Vatikán 24. júla (VaticanNews) V nedeľu 23. júla, kedy Cirkev slávila tretí Svetový deň starých rodičov a seniorov, predsedal pápež František bohoslužbe vo Svätopeterskej bazilike pre približne osem tisíc starších ľudí z celého Talianska. V homílii sa zamýšľal na tromi podobenstvami evanjalia.

Pri oltári bol hlavným celebrantom kardinál Kevin Joseph Farrell, prefekt Dikastéria pre laikov, rodinu a život. Na záver svätej omše päť seniorov ako zástupcov piatich svetadielov odovzdalo kríž piatim mladým, ktorí sa chystajú zúčastniť Svetových dní mládeže v Lisabone, tomuto symbolickému obradu predchádzala nasledovná modlitba rímskeho biskupa: „Žalmista nám pripomína, že jedna generácia rozpráva druhej o Pánových skutkoch (Ž 144) a my všetci sme povolaní odovzdávať najmladším - spolu s poznaním a chuťou do života - slovo kríža, múdrosť a Božiu moc pre spásu. (porov. 1 Kor 1, 18) Drahé staré mamy a starí otcovia, toto je vaša úloha; a vy, mladí, buďte silní v tomto znamení viery, ktorý ste dostali ako dar v krste, (porov. 1 Jn 2, 14) aby ste rástli v poznaní Kristovej lásky, (porov. Ef 4, 15) a svedčili o nej svetu.“

PLNÉ ZNENIE homílie Svätého Otca (Tretí svetový deň starých rodičov a seniorov, 23. júla 2023)

Keď Ježiš hovorí o Božom kráľovstve, používa podobenstvá. Rozpráva jednoduché príbehy, ktoré zasahujú srdcia poslucháčov. Tento jazyk plný obrazov sa podobá jazyku, ktorý často používajú starí rodičia so svojimi vnúčatami, možno vtedy, keď ich držia na kolenách: takto im odovzdávajú dôležitú životnú múdrosť. Keď premýšľam o starých rodičoch a senioroch, o koreňoch, ktoré tí najmladší potrebujú, aby sa stali dospelými, rád by som nanovo prečítal tri príbehy z dnešného evanjelia. Začal by som od toho, čo ich spája: spoločný rast.

V prvom podobenstve ide o pšenicu a kúkoľ, ktoré rastú spoločne, na tom istom poli (porov. Mt 13, 24-30). Je to obraz, ktorý nám pomáha čítať realisticky: v ľudských dejinách, ako aj v živote každého človeka, je prítomné tak svetlo, ako aj tieň, láska i sebectvo. Dobro a zlo sú dokonca prepletené do takej miery, že sa zdajú byť neoddeliteľné. Tento realistický prístup nám pomáha pozerať sa na dejiny bez ideológií, bez sterilného optimizmu i škodlivého pesimizmu. Kresťan, oživovaný Božou nádejou, nie je pesimista, ale nie je to ani naivný človek, ktorý by žil v rozprávkovom svete, ktorý by sa tváril, že nevidí zlo, a hovoril, že „všetko je v poriadku“. Nie, kresťan je realista: vie, že vo svete je pšenica aj kúkoľ, a pozerá sa do svojho vnútra, pričom uznáva, že zlo neprichádza len „zvonka“, že nie vždy sú na vine tí druhí, že si netreba „vymýšľať“ nepriateľov, s ktorými by bojoval, a tak sa vyhol nutnosti zažať svetlo vo svojom vnútri. Je si vedomý, že zlo vychádza zvnútra, vo vnútornom zápase, ktorý máme my všetci.

Dnešné podobenstvo nám však kladie otázku: keď vidíme, že pšenica a kúkoľ žijú vo svete spoločne, čo máme robiť? Ako sa máme správať? V príbehu by sluhovia ten kúkoľ radi vytrhali ihneď (porov. v. 28). Tento postoj je síce dobre mienený, ale impulzívny, ba aj agresívny. Človek si namýšľa, že môže vlastnými silami vytrhnúť zlo, aby dosiahol čistotu. Je to pokušenie, ktoré sa toľkokrát opakuje: „čistá spoločnosť“, „čistá Cirkev“, ale na dosiahnutie tejto čistoty človek riskuje, že bude netrpezlivý, neústupčivý, dokonca násilný voči tým, ktorí upadli do omylu. A tak sa spolu s kúkoľom vytrháva aj dobrá pšenica a bráni sa ľuďom, aby prešli istú cestu, aby rástli, aby sa zmenili. Počúvajme teda, čo hovorí Ježiš: „Nechajte oboje rásť až do žatvy“ (Mt 13, 30). Aký krásny je tento Boží pohľad, táto jeho milosrdná pedagogika, ktorá nás pozýva mať trpezlivosť s druhými, prijímať krehkosť, pomalosť a obmedzenia – či už v rodine, v Cirkvi alebo spoločnosti. Nie preto, aby sme si na to zvykli s postojom rezignácie alebo ospravedlňovania, ale aby sme sa naučili zasahovať s rešpektom a starali sa o dobrú pšenicu s miernosťou a trpezlivosťou. Vždy pamätajme na jedno: že očistenie srdca a definitívne víťazstvo nad zlom sú vo svojej podstate Božím dielom. A my, keď prekonáme pokušenie oddeľovať pšenicu a kúkoľ, sme pozvaní porozumieť, ktorý je najlepší spôsob a čas konať.

