Bratislava 13. júla (TK KBS) V nedeľu 16. júla je v katolíckom kalendári spomienka Preblahoslavenej Panny Márie Karmelskej. V tomto roku sa slávi iba v chrámoch nesúcich tento titul, lebo spomienka pripadá na 15. nedeľu v Cezročnom období, a nedeľu deň Pána nie je možné vytlačiť.  

Toto pomenovanie sa vzťahuje na pohorie Karmel v Izraeli a na rehoľu karmelitánov. Hebrejské slovo „karmel“ znamená záhrada alebo sad. Vrchy Karmelu ho pripomínajú, keď sa na krátky čas v roku pokryjú zeleňou. V Biblii je pohorie symbolom krásy a kypriaceho života.

Najznámejšou udalosťou, ktorá sa k tomuto miestu v Biblii viaže, je zápas o vieru Izraela v dobe proroka Eliáša (9. storočie pred Kristom). Charakter pohoria poskytoval dobré podmienky na život v ústraní. V kresťanskej epoche sa na hore Karmel už od 6. storočia zdržiavali pustovníci. Dejiny karmelitánskeho škapuliara sa však začínajú až v 12. stor. Po prechodnom oslobodení Svätej zeme križiakmi sa vytvorila okolo r. 1155 na Karmeli väčšia mníšska komunita z pútnikov a niektorých križiakov. Zakladateľ karmelitánov sv. Bertold sa v roku 1185 usadil so svojimi desiatimi spoločníkmi v jaskyni proroka Eliáša na hore Karmel a žil tam ako pustovník. On i jeho nasledovníci žili ako duchovní synovia  proroka Eliáša a prezývali sa bratmi Najsvätejšej Panny Márie z hory Karmel. Jeruzalemský latinský patriarcha im niekedy v rokoch 1206-1214 zostavil stanovy, ktoré v r. 1226 schválil pápež Honorius III. Prví karmelitáni tvorili vo Svätej zemi komunitu, no žili ako pustovníci v oddelených celách, kde sa venovali modlitbe a práci. Stretali sa v oratóriu iba na spoločnú modlitbu a bohoslužbu. Žili v mlčaní, pôste a konali tvrdé skutky pokánia. Zvlášť si uctievali Pannu Máriu. Ale už o niekoľko desaťročí im hrozil zánik, keď ich v polovici 13. storočia tlak moslimov donútil presídliť sa do Európy.

Podľa tradície sa vtedajšiemu generálnemu predstavenému Šimonovi Stockovi, ktorý keď spozoroval nebezpečenstvo hroziace rádu, prosil Najsvätejšiu Pannu o pomoc. V noci z 15. na 16. júla 1251 uzrel Najsvätejšiu Pannu Máriu v sprievode anjelov, Panna Mária mu podala škapuliar hnedej farby. Vtedy počul tieto Máriine slová: „Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Je to znak spásy, záchrana v nebezpečenstvách, znamenie pokoja a večného záväzku.“ Panna Mária mu teda venovala škapuliar na znak svojej ochrany a pomoci. Preto sa Karmelská Panna Mária nazýva aj Škapuliarska. Svätý Šimon Stock po tomto zjavení založil Bratstvo nerehoľných členov, cez ktorých šíril úctu k Panne Márii Karmelskej a k svätému škapuliaru po celom svete. Kvôli prenasledovaniu sa v 13. stor. rozhodli presídliť do Európy. Odplávali na Cyprus, Sicíliu, do Francúzska a Anglicka. Tam sa prispôsobili západokresťanskému typu kláštorných mníchov v žobravých rádoch.

Začiatkom 14. storočia sa Najsvätejšia Panna Mária ukázala pápežovi Jánovi XXII. a odporúčala mimoriadnu starostlivosť o "jej karmelitánsky rád". Sľúbila hojné milosti a spásu tým, čo patria do rádu a verne zachovávajú svoje sľuby. Podobne aj tým, čo patria do Bratstva sv. škapuliara, zachovávajú cnosť čistoty podľa stavu a modlia sa za Cirkev. Nakoniec sľúbila všetkým mimoriadnu milosť, známu pod názvom "sobotná výsada": "Ja, ich Matka, ich v prvú sobotu po smrti vyslobodím z očistca a zavediem na horu večného života." Pápež Ján XXII. potom v roku 1322 vydal bulu "Sacratissimo uti culmine", ktorou potvrdil spomenutý druhý prísľub sobotnej výsady. Neskôr pápeži dovolili sláviť sviatok v niektorých katolíckych krajinách.

