[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je nedeľa 16. 06. 2024   Meniny má Blanka      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Tretia pôstna kázeň kardinála Raniera Cantalamessu: Boh je láska!
P:3, 17. 03. 2023 17:53, ZAH

Vatikán 17. marca (VaticanNews) Prinášame text tretej pôstnej kázne pápežského kazateľa kard. Raniera Cantalamessu, ktorú predniesol v piatok 17. marca v Aule Pavla VI. za účasti Svätého Otca Františka vo Vatikáne.

Potrebujeme teológiu!

Pre vašu i moju útechu, Svätý Otče, ctihodní otcovia, bratia a sestry, táto meditácia bude zameraná výlučne na Boha. Teológia, teda pojednanie o Bohu, nemôže zostať mimo reality synody, rovnako ako nemôže zostať mimo každého iného momentu v živote Cirkvi. Bez teológie by sa viera ľahko stala mŕtvym opakovaním; chýbal by jej hlavný nástroj na jej inkulturáciu.

Na splnenie tejto úlohy potrebuje samotná teológia hlbokú obnovu. Boží ľud nepotrebuje teológiu, ktorá bude stále a výlučne hovoriť o Bohu len „v tretej osobe“, s pojmami často prevzatými z filozofického systému danej doby, nezrozumiteľnými mimo úzkeho kruhu „zasvätených“. Je napísané, že „Slovo sa stalo telom“, ale v teológii sa Slovo stalo často len ideou! Karl Barth si želal príchod teológie, „ktorá by sa dala ohlasovať“, ale zdá sa, že toto želanie sa ešte zďaleka nenaplnilo. Svätý Pavol napísal:

„Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny... Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch. A my sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval“ (1 Kor 2, 10-12).

Kde však teraz nájdeme teológiu, ktorá sa pri poznávaní „Božích hlbín“ spolieha skôr na Ducha Svätého než na kategórie ľudskej múdrosti? Kvôli tomu je potrebné obrátiť sa k takzvaným „nepovinným“ predmetom: k „spirituálnej teológii“ a tiež k „pastorálnej teológii“.  Henri de Lubac napísal: „Služba ohlasovania nie je popularizáciou doktrinálneho učenia abstraktnejšej podoby, ktorá by mu predchádzala a bola mu nadradená. Naopak, je to samotná doktrinálna náuka v jej najvyššej podobe. To platilo o prvom kresťanskom ohlasovaní, o kázaní apoštolov, a rovnako to platí aj o kázaní tých, ktorí nastúpili v Cirkvi po nich: otcov, učiteľov a našich pastierov v dnešnej dobe“[1] .

Iba láska buduje

Som presvedčený, že neexistuje žiaden obsah viery, nech je akokoľvek vznešený, ktorý by nemohol byť zrozumiteľný každému chápaniu otvorenému pravde. Od cirkevných otcov sa môžeme naučiť, že človek môže byť hlboký bez toho, aby bol ťaživý. Svätý Gregor Veľký hovorí, že Sväté písmo je „prosté a hlboké, ako rieka, v ktorej by mohlo chodiť jahňa i plávať slon.“[2] Teológia by sa mala inšpirovať týmto vzorom. Každý by mal mať možnosť nájsť chlieb pre svoje zuby: jednoduchý človek svoju obživu, a učený, lahodný pokrm pre svoje chuťové bunky. Nehovoriac o tom, že to, čo zostáva skryté „pred múdrymi a inteligentnými“, sa často zjavuje „maličkým“.

Ospravedlňujem sa však, že zrádzam svoj pôvodný sľub. Nemám v úmysle viesť tu diskurz o obnove teológie. Nemal by som k tomu oprávnenie. Skôr by som chcel ukázať, ako môže teológia, chápaná v zmysle, ktorý som spomenul, prispieť k tomu, aby sme dnes ľuďom zmysluplne predstavili evanjeliové posolstvo a oživili našu vieru a modlitbu.

Najkrajšia zvesť, ktorú má Cirkev za úlohu nechať rezonovať vo svete a ktorú chce počuť každé ľudské srdce, znie: „Boh ťa miluje!“ Toto presvedčenie musí nahradiť to, čo sme odjakživa nosili v sebe:

„Boh ťa súdi!“ Jánovo slávnostné uistenie: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8) musí sprevádzať ako základný tón každé kresťanské ohlasovanie, a zároveň nám musí pripomínať, ako to robí evanjelium, praktické požiadavky tejto lásky.