Myslím na starších ľudí a starých rodičov, ktorí už prešli dlhú cestu životom, a keď sa obzrú späť, vidia toľko krásnych vecí, ktoré sa im podarilo dosiahnuť, ale aj prehry, chyby, niečo, o čom povieme, „keby som sa mohol vrátiť v čase späť, už by som to neurobil“. Dnes sa však k nám Pán obracia so slovom útechy a pozýva nás, aby sme s pokojom a trpezlivosťou prijali tajomstvo života, aby sme súd prenechali jemu a nežili s výčitkami či nárekmi. Akoby nám chcel povedať: „Pozrite sa na to dobré zrno, ktoré vyklíčilo na ceste vášho života, nechajte ho ešte vyrásť, všetko zverte mne, ktorý vždy odpúšťam. Na konci bude dobro silnejšie ako zlo.“ Staroba je požehnaným časom aj z tohto dôvodu: je to obdobie, keď sa treba zmieriť, pozerať sa s nehou na svetlo, ktoré sa rozšírilo aj napriek tieňom, v dôvere a nádeji, že dobrá pšenica zasiata Bohom zvíťazí nad kúkoľom, ktorým chcel diabol zamoriť naše srdcia.

Pozrime sa teraz na druhé podobenstvo. Ježiš hovorí, že nebeské kráľovstvo je Božím dielom, ktoré pôsobí v dejinách tak ticho, až sa zdá byť tak malým a neviditeľným činom, ako je čin maličkého horčičného zrnka. Keď však toto zrnko vyrastie, „je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia na jeho konároch“ (Mt 13, 32). Aj náš život je taký, bratia a sestry: prichádzame na svet malí, stávame sa dospelými, potom staršími. Na začiatku sme malým semienkom, potom nás živia nádeje, realizujeme projekty a sny, z ktorých najkrajším snom je stať sa stromom, ktorý nežije sám pre seba, ale pre to, aby poskytoval tieň tým, ktorí po ňom túžia, a ponúkal priestor tým, ktorí si v ňom chcú postaviť hniezdo. V tomto podobenstve nakoniec starý strom aj vtáčiky rastú spoločne.

Myslím na starých rodičov: aké krásne sú tieto košaté stromy, pod ktorými si deti a vnúčatá stavajú svoje vlastné „hniezda“, spoznávajú atmosféru domova a zažívajú nežnosť objatia. Je to o spoločnom raste: zelenajúci sa strom a malé deti, ktoré potrebujú hniezdo, starí rodičia so svojimi deťmi a vnúčatami, seniori s mladými. Bratia a sestry, potrebujeme nové spojenectvo medzi mladými a staršími, aby miazga tých, ktorí majú za sebou dlhú životnú skúsenosť, zavlažovala výhonky nádeje tých, ktorí dospievajú. V tejto plodnej výmene sa učíme kráse života, vytvárame bratskú spoločnosť a v Cirkvi umožňujeme stretnutie a dialóg medzi tradíciou a novosťou Ducha.

Napokon je tu tretie podobenstvo, kde rastú spolu kvas a múka (porov. Mt 13, 33). Vďaka tomuto miešaniu rastie celé cesto. Ježiš používa práve sloveso „vmiesiť“, ktoré nás odkazuje na umenie „tajomstva spoločného života, vedieť sa zamiešať, stretávať sa, objať sa“ a „vyjsť zo seba samých a pripojiť sa k druhým“ (Evangelii gaudium, 87). To poráža individualizmus aj sebectvo a pomáha nám vytvárať ľudskejší a bratskejší svet. Dnešné Božie slovo je teda výzvou k bdelosti, aby sme v našich životoch a v našich rodinách neodsúvali starších ľudí na okraj. Dávajme si pozor, aby sa naše preplnené mestá nestali „koncentráciou osamelosti“; aby sa nestalo, že politika, povolaná zabezpečovať potreby tých najkrehkejších, zabudne na starších ľudí a dovolí trhu odsunúť ich na okraj ako „neproduktívny odpad“. Nech sa nestane, že v naháňaní sa v plnej rýchlosti za mýtmi o efektívnosti a výkonnosti nebudeme schopní spomaliť a sprevádzať tých, ktorí s námahou držia krok. Prosím, zamiešajme sa, rastime spoločne.

Bratia a sestry, Božie slovo nás pozýva, aby sme sa neoddeľovali, neuzatvárali sa do seba, nemysleli si, že to zvládneme sami, ale aby sme rástli spoločne. Počúvajme sa navzájom, nadväzujme dialóg, podporujme sa navzájom. Nezabúdajme na starých rodičov a seniorov: vďaka ich pohladeniu sme mnohokrát vstali zo zeme, znovu sme sa vydali na cestu, cítili sme sa milovaní, boli sme vnútorne uzdravení. Oni sa obetovali pre nás a my ich nemôžeme odstrániť zo zoznamu našich priorít. Rastieme spoločne, kráčajme vpred spoločne. Pán nech požehná naše kroky.

Preklad sr. Zuzana Škrinárová, SSS