Najvýznamnejším dňom rehole je 16. júl 1726, keď sa spomienka Preblahoslavenej Panny Márie začala sláviť aj v rímskom kalendári. Napokon 24. septembra 1726 pápež Benedikt XIII. rozšíril toto dovolenie na celú Cirkev. S nosením plátenných škapuliarov sú spojené viaceré prisľúbenia a milosti. Veriaci ich používajú dodnes.

Škapuliar, z latinského slova scapula – lopatka, označuje pôvodne časť odevu. Je to pás látky (okolo 40 cm široký s otvorom pre krk a hlavu), ktorý splýva z pliec vpredu i vzadu. Je bežnou súčasťou rehoľného oblečenia nielen u karmelitánov. To je riadny, veľký škapuliar.

Menší alebo stredný škapuliar nosia členovia tretieho rádu patričnej rehole. Ten pozostáva z dvoch štvorcových kusov látky (vo farbe rehoľného škapuliara) spojených dvoma stuhami na okrajoch tak, aby sa dal prevesiť cez hlavu, pričom jeden kus látky je na prsiach a druhý na chrbte.

Tretí, malý škapuliar, pozostáva z dvoch malých štvorčekov takej istej látky (spojených tenkými stužkami alebo šnúrkami) a je určený pre nečlenov rehole. Prijímajú ho pri osobitnom zasväcujúcom obrade a nosia ho pod svojím normálnym oblekom.

Apoštolská stolica zaradila škapuliar medzi sväteniny. Svojou mocou potvrdila výsady škapuliara, opierajúc ich účinnosť o modlitby celej Cirkvi. Uvedomovala si, že vytrvalé nosenie tohto znaku osobitného zasvätenia stále pripomína veriacemu plnenie kresťanských povinností a robí ho účastným na duchovných dobrodeniach karmelitánskej alebo inej rehole. Okrem toho druhý uvedený prísľub sa viazal na podmienky vedúce k väčšej kresťanskej dokonalosti: na čistotu života primeranú svojmu stavu a na dennú modlitbu tzv. malých hodiniek k Panne Márii. Toto recitovanie mariánskeho breviára môže splnomocnený kňaz (príp. spovedník) zameniť za inú modlitbu alebo za pôst či iný druh sebazaprenia podľa možností toho-ktorého jedinca. Škapuliar sa popri ruženci stal jednou zo základných mariánskych pobožností. V súčasnosti je pobožnosť k sv. škapuliaru známa nielen v Európe, ale na celom svete. Treba pripomenúť, že pápež sv. Ján Pavol II. nosil posvätný škapuliar od detstva. Keďže nepretržité nosenie plátenného škapuliara sa vo viacerých povolaniach (baníci, hutníci, vojaci...) stretalo s vážnymi ťažkosťami, pápež sv. Pius X. dovolil (16. dec. 1910) namiesto plátenného škapuliara nosiť škapuliarsky medailónik. Ten má na jednej strane obraz Božského Srdca a na druhej obraz Panny Márie.

Malý škapuliar sa stal taký populárny, že okrem karmelitánskeho vznikli aj škapuliare iných rehoľných spoločností a bratstiev (napr. trinitárov, servítov, františkánov, lazaristov a i.). Prakticky  škapuliar pozostáva z dvoch malých kúskov látky, spojených dvoma stužkami. Obvykle je na nich znázornené videnie Panny Márie Karmelskej a obraz Panny Márie s Ježiškom. Škapuliar sa prijíma zvláštnym obradom len raz a odovzdáva ho kňaz, diakon, alebo iná poverená osoba. Plátenný škapuliar môže nahrádzať medailón, na ktorom je vyobrazené Srdce Ježišovo a obraz Panny Márie Karmelskej. Každý, kto nosí škapuliar, zaväzuje sa žiť podľa evanjelia.

Pri príležitosti tejto spomienky sa konajú na viacerých miestach mariánske púte. Na Slovensku sú najznámejšie pútnické miesta Preblahoslavenej Panny Márie Škapuliarskej napríklad v Topolčiankach, Gaboltove, Domaniži, Stropkove, Trstenej či Bôrke.

_
Zdroj: Archív TK KBS / Revidoval: Daniel Dian