Keď vzývame Ducha Svätého – aj pri tejto príležitosti synody –, predovšetkým myslíme na Ducha Svätého ako na svetlo, ktoré nám osvetľuje situácie a navrhuje správne riešenia. Menej myslíme na Ducha Svätého ako na lásku; avšak, toto je prvé a najpodstatnejšie pôsobenie Ducha, ktoré Cirkev potrebuje. Iba láska buduje; vedomosti – dokonca aj teologické, právne a cirkevné – často iba nafukujú a rozdeľujú.

Ak si položíme otázku, prečo sme takí dychtiví po poznaní (a dnes takí vzrušení z perspektívy umelej inteligencie!) a tak málo sa namiesto toho staráme o lásku, odpoveď je jednoduchá: je to preto, že poznanie sa premieňa na moc, láska naopak na službu!

Jeho ranami sme uzdravení

Henri de Lubac napísal: „Je potrebné, aby svet uznal to, že zjavenie Boha ako Lásky narúša všetko, čo si o božstve predstavoval“[3]. Ešte sme nedokončili (a ani nikdy nedokončíme) vyvodzovanie všetkých dôsledkov z evanjeliovej revolúcie, ktorá plynie z objavenia Boha ako lásky. V tejto úvahe by som chcel ukázať, vychádzajúc zo zjavenia Boha ako lásky, ako sa v novom svetle ukazujú hlavné tajomstvá našej viery: Trojica, vtelenie a Kristovo umučenie a ako sa stávajú pre ľudí trochu ľahšie pochopiteľnými. Keď svätý Pavol nazýva Kristových služobníkov „správcami Božích tajomstiev“ (1 Kor 4, 1), má na mysli tieto tajomstvá viery, nehovorí o obradoch, dokonca ani o sviatostiach.

Prečo Trojica

Začnime tajomstvom Trojice: prečo my kresťania veríme, že Boh je jeden a v troch osobách? Viackrát som sa stretol s tým, že som kázal Božie slovo kresťanom žijúcim v krajinách s islamskou väčšinou, kde však existuje istá tolerancia a možnosť dialógu, ako napríklad v Arabských emirátoch. Sú to ľudia, väčšinou prisťahovalci, zamestnaní ako robotníci. Občas sa ma pýtali, čo majú odpovedať na otázku, ktorú im položili na pracovisku: „Prečo vy kresťania hovoríte, že ste monoteisti, keď neveríte v jedného a jediného Boha?“

Hovorím to, čo som im poradil, aby odpovedali, pretože to je vysvetlenie, ktoré by sme mali dať sami sebe a tým, ktorí sa nás pýtajú na tú istú otázku. Veríme v trojjediného Boha, pretože veríme, že Boh je láska. Každá láska je láskou k niekomu alebo k niečomu; človek neprežíva lásku na prázdno, rovnako ako neodovzdáva poznanie, ktoré by nebolo poznaním o niekom alebo o niečom.

Teda, koho miluje Boh, keďže je definovaný ako láska? Vesmír? Ľudstvo? Ale potom táto láska je len niekoľko desiatok miliárd rokov, odkedy existuje fyzický vesmír a ľudstvo. Koho dovtedy miloval Boh, aby bol láskou, keďže Boh je nemenný a nemôže byť niekým iným, ako predtým? Grécki myslitelia, ktorí chápali Boha predovšetkým ako „myšlienku“, mohli odpovedať, ako to robí Aristoteles vo svojej Metafyzike: Boh uvažoval sám o sebe; bol „čistou myšlienkou“, bol „myšlienkou o myšlienke“[4].  To však už nie je viac možné, od chvíle keď sa hovorí, že Boh je láska, pretože „čistá láska k sebe samému“ by bola len čistým egoizmom alebo narcizmom.

A tu je odpoveď zo zjavenia, definovaná na Nicejskom koncile v roku 325. Boh je láska od večnosti, ab aeterno, pretože skôr, ako mimo neho existoval nejaký predmet, ktorý by mohol milovať, mal v sebe Slovo, „jednorodeného Syna“, ktorého miloval nekonečnou láskou, ktorou je Duch Svätý.

Nič z toho nevysvetľuje, ako môže byť jednota súčasne trojicou, čo je pre nás nepoznateľné tajomstvo, pretože sa vyskytuje len v Bohu. Pomáha nám to však pochopiť, prečo v Bohu musí byť jednota zároveň spoločenstvom a pluralitou. Boh je láska: preto je Trojica! Boh, ktorý by bol čistým poznaním alebo čistým zákonom, alebo absolútnou mocou, by určite nemusel byť trojjediný. Tým by sa situácia skutočne skomplikovala. Žiadny triumvirát ani dvojvládie nikdy v dejinách dlho nevydržali!

