Košice 7. apríla (TK KBS) Vo Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) slávil košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Bernard Bober so všetkými kňazmi košickej arcidiecézy Missu Chrismatis (omšu svätenia olejov). Prinášame plné znenie homílie arcibiskupa Bobera.
-
Milý brat v biskupskej službe, biskup Marek, bratia kňazi, diakoni, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Mysleli sme si, že v období po pandémii si trošku vydýchneme, ale zdá sa, že sme sa ešte viac rozbehli. Akoby tých povinností, podnetov a úloh pribudlo. Vojnová i energetická kríza vyskúšali našu trpezlivosť a len pomaličky sa spamätávame z preľaknutia, ktoré nám spôsobili vysoké účty za energie v našich kostoloch a farských budovách.
Tento stres nás môže ľahko priviesť k frustrácii a možno aj k chuti rezignovať. Máme možno pocit, že ľudia sú náročnejší i menej vďační za našu službu, a azda, že aj naši predstavení sú od nás ďaleko a nezaujímajú ich naše starosti a problémy.
Zdieľané trápenie je polovičným trápením. Tak sa zvykne hovoriť medzi ľuďmi. Práve v situáciách, keď človek naráža na hranice a limity svojich možností, je dobré keď mu niekto dá signál a povie: Som pri tebe, neboj sa! Budem ťa sprevádzať na neľahkej ceste!
Toto zdieľanie a sprevádzanie si často nevyžaduje žiadne veľké a dlhé reči. Veľa pomôžu aj malé gestá, ktorými môžeme prejaviť blízkosť a podporu. Naozaj platí, že ochota počúvať a pár viet povzbudenia upokojí situáciu a pomôže nájsť nový pohľad na prežité udalosti.
Ježiš Kristus je pre veriaceho človeka a pre nás kňazov zvlášť, najlepším sprievodcom a spoločníkom na ceste života. On nenecháva svojich pomazaných na pochybách, neopúšťa ich v pochybnostiach a trápení. Ježiš kráča s nami. A dokonca, mohli by sme povedať, že on je s nami v našej službe, on nás uschopňuje ísť ďalej a slúžiť. My mu však musíme dovoliť, aby nám aj on poslúžil svojim odpustením, aby nás umyl, aby nám dal rásť a vyzrievať v obetovaní celého svojho života.
Dnes pri požehnaní olejov a posvätení krizmy, si pripomíname, že vo všetkom čo robíme, sme závislí na Ježišovi, na jeho milosti a jeho sile. Sami nemôžeme nič urobiť. Sme ním pomazaní, aby sme konali Eucharistiu a vysluhovali sviatosti a aby sme slúžili, tak ako on neprestajne slúži nám.
Chcem si dnes spomenúť na všetkých našich kňazov, aj na tých, ktorí nás predišli do večnosti, lebo slúžili verne až do posledného dychu. Vďačne myslím aj na vás, ktorí s veľkým nasadením slúžite v nemocniciach, na školách, v ozbrojených silách, v charite, na našom úrade, a vo formačnom procese či už na fakulte alebo v seminári.
Minulý rok vo Štvrtok Pánovej večere si Svätý Otec František zvlášť všimol a vyzdvihol službu diecéznych kňazov v pastorácii. Hovoril o kňazoch, ktorí sú farármi štyroch, piatich či siedmich dediniek, v horách, a chodia z jednej do druhej, a ktorí poznajú ľudí. Pápež povedal: Raz mi jeden z tých kňazov hovoril, že v tých dedinách pozná mená všetkých ľudí. „Naozaj?!“ – opýtal som sa. A on hovorí: „Aj mená psov!“ Poznajú všetkých. Kňazská blízkosť. Skvelí, výborní kňazi.
Milí bratia kňazi! Dnes, keď si obnovujeme svoju kňazskú vernosť a ochotu služby, myslím aj na vás, ktorí ste vystavení znevažovaniu, predsudkom a ponižovaniu. Myslím aj na kňazov, ktorí si prechádzajú nejakou krízou a nevedia nájsť východisko zo svojich problémov. Všetkých vás vo svojom srdci prinášam a kladiem na oltár.
Všetci sme hriešni, toto si potrebujeme pripomínať, aby sme dovolili Ježišovi poslúžiť nám, aby sme mu dovolili umyť nám nohy. Keď takto sami na sebe pocítime silu Božieho odpustenia a uzdravenia, potom aj naše srdce bude veľké a štedré v odpúšťaní. Potom sa už nebude báť a ani hanbiť objať naše kríže.
Všimnime si, prečo Pán objal kríž v jeho celku? Prečo Ježiš objal celé utrpenie? Objal zradu a opustenie svojimi priateľmi už od poslednej večere, prijal nezákonné uväznenie, zmanipulovaný súd, neprimeraný rozsudok, bezdôvodné zauškovania, bitky a pľuvance. Dobre vieme, že to urobil len z lásky k nám a aj preto, aby nám dal príklad ako máme aj my riešiť podobné situácie.
V liste Rimanom nás apoštol na jednom mieste vyzýva, aby sme nielen svoj život a svoju službu, ale ešte aj svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu. A okrem toho odporúča: A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé (Rim 12, 1-2).
Ďakujem dnes Bohu za vás, bratia kňazi. A ďakujem aj za vašu schopnosť prijať svoje ťažkosti, trápenia i kríže, za vašu schopnosť obety, a tiež aj schopnosť priznať si chybu, a ak treba aj ospravedlniť sa za zlé rozhodnutia. Toto je skutočná škola pokory a úprimnosti. Toto sú silné magnety na stále väčšie dary Božej milosti pre našu kňazskú službu.
Nebojme sa viac delegovať naše starosti o život farnosti aj na laikov. Niekedy nechceme pustiť isté veci z rúk, lebo v tom cítime akoby svoju moc a chceme mať všetko pod kontrolou. Učme sa aj my viac dôverovať našim veriacim, ktorí chcú a cítia spoluzodpovednosť za život farského spoločenstva.
Takto naši veriaci nebudú iba konzumnou cirkvou, ktorá čaká iba na inštrukcie od svojho duchovného otca. Iba vo vzájomnej dôvere sa môže budovať cirkev ako skutočná duchovná rodina v živej interakcii.
Milí bratia! Pán je s nami vo všetkom čo robíme, na každom kroku našej služby. A ak si toto budeme neustále pripomínať, vtedy sa aj naše najväčšie sklamania, frustrácie, hnevy, beznádeje a smútky zmenia na radosť z jeho prítomnosti. Povzbudzujme a dvíhajme sa navzájom svojimi kňazskými priateľskými radami i modlitbami jedni za druhých. Amen.
_
Fotogaléria
