Vatikán 27. júla (VaticanNews) Vatikánsky rozhlas - Vatican News pripravili pri príležitosti blížiacich sa Svetových dní mládeže „Popecast“, v ktorom pápež reaguje na svedectvá viacerých mladých ľudí. Prinášame prvé dve z nich: príbeh telesne postihnutého mladíka, ktorý je zároveň transgender, ako aj dvojice chlapcov odpykávajúcich si trest v nápravnovýchovnom zariadení.

Jonáš o sebe hovorí, že je telesne hendikepovaný, homosexuál, transgender a veriaci. Nič si nenárokuje, chce sa len podeliť o svoj príbeh. Odpoveď pápeža Františka je vždy, aj v jeho prípade, odkazom na Boha, ktorý nás miluje takých, akí sme.

Jonáš:

„Mal som to šťastie, že som prijal krst, a sviatosť krstu vnímam ako pôdu, ktorú vám niekto pripraví, na ktorú zaseje prvé semienko, a ktoré potom ty, ak a kedy budeš chcieť, môžeš pestovať. Pestovanie viery, ktorú som naozaj cítil ako svoju vlastnú, v ktorej som bol akoby malým pešiakom v Božom projekte, ktorý úplne a do detailov premyslel, mi pomohlo prijať seba samého v mojom postihnutom, netypickom tele. Pomohlo mi to nikdy sa necítiť naozaj sám ani v ťažkostiach, pretože som si bol vedomý, že ten, ktorý ma poznal skôr ako som vznikol, by mi nikdy nepoložil na plecia príliš ťažký kríž. Ale keď som si uvedomil, že som transrodová osoba, tak by som bol radšej, keby som neveril... Čo s tým projektom, s tým nádherným a dokonalým telom ako jeho dielom? Cítil som sa zmietaný rozporom medzi vierou a transrodovou identitou, dvoma ramenami toho istého tela, môjho! Prví ľudia, ktorým som sa zdôveril, sa ma snažili odradiť, predznamenali mi tak cestu vo tme. Cítil som sa vinný. Niekto sa dokonca odvolával na Žalm 139, jeden z mojich najobľúbenejších: „Veď ty si stvoril moje útroby a utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne.“ Tento zúfalý pokus sa mi stal nečakane a nepriamo odpoveďou, ktorú som hľadal. Som Jonáš ako ten prorok, ktorý sa bál, ktorý sa pokúšal utiecť pred tým, k čomu bol povolaný, ale neutiekol dosť ďaleko, aby tomu unikol. Som tým, čím som povolaný byť, som trans a veriaci, na križovatke som si vybral lásku.“

Svätý Otec odpovedá:

„Jonáš, počul som tvoj príbeh, tvoju cestu... Ty už vieš, čo ti poviem: Pán vždy kráča s nami, vždy. Aj keby sme zhrešili, On sa priblíži k nám, aby nám pomohol. Pán nás miluje takých, akí sme. A to je bláznivá Božia láska. Ako aj ty hovoríš, sme často ako tvoj prorok Jonáš, trochu tvrdohlaví, nechceme veriť Božej láske a táto tvrdohlavosť nás uzatvára. Boh nás miluje takých, akí sme, Boh nás vždy pohladí. Boh je pre nás otcom, matkou, bratom, všetkým. A pochopiť to je ťažké, ale On nás miluje takých, akí sme. Nevzdávaj sa... Vpred....“

Edward a Valerij z nápravnovýchovného ústavu pre maloletých

Edward, ktorý žije v Taliansku, je rumunskej národnosti a patrí do tzv. detských gangov. Kradol a lúpil, čo bola reakcia na stav chudoby a marginalizácie, ktorú zažíval. Valerij je Rus, bol násilnícky k veciam i osobám. Išlo o výbuchy vnútorného hnevu nahromadeného po pandémii a po tom, ako ho opustili rodičia. Obaja si teraz odpykávajú trest v komunite Kayros – nápravnovýchovnom zariadení pre mladistvých.

