Vatikán 7. júla (VaticanNews) Pápež František napísal predslov ku knihe „Paolo Dall’Oglio - Môj testament“. Publikácia vychádza vo vydavateľstve Centro ambrosiano pri príležitosti desiateho výročia zmiznutia talianskeho jezuitu v Sýrii. Svätý Otec zdôrazňuje jeho špecifické povolanie k ceste bratstva v moslimskom kontexte.
Páter Paolo, ktorý by v novembri slávil 69. narodeniny, založil ekumenickú a zmiešanú mníšsku komunitu v Deir Mar Musa na mieste starobylého sýrskeho kláštora zo VI. storočia. Za svoje protirežimové a mierové postoje bol v roku 2012 vyhostený zo Sýrie. V roku 2013 sa mu podarilo dostať do sýrskej Rakky, hlavného mesta ISISu, aby pokračoval vo svojom úsilí o pokoj a zmierenie. Dňa 29. júla zmizol a odvtedy o ňom nie sú správy.
Nová kniha obsahuje komentáre pátra Paola k regule jeho mníšskej komunity inšpirovanej spiritualitou púštnych otcov, ku ktorej páter Dall’Oglio pripája svedectvo o Kristovej láske v arabsko-moslimskom kontexte. Kniha ukazuje jeho otvorenosť voči dialógu s islamom a úsilie o pokoj a nenásilie.
Pápež František v predslove okrem iného píše:
„Od chvíle, keď sme stratili všetky správy o pátrovi Paolovi, uplynulo desať rokov. S veľkou odvahou hľadal v severnej Sýrii kontakt s únoscami dvoch biskupov, jedného sýrsko-pravoslávneho a druhého grécko-pravoslávneho, ktorí boli unesení niekoľko týždňov predtým. Potom prišla tma. Jeho rodine a priateľom bolo až doteraz odopreté dokonca aj gesto úcty v podobe prinavráteného tela, nad ktorým by mohli plakať a ktoré by mohli dôstojne pochovať.
Nemáme slová, ktorými by sme vyjadrili túto bolesť a nie sme schopní uviesť meno a dôvod nenávisti jeho možných prenasledovateľov. Vieme však, čo by on nechcel: nechcel by obviniť islam ako taký zo svojho záhadného a dramatického zmiznutia; nechcel by sa zrieknuť toho vášnivého dialógu, v ktorý vždy veril s cieľom „zachrániť islam a moslimov“, ako znie jedna z noriem jeho Reguly. V tomto mal páter Paolo veľmi jasno. Neignoroval problémy, počúval príbehy utrpenia svojich arabských kresťanských bratov, koptov, chaldejcov, maronitov, asýrčanov... Cítil však, že špecifickým povolaním jeho samého a jeho mníšskej komunity je cesta bratstva.
Ako tvrdil páter Paolo, „bez ohľadu na situáciu a berúc do úvahy to najhoršie, čo sa môže stať, zostáva pre tých kresťanov, ktorí sú povolaní Bohom, úloha lásky ku všetkým moslimom“. Nešlo o politickú taktiku, ale o pohľad misionára, ktorý predovšetkým na sebe zakúša silu Kristovho milosrdenstva. Pohľad, ktorý nie je fundamentalistický, ale jemný, plný tej nádeje, ktorá nesklame, pretože spočíva v Bohu. Vždy otvorený pre úsmev. Preto je dojímavé znovu si dnes prečítať niektoré prorocké pasáže textu, ktorý sa tak veľmi podobá duchovnému testamentu. Najmä keď páter Paolo hovorí o dni svojej poslednej obety za Ježiša: „Hovorím: naše povolanie v moslimskom kontexte by mal zdobiť smiech radosti. A nech je dňom radosti, ak Boh dá, ten deň, keď okúsime poslednú obetu za Ježiša a prosme o túto milosť; lebo je to milosť, ktorú nikto nemôže pripísať sebe.“
Zuzana Klimanová - Vatikán
