Vatikán 10. júla (VaticanNews) Posledným na zozname nových kardinálov je 96-ročný otec Luis Dri, kapucín, ktorý mnoho rokov spovedá vo Svätyni Panny Márie z Pompejí v Buenos Aires. Večer pred svätostánkom vždy prosil o odpustenie, že odpúšťa veľmi veľa, slovami: „Sám si mi dal zlý príklad!“
ANDREA TORNIELLI - Vatican News
Je na poslednom mieste na zozname, ale rozhodnie nie na poslednom mieste v srdci Jorgeho Maria Bergoglia. Keď pápež František oznamoval zoznam nových kardinálov, ktorí na kozistóriu 30. septembra dostanú purpurový biret, uzavrel ho vyslovením mena staršieho františkánskeho rehoľníka, ktorý od roku 2007, keď odišiel do dôchodku, žije vo zvukotesnej spovednici svätyne Panny Márie z Pompejí v Buenos Aires: Je to brat Luis Pascual Dri, kapucín, ktorý sa narodil 17. apríla 1927 vo Federación v argentínskej provincii Engre Ríos v rodine, kde sa všetky deti okrem jedného zasvätili Bohu v rehoľnom živote.
František ho spomínal niekoľkokrát. Prvý raz to bolo 6. marca 2014, počas tretnutia s rímskymi farármi. O niekoľko mesiacov neskôr, 11. mája 2014, tento príklad zopakoval v homílií počas svätej omše pri sviatosti vysviacky. Opäť ho citoval v knihe-rozhovore „Božie meno je milosrdenstvo“, potom ho znovu uviedol vo februári 2016 pri homílii svätej omše v chráme sv. Petra s bratmi kapucínmi a znovu pri stretnutí s jubilujúcimi spovedníkmi. Vo februári 2017 podaroval pápež rímskym farárom výtlačok knihy „Nebojte sa odpúšťať“ so životopisom otca Dri. Keď sa hovorí o spovedi a prijímaní kajúcnikov vo spovednici, myšlienky pápeža Bergoglia vždy smerujú k nemu.
„Spomínam si na jedného veľkého spovedníka, otca kapucína, ktorý vykonával svoju službu v Buenos Aires. Raz za mnou prišiel a chcel sa so mnou rozprávať. Povedal mi: „Prosím vás o pomoc, pred spovednicou mám vždy toľko ľudí, ľudí každého druhu, pokorných i menej pokorných, ale tiež mnoho kňazov… Veľa odpúšťam a niekedy mám škrupule, že som odpustil príliš veľa“. Hovorili sme o milosrdenstve a ja som sa ho opýtal, čo robí, keď má ten škrupulózny pocit. Odpovedal mi takto: „Idem do našej malej kaplnky pred svätostánok a hovorím Ježišovi: Pane, odpusť mi, pretože som odpustil príliš veľa. Ale bol si to ty, kto mi dal zlý príklad!“ Na to nikdy nezabudnem. Keď kňaz takto prežíva milosrdenstvo sám na sebe, môže ho dávať druhým“.