Edward a Valerij:

„Pochádzam z Bergama, v Taliansku však nie som dlho, štyri roky. Ostatných 12-13 rokov som žil v Rumunsku. Pred príchodom do Kayrosu, som strávil týždeň v turínskom Centre prvého prijatia pre mladistvých, ktorí spáchali trestný čin, potom osem až deväť mesiacov domáceho väzenia za obchodovanie s drogami, lúpeže, skupinové prepadnutia, spôsobenia škôd a bitky. Boli sme, ak sa to tak dá nazvať, babygang, skupina chlapcov, všetci cudzinci. Na začiatku, keď som bol v siedmej alebo ôsmej triede, som sa s nikým nerozprával, cítil som sa terčom útokov, pretože som nevedel po taliansky, pretože som bol trochu iný ako oni kvôli farbe pleti alebo preto, že som nemal pekné oblečenie ako oni.  Keď ma zatkli, videl som, že moja rodina trpí, a vtedy som si uvedomil, že to, čo robím, nie je dobré.

Moja mama tu v Taliansku bola už desať rokov, ba aj dlhšie, nikdy mi nič nepovedala, pretože si myslela, že som ako anjel. Podľa mňa som bol dobrý chlapec, no bol som veľmi, veľmi krehký.“

„Narodil som sa v Petrohrade, rýchlo som aj spolu s bratom osirel, zobrali nás do sirotinca a takmer štyri roky sme boli oddelení. Vo veku osem rokov ma spolu s bratom adoptovala talianska rodina. Keď som prišiel sem do Talianska, bolo to pre mňa náročné, pretože pochádzame z úplne iného sveta. No všade, kam prídete, existuje zlo, alebo aspoň to tam nie je také, aké očakávate. Keď prišiel Covid, cítil som sa taký uzavretý, že spolu s problémami, ktoré som už mal, akoby preskočila iskra, naozaj som vybuchol, pretože sa vo mne nahromadilo toľko hnevu, problémov, s nikým som sa nerozprával a napokon som spáchal zločiny. Prešiel som dlhú cestu. Nemám v zálohe žiadne sny, pretože keď mi skončí trest, a to má byť na budúci týždeň, chcel by som sa trochu viac tešiť zo života ako pokojný človek.“

Pápež reaguje:

„Keď počúvam vás dvoch, Edward a Valerij, každý máte svoj pôvod, svoj príbeh, svoju cestu, no obaja idete ľudskou cestou, ktorá nie je fotokópiou (...). Prečo hovorím ľudská? Pretože človek ide vpred s úspechmi aj s chybami. A spoločnosť je častokrát krutá, pretože jedna chyba ťa označí na celý život: „Tento chlapec je dobrý, dobre sa učí, ale urobil tú vec!“ Tento obviňujúci prst nás ničí.

Poviem vám jedno: na svojej ceste ste neboli sami, ani keď ste robili nepekné chyby, Pán bol tam. A Pán bol pripravený vziať ťa za ruku, pomôcť ti, pozdvihnúť ťa. Bol to on, kto vytvoril životné okolnosti, aby ťa pozdvihol, aby pozdvihol Edwarda a Valerija, oboch vás. Bez Pána nemôžeme pochopiť ľudský život. Niekedy si to neuvedomujeme, ale bol to on, kto dal kľúč k dejinám. Život nie je pochovaný v chybách. Naše chyby nás mnohokrát nútia zamyslieť sa, aby sme sa pohli vpred. Dôležité je vždy napredovať, neuzatvárať sa do seba. Ak som padol, vstanem. To je cesta pre každého z nás. Každý z nás v živote zažil pády. Odvahu a vpred chlapci, vidím, že reagujete dobre. Odvahu! Nebojte sa snívať... Áno, sny sú sny, sú to semienka nádeje, cesty, sily, aby sme sa pohli vpred.“

Preklad: Sr. Zuzana Škrinárová a Zuzana Klimanová