troch liturgických cyklov A, B a C, keď sa číta evanjelium o premenení Pána z Evanjelia sv. Matúša, Marka a Lukáša.
Zmienky o slávení tohto sviatku existujú už od 4. storočia. Sviatok Premenenia Pána sa slávil v rôznych termínoch. V dobe, keď žila svätá Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, dala postaviť chrám na hore Tábor na počesť Premenenia Pána. Vo Východnej cirkvi sa tento sviatok slávnostne oslavuje od 6. storočia pod názvom „Pánovho premenenia“. V západnej Sýrii sa v 8. storočí nazýval „Sviatok Tábora“.
Pôvodne sa sviatok Premenenia slávil vo februári. Avšak, keďže tento radostný sviatok väčšinou pripadol v pôstnom období, čo nezodpovedalo duchu pôstu a pokánia, bol preložený na 6. augusta.
Prečo práve na tento deň?
Historik Eusébius a Sv. Ján Damascenský sú toho názoru, že Premenenie Pána sa udialo 40 dní pred jeho smrťou. Cirkev preto preložila sviatok Premenenia Pána z februára na 6. augusta, pretože o 40 dní neskôr – 14. septembra pripadá Sviatok povýšenia Svätého kríža – spomienka na Kristovo utrpenie a smrť.
Sviatok Premenenia Pána sa slávil teda v rôznych termínoch, preto pápež Kalixt III. v roku 1456 ho nariadil v západnej cirkvi sláviť jednotne 6. augusta. Mohamedánski Turci v tých časoch ničili kresťanské krajiny a pápež chcel aj touto slávnosťou pozdvihnúť srdcia ľudí k Bohu a vyprosovať pomoc.
Sviatok pripomína Ježišovopremenenie na vrchu Tábor pred apoštolsmi Petrom, Jakubom a Jánom. Udalosť zachytávajú všetci evanjelisti okrem Jána (Mt 17,1 – 6; Mk 9, 1 – 8; Lk 9, 28 – 36). Premenenie bolo predobrazom vzkriesenia Ježiša Krista a zjavením jeho Božskej slávy a krásy. Zároveň bolo predchuťou nášho budúceho videnia Boha, teda našej účasti na božskej prirodzenosti.
V byzantskom obrade má Premenenie Pána jeden deň predsviatku (5. augusta) a obdobie posviatku, ktoré sa uzatvára 13. augusta. Špecifikom je, že sviatok pripadá do obdobia Uspenského pôstu (Spasivky). V deň sviatku je dovolené jesť rybu. V tento deň sa tradične koná posvätenie hrozna, respektíve posvätenie ovocia.
Sv. Matúš píše: „O šesť dní (šesť dní po Petrovom vyznaní, že Ježiš je Mesiáš, a po prvej predpovedi utrpenia) vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrah do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: ,Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.' Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.' Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: ,Vstaňte a nebojte sa!' A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: ,Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych'.“ (Mt 17, 1 - 8)
Kde sa stala táto udalosť, nevieme. Tradícia hovorí, že to bolo na vrchu Tábor, ktorý sa týči priamo v srdci Galiley uprostred nížinatej krajiny. Stalo sa to zrejme v druhom roku Pánovho účinkovania (asi roku 29) medzi židovskými sviatkami Veľkej noci (alebo Turícami) a Sviatkami stánkov (por. Jn 5 - 7). Vrch Tábor bol zrejme veľmi vhodný na nerušenú meditáciu spojenia s Bohom. Tak ako kedysi Daniela ohromil zjav Božej slávy (Dan 10, 6), tak aj apoštoli boli vo vytržení, Peter vyjadril túžbu zostať v takejto sláve, keď nevedomky hovorí: „Postavme tu tri stánky.“
Spolu s Ježišom sa pri jeho premenení zjavili aj dve najväčšie postavy Starého zákona – Mojžiš a Eliáš. Symbolizujú celé Božie zjavenie v Starom zákone, ktoré sa teraz napĺňa a vrcholí v samotnom Ježišovi. Sám Boh Otec potvrdzuje tieto veci hlasom z neba: „Toto je môj milovaný Syn.“ Vtedy traja apoštoli padajú na zem, plní strachu a bázne pred Bohom. No Ježiš hovorí: „Nebojte sa!“ Zakázal im hovoriť o tomto videní až do svojho zmŕtvychvstania. Traja apoštoli sa stali tak svedkami jeho slávy, ktorá ho čakala po diele vykúpenia. Nechcel však vopred pobúriť ešte viac svojich nepriateľov a takisto nechcel, aby sa traja apoštoli vyvyšovali nad iných. Až po vzkriesení mohli o týchto udalostiach porozprávať ostatným.
Zo stránky Životopisy svätých spracoval Daniel Dian
