Bratislava 26. júla (TK KBS) Pred 100 rokmi sa narodila popredná osobnosť laického apoštolátu, lekár MUDr. Ján Gunčaga. Bol dlhoročným predsedom exilového Ústredia slovenských kresťanských intelektuálov (ÚSKI), ktoré v roku 1990 prijalo názov Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie. Narodil sa 15. júla 1923 v obci Staškov.
Mladosť a štúdium
V mladom veku zažil náročné životné podmienky. Vo veku 10 rokov pracoval ako pastier na Morave. Popri tom si plnil aj svoje školské povinnosti. V roku 1940 bol úradom práce vyslaný do Nemecka, kde pracoval ako robotník na píle. Po príchode z Nemecka sa zapísal na Obchodná akadémiu v Turčianskom svätom Martine. V roku 1948 začal štúdium medicíny na Lekársku fakulte UK v Bratislave. Medicínu spolu sním začala študovať aj jeho neskoršia manželkou Oľga Reichlová.
Katolícka akcia (KA) a väzenie
Téma laického apoštolátu ho zaujala už počas stredoškolských štúdií v Martine. Jeho učiteľom náboženstva bol kňaz, neskorší politický väzeň Jozef Valko, ktorého MUDr. Anton Neuwirth označil za spoluapoštola prof. Poglajena-Kolakoviča, „...ktorý vzbudil apoštolské zanietenie aj u Janka Gunčagu, aby ono prinášalo nepretržite svoje ovocie v ďalšom jeho živote až do dnešných dní.“
Počas štúdia medicíny, na podnet MUDr. Silvestra Krčméryho, založil medzi medikmi krúžok. A práve aj táto jeho činnosť znamenala začiatok perzekúcií: vyhodenie zo školy, väzenie (1952 – 1955), práca robotníka.
„Obžalobe som porozumel, vinným v zmysle obžaloby sa necítim,“ povedal na súde, ktorý sa konal v dňoch 26. až 30. apríla 1954 v Bratislave. „Uznávam, že všetko, čo som robil, bolo nedovoleným spôsobom, robil som to len z náboženského prehĺbenia.“
Prešiel si väznice v Bratislave, v Ilave, v Prahe na Pankráci a tábory v Jáchymove a v Příbrami. O svojom zatknutí a praktikách vyšetrovateľov prehovoril v dokumentárnom filme ReAnimare s názvom Brainwashing. Vymývanie mozgov (réžia: M. Homolka, 2009). „Najhoršie to bolo vo väzení do odsúdenia. Tá tyrania bola nepredstaviteľná. Robil som drepy, dovtedy pokiaľ som úplne nevládal. Musel som sa končekmi prstov na rukách držať steny a oni ma boxerskými rukavicami do rebier boxovali. (...) Tie vyšetrovačky neboli len raz do obeda a raz po obede. To ste nikdy nevideli, kedy prídu. A hlavne tie nočné vypočúvania boli hrozné.“
Dielo koncilovej obnovy
Po návrate z väzenia prichádza za svojou snúbenicou, lekárkou Oľgou do Banskej Bystrice. Tu si 8. decembra 1955 vyslúžili sviatostné manželstvo a neskôr sa im narodili deti, ktorým dali meno: Ján a Janka. Po práci robotníka a laboranta sa mu nakoniec podarilo doštudovať aj medicínu.
V čase Pražskej jari sa medzi prvými začal angažovať na Diele koncilovej obnovy (DKO). Na celoštátnom zhromaždení (13. – 14. mája 1968, Velehrad) bol zvolený do slovenského predsedníctva. Tu sa stretával aj so svojim „mentorom“ kňazom a profesorom Jánom Valkom, no rovnako aj s mladým kňazom Rudolfom Balážom (neskorším banskobystrickým biskupom), s ktorým spolupracoval aj po roku 1989.
