Bratislava 3. apríla (TK KBS) V apríli si mladí muži, ktorí majú záujem stať sa kňazmi, môžu podávať prihlášky na štúdium na bohosloveckých fakultách. O povolaní a rozhodovaní sa pre kňazstvo poskytol Tlačovej kancelárii KBS rozhovor rektor Kňazského seminára v Bratislave Pavol Mikula.

Ako nám Boh zjavuje svoju vôľu, ktorá sa týka povolania?

V prvom rade je dobré si uvedomiť, že Boh nás všetkých volá. Prišli sme na svet, pretože nás Boh povolal k životu. A nie len k tomuto pozemskému životu, ale k životu s ním. Boh nás neustále volá, aby sme vstúpili do vzťahu s ním. Celé Sväté Písmo je plné rozprávaní o konkrétnych ľuďoch, ktorých Boh povolal predovšetkým k bližšiemu vzťahu s ním, a potom aby aj im zveril nejakú úlohu: Abrahám, Mojžiš, Gedeon, Samuel, Elizeus, Izaiáš, Jeremiáš, v Novom zákone povolanie učeníkov. Sama Cirkev, ktorú Kristus založil je tým Božím zvolávaním, ako to vyplýva už z jej názvu: Cirkev – Ecclesia – zvolávanie, je to zhromaždenie povolaných (PDV 34). Ak hovoríme ale o konkrétnom povolaní ku kňazstvu, ono nie je akoby odtrhnuté od tohto základného povolania, ktoré nám Boh zjavuje cez všetko čo nám dáva a dal, a pozýva nás vstúpiť do hlbšieho vzťahu s ním cez službu kňaza. Iste, práve v kontexte každodenného hľadania Božej vôle, postupne človek môže rozpoznať aj konkrétnejšiu úlohu, ku ktorej ho Boh volá, napríklad k radikálnejšiemu nasledovaniu Krista v povolaní kňaza. Pán povoláva koho chce („povolal k sebe tých, ktorých sám chcel“ Mk 3,13), ide o to, či nájde pozorné srdce schopné zachytiť tento tichý hlas a slobodne naň odpovedať.

Ťažko asi očakávať, že nám Boh dá nejaké „osvietenie“, po ktorom si budeme úplne istí, že toto je naša cesta…

Boh človeka nejakým spôsobom volá. Či je to pomocou nejakých životných okolností alebo mu Božie pozvanie zaznie cez slová nejakého kňaza a podobne. Často však ide o volanie, ktorému sa nedá len tak ľahko uniknúť, najmä ak človek už v sebe vytvoril podmienky nato, aby ho vôbec mohol zachytiť. Potrebné je potom rozlíšenie, k čomu ma Boh volá a či sa jedná skutočne o Božie volanie. Úplnú istotu nakoniec je naozaj ťažké mať aj preto, lebo povolanie, do ktorého ma Boh volá, je vecou ponuky a pozvania z Božej strany. A Boh vždy necháva slobodu, nenúti. Pýta sa: „Chceš mi slúžiť“? Povolanie sa tak stáva naším slobodným rozhodnutím. Je veľkou skúškou pre našu slobodu, slobodu rozhodnúť sa a s veľkodušnosťou nasledovať Božie volanie.

Čo je na začiatku každého rozlišovania povolania? Môžu to byť naše túžby?

Je teda potrebné správne rozlišovanie. Dobré je vziať do úvahy aké sú skutočné motivácie mojej túžby či rozhodnutia. Čo nemusí byť vždy ľahké. Vstúpenie do vzťahu s Ježišom a teda opravdivá snaha o duchovný život nás vždy vedú v prvom rade k pravdivejšiemu poznaniu seba samých. V pokore človek môže odhaľovať, čo je v jeho túžbach pokrivené a čo je skutočné. Aké má dary a schopnosti. Iste, zvlášť mladý človek môže mať obavy z rôznych výziev, ktoré povolanie kňaza prináša. Je potrebné ich zvážiť nie v strachu ale so zdravým, reálnym pohľadom. Boh vždy spolu s povolaním dáva aj potrebnú silu a dary. A nakoniec je tiež dôležité rozlišovanie zo strany Cirkvi. Veď ak hľadám Božiu vôľu, mám byť otvorený usmerneniu Cirkvi.

Ale asi by nemalo ísť o jednodňové výstrelky, ale o „konkrétnu a opakujúcu sa myšlienku, po ktorej nasleduje nejaký čin“.

Každé rozlišovanie vyžaduje určitý čas, vnútorné dozrievanie. Mnohokrát to môže byť skutočný vnútorný boj medzi hlasom ktorý volá a našou slobodou, ktorá má odpovedať, boj s našimi neistotami, hľadaním, obavami, slabosťami. Platí tu ale, že aj tento boj je potrebný. Dáva nám možnosť viac sa spoznať, vstúpiť do väčšej pravdivosti o sebe, postúpiť vo vzťahu s Kristom. Kto hlboko kopal neskôr spozná, že jeho rozhodnutie má pevnejšie základy.

Na druhej strane túžby nás môžu miasť, môžu byť aj dočasné. Čo treba preto robiť, aby sme ich zreálnili?

Rozlišovanie, o ktorom hovoríme, nie je len nejakým myšlienkovým cvičením. Máme ho zreálniť konkrétnym konaním. Ak chcem slúžiť druhým ako kňaz, privádzať ich k Bohu, môžem sa už teraz aktívne zapojiť napríklad do rôznych aktivít vo farnosti. Tým nielen preverujem svoje túžby, ale aj cvičím moju ochotu a veľkodušnosť voči tomu k čomu ma Boh volá.

Je dobré rozprávať sa o tom s niekým, kto po tejto ceste kráčal alebo kto sprevádza iných?

Veľkou pomocou je dobrý duchovný vodca, spovedník, ktorý ma môže usmerniť, poradiť, pomôcť vyjasniť neistoty, obavy. Zároveň sa môžem nechať osloviť konkrétnym príkladom dobrých a svätých kňazov. Je tiež dobrým znakom, keď aj ľudia, ktorí ma poznajú, povedia, že by som mohol byť dobrým kňazom.

Môžeme povedať, že objavovanie svojho povolania je často viacstupňové hľadanie a pozorovanie, ktoré netreba uponáhľať?

Určite áno. Objavovanie a prehlbovanie povolania pokračuje tiež v seminári. Je to čas, v ktorom pomocou štúdia teológie, intenzívneho duchovného života a prvých konkrétnych pastoračných skúseností môžem ďalej prehĺbiť vnútorné dispozície a tiež lepšie spoznať čo znamená byť kňazom. Je to však úloha na celý život. Potrebujem stále oživovať a prehlbovať moje povolanie, moju odpoveď na Božie volanie: „Áno Pane, tu som, chcem Ťa nasledovať, chcem plniť Tvoju vôľu“. Učiť sa povedať vždy hlbšie „áno“ Bohu.

Môžeme si byť istí, že Boh, keď nás stvoril, nás už pripravil, vybavil tým, čo má slúžiť naplneniu nášho povolania?

Určite platí, že Boh nám neustále dáva dostatočné schopnosti na to, k čomu nás povoláva. Dáva nám štedro a hojne veľa darov. Ba dokonca nám dá aj to po čom niekedy veľmi túžime. Je dobré si ale uvedomiť, že cieľ je trochu inde. Je v láske, vo vzťahu k Bohu, v spáse, nie až tak v tom ako k tomuto cieľu prídeme. My sme často viac ustarostení pre tie konkrétne podmienky života a vtedy sa nám akoby zastiera hlavný cieľ, ku ktorému nás Boh volá.