Vatikán 30. júna (VaticanNews) Pápež František vo štvrtok 29. júna pri svätej omši na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla požehnal páliá pre 32 nových arcibiskupov metropolitov. V homílii vyzdvihol dve rozdielne odpovede oboch apoštolov: nasledovanie a ohlasovanie. Keď nás Kristus volá, nemôžeme to odkladať: „Dávajte si pozor na niektoré výhovorky maskované za falošnú duchovnosť: sú to diablove ľsti, ktoré nám kradnú dôveru v Božiu milosť a nútia nás veriť, že všetko závisí od našich vlastných schopností.“

Videozáznam (zdroj: VaticanNews) 

Homília Svätého Otca Františka

Peter a Pavol, dvaja apoštoli zamilovaní do Pána, dva piliere viery Cirkvi. A keď rozjímame o ich životoch, dnešné evanjelium k nám prichádza s otázkou, ktorú Ježiš kladie svojim: „Za koho ma pokladáte?“ (Mt 16, 15). Toto je základná a najdôležitejšia otázka: Kto je pre mňa Ježiš? Kým je Ježiš v mojom živote? Pozrime sa, ako na túto otázku odpovedali obaja apoštoli.

Petrova odpoveď by sa dala zhrnúť do jedného slova: nasledovanie. Peter žil v nasledovaní Pána. Keď sa Ježiš v ten deň v Cézarei Filipovej pýtal učeníkov, Peter odpovedal krásnym vyznaním viery: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Bezchybná, precízna, výstižná odpoveď, mohli by sme povedať dokonalá „katechizmová“ odpoveď. Ale táto odpoveď je ovocím cesty: až po prežití fascinujúceho dobrodružstva nasledovania Pána, po takom dlhom putovaní s ním a za ním, Peter dospieva k duchovnej zrelosti, ktorá ho z milosti vedie k takému priezračnému vyznaniu viery.

Samotný evanjelista Matúš nám hovorí, že všetko sa začalo jedného dňa, keď pozdĺž Galilejského mora prechádzal Ježiš a zavolal ho spolu s jeho bratom Ondrejom „a oni hneď opustili siete a išli za ním“ (Mt 4, 20). Peter zanechal všetko, aby nasledoval Pána. A evanjelium zdôrazňuje „ihneď“: Peter nepovedal Ježišovi, že si to ešte rozmyslí, nerobil si výpočty, či sa mu to oplatí, nehľadal výhovorky, aby rozhodnutie odložil, ale zanechal siete a išiel za ním bez toho, aby si vopred vypýtal nejakú istotu. Všetko objavoval zo dňa na deň, keď nasledoval Ježiša a kráčal za ním. A nie náhodou posledné slová v evanjeliu, ktoré mu Ježiš adresuje, sú: „Nasleduj ma“ (Jn 21, 22), to je nasledovanie.

Peter nám teda hovorí, že na otázku „kto je pre mňa Ježiš?“ nestačí odpovedať bezchybnou doktrinálnou formulkou, ba dokonca ani myšlienkou, ktorú sme si raz a navždy vymysleli. To nie. Práve nasledovaním Pána sa ho učíme poznávať každý deň; práve tým, že sa stávame jeho učeníkmi a prijímame jeho slovo, sa stávame jeho priateľmi a zakúšame jeho premieňajúcu lásku. To „ihneď“ rezonuje aj pre nás: ak môžeme v živote odkladať mnohé veci, nasledovanie Ježiša sa odkladať nedá; tam nemôžeme váhať, nemôžeme sa vyhovárať. A pozor, pretože niektoré výhovorky sa maskujú za falošnú duchovnosť, ako keď napríklad hovoríme „nie som toho hoden“, „nie som toho schopný“, „čože by som už ja mohol urobiť?“. Je to trik diabla, ktorý nám kradne dôveru v Božiu milosť a núti nás veriť, že všetko závisí od našich schopností.

Odpútať sa ihneď od našich pozemských istôt a nasledovať Ježiša každý deň: to je výzva, ktorú nám dnes Peter adresuje, keď nás vyzýva, aby sme boli Cirkvou v nasledovaní. Cirkvou, ktorá túži byť Pánovým učeníkom a pokornou služobníčkou evanjelia. Len tak bude schopná viesť dialóg so všetkými a stane sa miestom sprevádzania, blízkosti a nádeje pre ženy a mužov našej doby. Len tak budú môcť aj tí, ktorí sú nám vzdialenejší a často na nás hľadia s nedôverou alebo ľahostajnosťou, konečne uznať s pápežom Benediktom: „Cirkev je miestom stretnutia so Synom živého Boha, a tak je miestom stretnutia medzi nami“ (Homília na druhú adventnú nedeľu, 10. decembra 2006).

