Rím 16. júla (VaticanNews) V noci z 15. na 16. júla 1823 drobné uhlíky, ktoré náhodne zostali tlieť na streche, spôsobili dramatický požiar, ktorý spôsobil zrútenie veľkej časti starobylého paulínskeho kostola, ktorý bol v priebehu 30 rokov prestavaný a v roku 1854 znovu vysvätený Piom IX.
Poškodená strecha celú jar počas dažďov zatekala a teraz, keď nastali horúčavy, ju bolo potrebné opraviť, aby sa rovnaké problémy neopakovali na jeseň. V lete 1823 preto mnísi z Baziliky svätého Pavla za hradbami povolali na opravu robotníkov. Pätnásty júl je utorok a po skončení prác dvaja plechári, ako sa v Ríme nazývajú - prakticky zvárači - odborníci na klampiarstvo, ktorí boli na streche, uložili svoje náradie späť na miesto a odišli domov, pričom okrem iného uhasili cigaretové ohorky, ktoré použili pri svojej práci. Urobili však chybu, niektoré z tých nedopalkov ešte žeravili a nedopatrenie by malo fatálne následky. O 200 rokov neskôr o tom v zdokumentovanom článku píše Mons. Michele Pennisi, ktorý informuje o epizóde, ktorá vyvolala rozruch vo svete, a to nielen v katolíckom.
Poplach
Kláštor, v ktorom žijú mnísi, sa opiera o jednu stranu baziliky, ale v tom čase bol prázdny. Ostiensky vidiek je v horúčavách trochu nezdravý a bolo zvykom, že klerici sa v lete presťahovali do Trastevere, do vnútra Palazzo San Callisto. Pod múrmi kláštora istý Giuseppe Perna pasie svoje kravy, keď v jednom momente počuje čoraz hlasnejší rev. A veru, oči sa mu rozšíria, keď sa pohne, aby to skontroloval, a vidí, že budovu baziliky zachvátili plamene. Možno malý poryv vetra spôsobil prevrátenie panvice a vysypanie uhlíkov na krovy, čo bol začiatok katastrofy. Dvaja klerici, ktorí si udalosť všimli, sa ponáhľali na miesto a pokúsili sa niečo urobiť, čo sa hneď ukázalo byť ďaleko nad ich sily, a tak vyliezli na zvonicu a začali búchať kladivami, aby vyhlásili poplach.
Katastrofa
Hasiči z kasární svätého Ignáca konali rýchlo, len čo boli upozornení, ale včasnosť sa nevyrovnala prudkosti plameňov. Keď o dve hodiny neskôr dorazili pred baziliku tri vozy ťahané koňmi, záchranári boli konfrontovaní so scénou neskrotného pekla. Podarilo sa im však preraziť si cestu cez oheň po boku kláštora, jednej z mála budov, ktoré sa podarilo zachrániť. Oheň horí dlhých päť hodín a nakoniec zo strechy baziliky nezostalo nič. Vnútri všade tlejú trámy, bronzové Konštantínove dvere sa roztavili, stĺpy sa sčasti zrútili a sčasti stoja popraskané a nebezpečné. Všetko - mozaiky, zariadenie, portréty pápežov - je poškodené. Transept sa ako zázrakom nezrútil a plamene ušetrili majstrovské dielo Arnolfa Di Cambia, stredoveké cibórium. Apsida, triumfálny oblúk a kláštor sú tiež sčernené, ale stoja.
Nič netušiaci pápež
Medzitým sa mnohí Rimania tlačili a s hrôzou sledovali, ako sa odohráva hrozné divadlo. Jeden z veľkých chrámov kresťanstva, ktorý v roku 324 posvätil Silvester I., takmer zanikol. Na miesto prišlo aj niekoľko umelcov, aby na svojich plátnach zachytili fragmenty skazy, ktoré nám dnes pomáhajú pochopiť jej rozsah a emocionálny dopad. „Osudná hanba,“ ako čítame v dobovom periodiku Diario di Roma, alebo „strašný Vezuv,“ ako ju definoval Giuseppe Marocchi, je obrovská tragédia, o ktorej sa čoskoro dozvedel celý Rím, paradoxne okrem pápeža.
Pius VII Chiaramonti zomrel na smrteľnej posteli po tom, čo deväť dní predtým utrpel zlomeninu stehennej kosti. V mladosti bol jedným z mníchov u svätého Pavla a kardinál štátny sekretár Ettore Consalvi sa chcel vyhnúť tomu, aby mu spôsobil ďalšie bolesti, a radšej ho udržiaval v nevedomosti.
Rekonštrukcia
Bolo na jeho nástupcovi pápežovi Levovi XII., aby zvážil, ako dať Bazilike svätého Pavla nový život. Projekt je obrovský a ide o to - podobne ako v minulosti podporiť práce na Bazilike svätého Petra - osloviť kresťanstvo. Ide o "crowdfunding" ante litteram, ktorý Lev XII. odštartoval encyklikou Ad Plurimas, vydanou 25. januára 1825, na sviatok Obrátenia svätého Pavla.
A výsledok je mimoriadny. Príspevky prichádzali masovo nielen od katolíkov, ale dary nesmiernej hodnoty prišli do Ríma aj od pravoslávnych, moslimov a kráľovskej rodiny. Okná a alabastrové stĺpy prišli od egyptských kráľov a miestokráľov, zatiaľ čo cár Mikuláš I. poslal bloky malachitu a lazuritu, ktoré sa použili na bočné oltáre v transepte. Rok 1825 bol zároveň jubilejným rokom, ale nádeje Leva XII. na sprístupnenie aspoň časti baziliky boli čoskoro zmarené (pri tejto príležitosti bola otvorená Svätá brána v Santa Maria in Trastevere).
Obrovské stavebné práce pokračovali 30 rokov a obnovenú baziliku 10. decembra 1854 znovu vysvätil Pius IX. obklopený kardinálmi a biskupmi z rôznych častí sveta, ktorí prišli do Ríma na vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí.
Alessandro De Carolis - Vatican News