Nespasí Kristova bolesť, ale jeho láska

Aj kresťania teda veria v jednotu Boha, a sme monoteisti; nie však v jednotu matematickú a číselnú, ale v jednotu lásky a spoločenstva. Skúsenosť ohlasovania nám hovorí, že ak je niečo, čo dokáže aj dnes ľuďom pomôcť, a ak nie vysvetliť, tak aspoň získať predstavu o Trojici, tak je to, opakujem, niečo, čo súvisí s láskou. Boh je „čistý akt“ a tento akt je aktom lásky, z ktorého súčasne a od večnosti, ab aeterno, vyplývajú milujúci, milovaný a láska, ktorá ich spája.

Najväčším tajomstvom nie je, ak sa nad tým dobre zamyslíme, Trojica, ale pochopenie toho, čo je vlastne láska! Keďže je to samotná podstata Boha, nebude nám dané úplne pochopiť, čo je láska, ani vo večnom živote. Bude nám však dané niečo lepšie ako ju poznať, a to je vlastniť ju a byť ňou večne nasýtení. Človek nemôže objať oceán, ale môže sa doň ponoriť!

Prečo vtelenie?

Prejdime k ďalšiemu veľkému tajomstvu, ktorému treba uveriť a ohlásiť ho svetu: vtelenie Slova. Uvidíme, že vo svetle zjavenia Boha ako lásky nadobúda aj ono nový rozmer. Prosím o odpustenie, ak v tejto časti možno žiadam väčšiu námahu pozornosti, než je prípustné žiadať od poslucháčov v kázni, ale verím, že to stojí za to, aspoň raz v živote, podstúpiť túto námahu. Ak ju nepodstúpime my, kto potom?

Začnime od slávnej otázky svätého Anzelma (1033-1109): „Prečo sa Boh stal človekom?“ Cur Deus homo? Jeho odpoveď je dobre známa. Je to preto, že len ten, kto bol človekom a zároveň Bohom, nás mohol vykúpiť z hriechu. Ako človek totiž mohol zastupovať celé ľudstvo a ako Boh to, čo urobil, malo nekonečnú hodnotu, úmernú dlhu, ktorý si človek hriechom voči Bohu vytvoril.

Odpoveď svätého Anzelma je večne platná, ale nie je jediná možná a nie je ani úplne uspokojivá. Vo vyznaní viery vyznávame, že Boží Syn sa vtelil „pre nás ľudí a pre našu spásu“, ale naša spása sa neobmedzuje len na odpustenie hriechov, a už vôbec nie na odpustenie konkrétneho hriechu, toho prvotného. Zostáva teda priestor na prehĺbenie viery.

O to sa snaží blahoslavený Duns Scotus (1265 – 1308), ktorý povedal, že Boh sa stal človekom, pretože to bol pôvodný Boží plán pred samotným pádom: to znamená, že svet – stvorený „skrze Krista a pre Krista“ (porov. Kol 1, 16) – v ňom nájde „v plnosti času“ svoje zavŕšenie a zjednotenie (Ef 1, 10).

Boh, napísal Scotus, „predovšetkým miluje sám seba“; potom „chce byť milovaný niekým, kto ho miluje v najvyššej miere mimo neho samého“; preto „predpokladá spojenie s prírodou, ktorá ho mala milovať v najvyššej miere“. Týmto dokonalým milovníkom nemôže byť nijaký tvor, keďže je konečný, ale iba večné Slovo. Preto by sa bol vtelil, „aj keby nikto nebol zhrešil“[5]. Adamov hriech neurčoval samotnú skutočnosť vtelenia, ale len spôsob jeho odčinenia prostredníctvom umučenia a smrti.  

Ako vidíme, na začiatku toho všetkého je u Scota, žiaľ, stále Boh, ktorého treba milovať, a nie Boh, ktorý miluje. Je to pozostatok filozofického pohľadu na Boha, ktorý je ako „nehybný hýbateľ“, ktorý môže byť milovaný, ale nemôže milovať. Aristoteles napísal: „Boh  hýbe svetom do tej miery, do akej je milovaný“, teda do tej miery, do akej je predmetom lásky, nie do tej miery, do akej miluje[6]. V súlade so západným pohľadom na Trojicu Scotus na začiatok rozprávania o Bohu kladie božskú prirodzenosť, nie osobu Otca. A prirodzenosť, na rozdiel od osoby, nie je milujúcim subjektom! V tomto naši pravoslávni bratia, dedičia gréckych otcov, to vnímali vhodnejším spôsobom ako my, latinského obradu.