A teraz prichádzame k apoštolovi pohanov. Ak Petrova odpoveď spočívala v nasledovaní, Pavlova odpoveď je ohlasovanie, ohlasovanie evanjelia. Aj pre neho sa všetko začalo milosťou, Pánovou iniciatívou. Na ceste do Damasku, keď hrdo prenasledoval kresťanov, zabarikádovaný vo svojom náboženskom presvedčení, vzkriesený Ježiš mu vyšiel v ústrety a oslepil ho svojím svetlom, alebo skôr vďaka tomuto svetlu si Šavol uvedomil, aký bol slepý: uzavretý v pýche svojej prísneho dodržiavania zákona zrazu objavil v Ježišovi naplnenie tajomstva spásy. A v porovnaní so vznešenosťou Kristovho poznania odteraz považuje všetky svoje ľudské a náboženské istoty za „odpadky“ (porov. Flp 3, 7 - 8). A tak Pavol zasväcuje svoj život cestovaniu po súši i po mori, po mestách i po dedinách, pričom sa neštíti znášať ťažkosti a prenasledovanie, aby mohol ohlasovať Ježiša Krista. Pri pohľade na jeho históriu sa takmer zdá, že čím viac ohlasuje evanjelium, tým viac poznáva Ježiša. Hlásanie Slova iným mu tiež umožňuje preniknúť do hĺbky Božieho tajomstva; on, Pavol, ktorý napísal: „Beda mi, keby som neohlasoval evanjelium!“ (1 Kor 9, 16); on, ktorý vyznáva: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21).

Pavol nám teda hovorí, že na otázku „kto je pre mňa Ježiš?“ sa neodpovedá vnútornou religiozitou, ktorá by nás nechala spokojných bez zásahu nadšenia, aby sme prinášali evanjelium iným. Apoštol nás učí, že rastieme vo viere a v poznaní Kristovho tajomstva tým viac, čím viac sme jeho ohlasovateľmi a svedkami. Vždy sa tak deje: keď evanjelizujeme, sme evanjelizovaní. Slovo, ktoré prinášame druhým, sa nám vracia, pretože v miere, v akej dávame, oveľa viac dostávame (porov. Lk 6, 38). To je potrebné aj pre Cirkev v súčasnosti: postaviť ohlasovanie do centra pozornosti. Byť Cirkvou, ktorá sa neunaví opakovať: „pre mňa je žiť Kristus“ a „beda mi, ak by som evanjelium nehlásal“. Byť Cirkvou, ktorá potrebuje ohlasovanie ako kyslík k dýchaniu, ktorá nemôže žiť bez toho, aby odovzdávala objatie Božej lásky a radosť z evanjelia.

Bratia a sestry, oslavujme Petra a Pavla. Oni odpovedali na základnú otázku života - kto je pre mňa Ježiš? - tým, že žili nasledovanie a ohlasovali evanjelium. Je krásne, ak rastieme ako Cirkev nasledovania, ako pokorná Cirkev, ktorá nikdy nepovažuje hľadanie Pána za samozrejmosť. Je krásne, ak sa staneme Cirkvou, ktorá vychádza von, ktorá nenachádza svoju radosť vo veciach sveta, ale v ohlasovaní evanjelia svetu, aby sme zasiali otázku o Bohu do sŕdc ľudí. Prinášať Pána Ježiša všade, s pokorou a radosťou: v našom meste Ríme, v našich rodinách, vo vzťahoch a susedstvách, v občianskej spoločnosti, v Cirkvi, v politike, v celom svete, najmä tam, kde číha chudoba, znevažovanie a opovrhovanie.

A dnes, keď niektorí naši bratia arcibiskupi prijímajú pálium, ako znak spoločenstva s Rímskou cirkvou, by som im chcel povedať: buďte apoštolmi ako Peter a Pavol. Buďte učeníkmi v nasledovaní a apoštolmi v ohlasovaní, noste krásu evanjelia všade spolu s celým Božím ľudom. A napokon by som chcel srdečne pozdraviť delegáciu ekumenického patriarchátu, ktorú sem vyslal môj drahý brat Jeho Svätosť Bartolomej. Ďakujem vám za vašu prítomnosť: kráčajme spoločne vpred v nasledovaní a ohlasovaní Slova, rastúc v bratstve.

Nech nás sprevádzajú a prihovárajú sa za nás Peter a Pavol.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News: Martin Jarábek)