Nútená emigrácia a ÚSKI
S príchodom okupačnej armády súvisí nútená emigrácia MUDr. Jána Gunčagu s rodinou do zahraničia. Podľa správ ŠtB emigrovali 11. septembra 1968. Dňa 19. júna 1970 bol odsúdený v neprítomnosti podľa § 109 ods. 2 na 10 mesiacov nepodmienečne a na prepadnutie majetku za ilegálne opustenie ČSSR. Kňaz Ján Bernadič si na MUDr Jána Gunčagu spomína ako na priateľa svojho otca, ktorý tiež emigroval v roku 1968. „Teológia bola jeho hobby. Mal organizačný talent. Vedel zorganizovať veľké podujatia za účasti biskupov, kardinálov.“
V zahraničí sa uplatnil ako lekár pre endokrinológiu, vedecký pracovník na oddelení klinickej farmakológie a liečebného výskumu firmy Hoffmann-La Roche v Baseli. Publikoval viac ako 40 odborných článkov. Pôsobil ako člen Ústrednej komisie Katolíckej misie pre Slovákov a Čechov vo Švajčiarsku a neskoršie ako predseda Pastoračnej rady slovenskej katolíckej misie v Baseli. V duchovnej oblasti sa angažoval v náboženskej sekcii Svetového kongresu Slovákov a v rokoch 1971 až 1989 bol predsedom Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov (ÚSKI). „Najviac sa staral o stretnutia slovenských intelektuálov v Dullikene vo Švajčiarsku,“ spomína architektka Beáta Mészáros zo Švajčiarska. „Od piatka večera do pondelka večera sa zišlo okolo 100 ľudí, medzi nimi rozliční odborníci z celej Európy, kňazi i biskupi.“
Každý je kompetentný
V roku 1989 predniesol referát, ktorý bol v Hlasoch z Ríma uverejnený s názvom Naša kresťanskosť a problémy nášho sveta. Aktuálny je aj pre dnešnú dobu. Hovoril o vnútrocirkevnej kríze, a to v štyroch oblastiach: „1. polarizácia, napätia medzi tradicionalistami a pokoncilovými prívržencami; 2. dekristianizačný proces v krajinách s kresťanskoou tradíciou; 3. nevyjasnený vzťah medzi hierarchiou a angažovanými kresťanmi; 4. nedoriešené postavenie žieny v Cirkvi.“ Problém videl aj v nedostatku osobnej viery, „čiže dôvery a odovzdanosti voči Bohu, Pôvodcovi všetkého bytia.“ Riešením mal byť dialóg aj s ľuďmi extrémnych postojov, v podpore podujatí aktívnych kresťanov aj zo strany hierarchie a vo formácii angažovaných kresťanov (duchovný život, náboženské vzdelávanie, kristianizácia vlastného odboru, spoluzodpovednosť v Cirkvi, aktivita v spoločnosti). „Z nášho, kresťanského hľadiska novou civilizáciou by mala byť „civilizácia lásky“. Pre jej budovanie je každý z nás kompetetný a povolaný!“ Tento referát prednesený na XIII. sympóziu ÚSKI, ktoré sa konalo 13. – 15. mája 1989 vo Švajčiarskom Dullikene, môžeme považovať za akýsi testament Gunčagovho pôsobenia v ÚSKI v exile. Práve počas sympózia bolo zvolené nové vedenie pod vedením Dr. Kamila Braxatora.
Návrat na Slovensko
Po Nežnej revolúcii často prichádzal na Slovensko. Už od Vianoc 1989 až do 17. februára 1990 navštevoval mnohé mestá na Slovensku: Bratislava, Trnava, Košice, Nitra, Turčianske Teplice, Banská Bystrica. Stretával sa s potencionálnymi členmi ÚSKI a 17. februára 1990 zvolal do Nitry celoslovenskú schôdzu ÚSKI, na ktorej zvolili Výbor pre prípravu ustanovujúceho zhromaždenia ÚSKI. Za predsedu Výboru bol zvolený Dr. Štefan Kopecký z Trnavy. Gunčaga bol v júni 1990 zvolený za predsedu Ústredia slovenskej kresťanskej inteligencie na Slovensku a v tejto pozícii pracoval až do roku 1998 a od roku 1999 bol čestným predsedom ÚSKI.