Myslím si, že v tomto bode nás Písmo všetkých vyzýva, aby sme dnes urobili krok vpred, dokonca aj v porovnaní so Scotom, vždy však s vedomím, že naše výroky o Bohu nie sú ničím iným než nepatrné znaky naznačené prstom na hladine oceánu. Boh Otec sa rozhoduje pre vtelenie Slova nie preto, že by chcel mať niekoho mimo seba, kto by ho miloval spôsobom hodným jeho samého, ale preto, že chce mať niekoho mimo seba, koho by miloval spôsobom hodným seba samého! Nie, aby lásku prijímal, ale aby ju vylieval. Pri predstavovaní Ježiša svetu, pri krste a premenení, nebeský Otec povedal: „Toto je môj milovaný Syn“ (Mk 1, 11; 9, 7); nepovedal: „milujúci“, ale „milovaný“.

Jedine Otec, v Trojici (a v celom vesmíre!) nepotrebuje byť milovaný, aby existoval; stačí mu milovať. Práve to zaručuje úlohu Otca ako jedinečný zdroj a pôvod Trojice a zároveň zachováva dokonalú rovnosť prirodzenosti medzi tromi božskými osobami. Na počiatku toho všetkého je oslnivý Augustínov pohľad a škola, ktorá z neho vzišla. Definuje Otca ako milujúceho, Syna ako milovaného a Ducha

Svätého ako lásku, ktorá ich spája[7]. V tomto máme aj my, latinského obradu, niečo cenné a podstatné, čo môžeme ponúknuť pre ekumenickú syntézu. Vďaka Bohu, úplné zmierenie medzi dvoma teológiami sa už nezdá také ťažké a vzdialené, čo by znamenalo rozhodujúci krok k zjednoteniu dvoch cirkví.

Prečo umučenie?

Teraz prichádzame k tretiemu veľkému tajomstvu: Kristovmu umučeniu, ktoré budeme sláviť na Veľkú noc. Pozrime sa, ako sa od zjavenia Boha ako lásky aj ono osvetľuje novým svetlom. „Jeho ranami sme uzdravení“: týmito slovami, ktoré vyslovil Jahveho služobník (Iz 53, 5 – 6), viera Cirkvi vyjadrila spásonosný význam Kristovej smrti (1 Pt 2, 24). Môžu však rany, kríž a bolesť, čo sú negatívne skutočnosti a ako také sú zbavením dobra, vyvolať pozitívnu skutočnosť, akou je spása celého ľudského rodu? Pravda je taká, že nás nespasí Kristova bolesť, ale jeho láska! Presnejšie, láskou vyjadrenou v sebaobetovaní. Ukrižovanou láskou!

Abelardovi, ktorý vtedy považoval za odpornú myšlienku o Bohu, ktorý „má záľubu“ vo smrti svojho Syna, svätý Bernard odpovedal: „Nebola to jeho smrť, ktorá by sa mu páčila, ale jeho vôľa za nás dobrovoľne zomrieť“: „Non mors, sed voluntas placuit sponte morientis“[8].

Kristovo utrpenie si zachováva všetku svoju hodnotu a Cirkev o ňom nikdy neprestane rozjímať: nie však ako o samotnej príčine spásy, ale ako o znamení a dôkaze lásky: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8). Smrť je znakom, láska zmyslom. Evanjelista svätý Ján na začiatku svojho pašiového rozprávania uvádza kľúč k ich pochopeniu: „A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1).

To odstraňuje z Kristovho utrpenia niečo, čo nás vždy mátalo a neuspokojovalo: ide o cenu a výkupné, ktoré treba zaplatiť Bohu (alebo, čo je horšie, diablovi!), o obeť, ktorou sa má zmierniť Boží hnev. V skutočnosti je to skôr Boh, kto priniesol veľkú obetu, keď nám dal svojho Syna, keď ho „neušetril“, tak ako Abrahám priniesol obetu, keď neušetril svojho syna Izáka (Gn 22, 16; Rim 8, 32). Boh je viac subjektom ako adresátom obety kríža!

Láska hodná Boha

Teraz sa pozrime na to, akú zmenu v našom živote spôsobuje pravda o tajomstvách Trojice, vtelenia a umučenia Krista, ktorú sme kontemplovali. A tu nás čaká prekvapenie, ktoré nikdy nechýba, keď sa snažíme preniknúť do pokladov kresťanskej viery. Tým prekvapením je objav, že vďaka nášmu začleneniu sa do Krista môžeme aj my milovať Boha nekonečnou láskou, ktorá je ho hodná!