Pred siedmimi rokmi sme ho išli hľadať do svätyne zasvätenej Panne Márii z Pompejí v Buenos Aires. Bolo tam veľmi málo ľudí, bolo pomerne dusné popoludnie. Otvorená bola iba jedna spovednica, vnútri čakal mních v kapucínskom habite, medzi bielymi akustickými panelmi, ktoré sú podobné tým zo starých rozhlasových štúdií. Bol to on. Povedal nám, prečo ho pápež tak často cituje. „Ja, keď to zhrniem, nie som zrovna škrupulózny, ale povedzme, že v spovednici si trochu robím starosti. Keď bol kardinálom v Buenos Aires, mal som k nemu veľkú dôveru, chodil som za ním a rozprával sa s ním a raz som sa mu s tým všetkým zdôveril. Povedal mi: „Odpúšťaj, odpúšťaj, musíš odpúšťať.“ A ja som povedal: áno, odpúšťam, ale potom vo mne zostáva určitý nepokoj, a preto potom chodím za Ježišom a hovorím mu, že to on ma to naučil, že mi dal zlý príklad, pretože odpúšťal všetko, nikdy nikoho neodmietal. Je vidieť, že tieto slová Bergoglia zasiahli, utkveli mu v pamäti. Vie, že veľa spovedám, mnoho hodín, celý deň. A raz poradil niektorým kňazom, aby za mnou prišli kvôli nejakému problému a porozprávali sa so mnou, ja som ich vypočul a teraz sme veľkí priatelia, s niektorými z nich často chodíme, rozprávame sa a oni si vedú veľmi dobre duchovne, pastoračne. Musím pápežovi veľmi poďakovať za túto dôveru, ktorú do mňa vložil, pretože si ju nezaslúžim. Nie som človek, kňaz, rehoľník, ktorý má za sebou štúdiá, nemám doktorát, nemám nič. Ale život ma veľa naučil, život ma poznamenal, a pretože som sa narodil veľmi chudobný, cítim, že musím mať vždy slovo milosrdenstva, pomoci, blízkosti pre každého, kto sem príde. Nikto by nemal odchádzať s pocitom, že nebol pochopený, že sa ním pohŕdalo alebo že bol odmietnutý“.
Rehoľník, ktorý trávi každé dopoludnie i popoludnie v spovednici a pokracuje „dokiaľ nezasnú sviece“, nemal pre svojich „kolegov“ spovedníkov žiadnu zvláštnu radu: „To, čo hovorí pápež. Nemôžem povedať nič iné, pretože to cítim, pretože to žijem. Milosrdenstvo, porozumenie, vložiť celý život do počúvania, pochopiť, dokázať sa vžiť do kože druhého človeka, pochopiť, čo sa deje. Nesmieme byť, počnúc mnou, úradníkmi, ktorí iba niečo urobia: „Áno, dal som mu rozhrešenie“, „Áno, alebo nie, a to je všetko“. Práve naopak. Myslím, že musíme mať určitú blízkosť, osobitnú ústretovosť, pretože niekedy sú ľudia, ktorí veľmi dobre nevedia, čo je to spoveď. „Neľakajte sa, neboj te sa“. Spoveď… jediné, čo je k nej treba, je túžba byť lepší, nič iné. Nemusíte myslieť na to, s kým, koľkokrát alebo to, či ono. Všetky tieto veci nepomáhajú ničomu. Mám pocit, že človeka vzďaľujú. A ja musím ľudí priviesť k Bohu bližšie, bližšie k Ježišovi“.
Kajúcnikom pritom rehoľník, ktorý bude teraz zaodetý do purpuru, vždy dával túto radu: „Nebojte sa. Vždy ukazujem tento obraz, tento obraz, ktorý predstavuje Otcovo objatie márnotratného syna. Pretože sa ma pýtajú: „Ale odpustí mi Boh?“. VeďBoh vás objíma, Boh vás miluje, Boh kráča s vami, Boh prišiel odpustiť, nie trestať, prišiel, aby bol s nami, opustil nebo, aby bol s nami. Tak, ako sa môžeme báť?! Pripadá mi to skoro ako s nami, absurdita, ako neznalosť, ako chybná predstava o našom Bohu Otcovi“.
Otec Dri pripomína postavu otca Leopolda Mandiča, ktorý mal rovnaký postoj k ľuďom v spovednici. „Áno, áno, dosť dobre ho poznám, čital som jeho životopis a veľa som sa od neho naučil,“ zdôveril sa argentínsky rehoľník, „učil som sa tiež od otca Pia: bol som s ním v roku 1960. A to všetko ma veľa naučilo. Bol som s pátrom Piom, chodil som k nemu na spoveď, v roku 1960 som bol v rovnakom kláštore. Svätý Leopold a svätý Pio ma toľko toho naučili, toľko krásnych vecí o milosrdenstve, láske, pokoji, blízkosti. I keď bol páter Pio taký silný, taký energický, keď musel počúvať a odpúšťat, bol to Ježiš“.
