Vatikán 10. marca (VaticanNews) Prinášame text druhej pôstnej kázne pápežského kazateľa kard. Raniera Cantalamessu, ktorú predniesol v piatok 10. marca v Aule Pavla VI. za účasti Svätého Otca Františka vo Vatikáne. Slovenský preklad pripravil duchovný otec Cyril Jančišin pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní R. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14.10 h.

„Evanjelium je Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1,16)

Od Evangelii nuntiandi svätého Pavla VI. až po Evangelii gaudium súčasného pápeža bola téma evanjelizácie v centre pozornosti pápežského magistéria. Prispeli k tomu aj veľké encykliky svätého Jána Pavla II. a zriadenie Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktoré presadzoval Benedikt XVI. Rovnaký záujem možno vidieť v názve konštitúcie o reforme Rímskej kúrie Praedicate Evangelium a v názve „Dikastérium pre evanjelizáciu“, ktorý dostala bývalá Kongregácia pre evanjelizáciu národov. Ten istý cieľ je teraz primárne priradený cirkevnej synode. Práve evanjelizácii, by som chcel venovať túto meditáciu.

Najkratšia a najstručnejšia definícia evanjelizácie je tá, ktorú čítame v Prvom Petrovom liste. V nej sú apoštoli opísaní ako „hlásatelia evanjelia v Duchu Svätom“ (1 Pt 1,12). Tam sú vyjadrené podstatné veci o evanjelizácii, a to jej obsah - evanjelium - a jej metóda - v Duchu Svätom.

Ak chceme vedieť, čo znamená slovo „evanjelium“, najbezpečnejšie je opýtať sa toho, kto ako prvý použil toto grécke slovo a urobil ho kanonickým v kresťanskom jazyku, apoštola Pavla. Máme to šťastie, že vlastníme jeho výklad, ktorý vysvetľuje, čo myslí pod pojmom „evanjelium“, a tým je List Rimanom. Jeho téma je ohlásená slovami: „Ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1,16).

Pre úspech každého nového evanjelizačného úsilia je nevyhnutné mať jasno v základnom jadre kresťanského ohlasovania a nikto to nevyzdvihol lepšie ako apoštol v prvých troch kapitolách Listu Rimanom.

Som presvedčený, že od pochopenia a aplikácie jeho posolstva na súčasnú situáciu závisí, či sa z nášho úsilia zrodia Božie deti, alebo budeme musieť trpko opakovať spolu s Izaiášom: „Počali sme, zvíjali sme sa a akoby sme boli porodili vietor, spásu sme nepriviedli krajine a nezrodili sa obyvatelia zeme“ (Iz 26,18).

Apoštolovo posolstvo v prvých troch kapitolách listu možno zhrnúť do dvoch bodov: po prvé, aká je pred Bohom situácia ľudstva v dôsledku hriechu; po druhé, ako z nej človek vyjde, t. j. ako je vierou spasený a stáva sa novým stvorením. Nasledujme Apoštola v jeho výstižnom uvažovaní. Lepšie povedané, nasledujme Ducha, ktorý cez neho hovorí. Tí, ktorí cestovali lietadlom, určite niekoľkokrát počuli oznam: „Pripútajte sa, lebo práve vstupujeme do oblasti turbulencií.“ Rovnaké varovanie by sme mali vysloviť aj tým, ktorí sa chystajú čítať nasledujúce Pavlove slová.

„Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky. Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy“ (Rim 1,18 – 23).

Ako vidíme, základný hriech, hlavný predmet Božieho hnevu, je identifikovaný v asebeia, teda v bezbožnosti. V čom presne spočíva táto bezbožnosť, apoštol hneď vysvetľuje, keď hovorí, že spočíva v odmietaní „oslavovať“ Boha a „vzdávať mu vďaky“. Je to zvláštne!  Táto skutočnosť, že dostatočne neoslavujeme a nie sme vďační Bohu, sa nám zdá, áno, hriechom, ale nie až takým hrozným a smrteľným.

Musíme pochopiť, čo sa za ním skrýva: odmietanie uznať Boha ako Boha, nevenovanie mu náležitej pozornosti. Mohli by sme povedať, že spočíva v „ignorovaní“ Boha, pričom ignorovanie neznamená ani tak „nevedieť, že existuje“, ako skôr „správať sa tak, akoby neexistoval“.

V Starom zákone počujeme Mojžiša zvolať k ľudu: „Uznajte, že Boh je Boh!“ (porov. Dt 7,9) a žalmista preberá toto volanie slovami: „Vedzte, že náš Pán je Boh; on je náš stvoriteľ a jemu patríme“ (Ž 100,3). Zredukovaný na svoje zárodočné jadro, hriech je popieraním tohto „uznania“; je to pokus z vlastnej iniciatívy zo strany stvorenia, takmer z arogancie, zmazať nekonečný rozdiel, ktorý existuje medzi ním a Bohom. Hriech teda útočí na samotný koreň vecí; je to „udusiť pravdu v nespravodlivosti“. Je to niečo oveľa temnejšie a strašnejšie, než si človek dokáže predstaviť alebo vysloviť. Keby ľudia za života vedeli, ako to budú vedieť v okamihu smrti, čo znamená odmietnutie Boha, zomreli by od strachu.