Chcel sa zapojiť do duchovnej obnovy, no jeho videnie sveta, akoby nebolo prijaté, chápané. „Mnohí emigranti – o exulantoch ani nehovoriac – sa cítili vylúčení z vlastného národného spoločenstva, Ani jedného z nich nepripustili domáci Slováci do vedúcich funkcií vo verejnom živote, hoci viacerí sa dávali národu zadarmo k dispozícii – materiálne i duchovne.“ Vnímal to, že prevláda vzťah nedôvery a hlavne závisti. „Závisť je hlavným motorom odporu“, no v duchu celoživotného optimizmu hneď hľadal aj riešnie: „Som pevne presvedčený, že by im nezávideli, keby poznali hlbšiu realitu. Skôr by ich aspoň obdivovali. Skôr by sa od nich všeličo naučili.“
Dňa 22. mája 2000 mu Trnavská univerzita udelila čestný titul Doctor Honoris Causa. Zomrel 4. februára 2010 vo švajčiarskom Oberwille.
Odkaz MUDr. Jána Gunčagu
Jeho odkaz nachádzame v dielach, ktoré publikoval. „Myslím, že názory a snaženia J. Gunčagu sú platné i dnes. Len sa obávam, že jeho meno je známe len pre malý počet ľudí,“ spomína Beáta Meszarosz.
Počas celého jeho života bol preň laický apoštolát prioritou číslo jedna. „Venoval tomu svoju energiu i financie,“ spomína jeho synovec Rudolf Gunčaga z Košíc. Veľkou oporou mu bola jeho manželka Oľga. Plne ho podporovala v jeho aktivitách a on sám ju uvádza ako spoluautorku svojich publikácii: „Ani jednu kapitolu som definitívne nenapísal bez jej kritického stanoviska.“
Priatelia vo Švajčiarku ho vnímali ako vysoko váženého a oduševneného člena katolíckej misie v Bazileji. Lekár Jozef Sopko spomína na jeho oduševnenie Duchom Svätým: „Keď hovoril, tak bol naplnený svätým ohňom, zvláštnym fluidom, preto sme mu dali aj takú milú prezývku "fluidum"."
Jeho dcéra Jana svojho otca charakterizovala ako človeka, ktorý bol podnikavý, zvedavý, stále plný optimizmu. „Môj otec bol senzačným človekom. Bol a je mi vzorom v mnohých veciach. Boli sme si veľmi blízky a bol tým najdôležitejším v mojom živote.“ Rovnako dôležité sú aj jeho myšlienky a odkaz, ktorý zanechal. Bol totiž mužom vízie založenej na kristianizácii nášho každodenného života „vrátane našich zamestnaní alebo povolaní v duchu Druhého vatikánskeho koncilu.“ V závere publikácie Nekonvenčný kresťan napísal: „Kristianizačný postoj adresujem predovšetkým mladej slovenskej kresťanskej generácii v nádeji, že ona s Božou pomocou uvedie staronové kresťanské princípy do všetkých oblastí verejného života.“
Zdroje:
GUNČAGA, Ján: Naša kresťanskosť a problémy nášho sveta. In: Hlasy z Ríma, roč. 37, júl 1989, s. 3-5.
GUNČAGA, Ján: Nekonvenčný kresťan. Bratislava : Lúč, 1997. 376 s.
GUNČAGA, Ján: Nekonvenčná politika a slovenská identita. Prešov : VMV, 1998. 207 s.;
Laudácio Antona Neuwirtha, archív ÚPN, osobný archív autora a korešpondencia s rodinou a priateľmi MUDr. Jána Gunčagu
Snímka: Archív rodiny MUDr. Jána Gunčagu
Spracoval: František Neupauer