Svätý Pavol píše: „Božia láska je rozliata v našich srdciach“ (Rim 5, 5). Láska, ktorá bola do nás vyliata, je tá istá láska, ktorou Otec vždy miloval Syna, nie je to iná láska! „Ja v nich a ty vo mne,“ hovorí Ježiš Otcovi, „aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“ (Jn 17, 23. 26). Všimnite si: „láska, ktorou ma miluješ“, nie iná. Je to prelievanie božskej lásky od Trojice k nám. „Boh odovzdáva duši“, píše svätý Ján od Kríža, „tú istú lásku, ktorú odovzdáva Synovi, hoci sa to nedeje skrze prirodzenosť, ako v prípade Syna, ale skrze zjednotenie.“[9]

Dôsledkom toho je, že môžeme milovať Otca láskou, ktorou ho miluje Syn, a môžeme milovať Ježiša láskou, ktorou ho miluje Otec. A to všetko vďaka Duchu Svätému, ktorý je tou istou láskou. Čo teda dávame Bohu zo seba, keď mu hovoríme: „Milujem ťa?“ Nič iné, ako lásku, ktorú od neho dostávame? Z našej strany teda vôbec nič? Nie je naša láska k Bohu ničím iným než „odrazom“ jeho vlastnej lásky k nemu, ako ozvena, ktorá posiela zvuk späť k jeho zdroju?

Nie tak celkom, vďaka Bohu! Ozvena jeho lásky sa vracia k Bohu z dutiny nášho srdca, ale s novosťou, ktorá je pre Boha všetkým: vôňou našej slobody a našej vďačnosti ako detí! Toto všetko sa príkladným spôsobom uskutočňuje v Eucharistii. Čo sa v nej uskutočňuje, ak nie to, že Otcovi prinášame ako „našu obetu“ to, čo nám v skutočnosti dal sám Otec, totiž svojho Syna Ježiša?

Bohu Otcovi môžeme povedať: „Otče, milujem ťa láskou, ktorou ťa miluje tvoj Syn Ježiš!“ A Ježišovi povedať: „Ježišu, milujem ťa láskou, ktorou ťa miluje tvoj nebeský Otec.“ A s istotou vedieť, že to nie je zbožná ilúzia! Vždy, keď sa o to v modlitbe sám pokúšam, spomínam si na epizódu, ako sa Jakub predstavil svojmu otcovi Izákovi, aby dostal požehnanie, vydávajúc sa za svojho staršieho brata (Gn 27, 1 – 23). A snažím sa predstaviť si, čo by si Boh Otec v tej chvíli mohol povedať: „Veru, ten hlas nie je hlas môjho prvorodeného Syna, ale ruky, nohy a celé telo sú tie isté, ktoré môj Syn na zemi na seba vzal a priniesol sem do neba.“

A som si istý, že ma požehná, ako Izák požehnal Jakuba! A žehná aj vás, ctihodní otcovia, bratia a sestry. Je to nádhera našej kresťanskej viery. Dúfajme, že sa nám podarí odovzdať zopár jej odrobiniek mužom a ženám našej doby, ktorí prahnú/sú smädní po láske, ale nepoznajú jej prameň.     

(Preklad Cyril Jančišin)

[1] H. de Lubac, Exégèse médièvale, I, 2, Paris 1959, s. 670.
[2] Gregor Veľký, Moralia in Job, Epist. Missoria, 4 (PL 75, 515).
[3]  Henri de Lubac, Histoire et Esprit, Aubier, Paríž 1950.
[4] Aristoteles, Metafyzika, XII,7, 1072b.
[5] Duns Scotus, Opus Parisiense, III, d. 7, q. 4 (Opera omnia, XXIII, Paris 1894, s. 303).
[6] Aristoteles, Metafyzika, XII,7, 1072b.
[7] Augustín, De Trinitate, VIII, 9.14; IX, 2.2; XV, 17.31; Richard zo Svätého Viktora, De Trin. III, 2.18; Bonaventúra, I Sent. d. 13, q.1.
[8] Bernard z Clairvaux, Proti Abelardovým omylom, VIII, 21-22: „Non mors, sed voluntas placuit sponte morientis“.[9] Ján od Kríža, Duchovný spev A, verš 38, 4.



( TK KBS, VaticanNews, cja, ml; pz ) 20230317034   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]