Ako sme počuli, toto odmietnutie sa prejavilo v modlárstve, v ktorom človek uctieva stvorenie namiesto Stvoriteľa. V modloslužbe človek „neprijíma“ Boha, ale robí boha zo seba; je to človek, kto rozhoduje o Bohu, a nie naopak. Roly sú vymenené: človek sa stáva hrnčiarom a Boh nádobou, ktorú si formuje podľa svojich predstáv (porov. Rim 9,20 a nasl.). Dnes tento dávny pokus nadobudol novú podobu.

Nespočíva v tom, že by človek niečo – ani seba -- postavil na miesto Boha, ale v tom, že čisto a jednoducho zruší rolu, ktorú označuje slovo „Boh“. Nihilizmus! Ničota na mieste Boha. Na tomto mieste sa však netreba zdržiavať, prerušilo by to naše počúvanie apoštola, ktorý namiesto toho pokračuje vo svojom výstižnom uvažovaní.

Pavol pokračuje so svojimi výčitkami a poukazuje na ovocie, ktoré na morálnej úrovni vyplýva z odmietnutia Boha. Vyplýva z neho všeobecný rozklad morálky, skutočný „potok záhuby“, ktorý ťahá ľudstvo do zániku. A tu apoštol vykresľuje pozoruhodný obraz nerestí pohanskej spoločnosti. Najdôležitejšie, čo si z tejto časti Pavlovho posolstva treba vziať, však nie je tento zoznam nerestí, ktorý bol mimochodom prítomný aj u vtedajších stoických moralistov. Na prvý pohľad je mätúce, že svätý Pavol robí zo všetkého tohto morálneho neporiadku nie príčinu, ale dôsledok Božieho hnevu. Trikrát sa vracia k formulke, ktorá to jednoznačne konštatuje:

„Preto ich Boh vydal nečistote. (...)  Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. (...) A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu“ (Rim 1,24. 26. 28).

Boh takéto veci určite „nechce“, ale „dopúšťa“ ich, aby človek pochopil, kam vedie jeho odmietnutie. „Tieto činy,“ píše svätý Augustín, „hoci sú trestom, samy osebe sú hriechmi, pretože trestom za neprávosť má byť, sama neprávosť; Boh zasahuje, aby potrestal zlo a z jeho vlastného trestu sa roja ďalšie hriechy.“[1]

Pred Bohom nie je rozdiel medzi Židmi a Grékmi, medzi veriacimi a pohanmi: „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Rim 3,23). Apoštol sa tak veľmi usiluje objasniť túto skutočnosť, že jej venuje celú druhú kapitolu a časť tretej kapitoly svojho listu. V situácii zatratenia sa nachádza celé ľudstvo, nie ten či onen jednotlivec alebo národ.

V čom spočíva aktuálnosť apoštolovho posolstva, o ktorej som hovoril? Spočíva v tom, aký liek na túto situáciu evanjelium navrhuje. Nespočíva v úsilí boja za morálnu reformu spoločnosti, alebo za nápravu jej nerestí. Bolo by to preňho ako chcieť vykoreniť strom tým, že začneme odstraňovať jeho listy alebo najviac vyčnievajúce konáre, alebo ako zaoberať sa skôr odstránením horúčky než liečením zla, ktoré ju spôsobuje.

Preložené do súčasného jazyka to znamená, že evanjelizácia sa nezačína morálkou, ale kerygmou; povedané v novozákonnom jazyku nezačína sa zákonom, ale evanjeliom. A čo je jeho obsahom alebo jadrom? Čo myslí Pavol pod pojmom „evanjelium“, keď hovorí, že „je Božou mocou pre každého, kto verí?“ Veriť v čo? V to, že sa „zjavila Božia spravodlivosť!“ (Rim 3,21): to je to, čo je nové. Nie sú to ľudia, ktorí zrazu zmenili svoj život a zvyky a začali konať dobro. Nové je to, že v plnosti času Boh konal, prerušil mlčanie, prvý vystrel ruku k hriešnemu človeku.

Teraz však počúvajme priamo apoštola, ktorý nám vysvetľuje, v čom spočíva toto Božie „konanie“. Sú to slová, ktoré sme čítali alebo počuli stokrát, ale árie nádhernej symfónie radi počúvame znova a znova:

„Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša“ (Rim 3,23 - 26).

Dovoľte mi, aby som všetkých hneď uistil: nemám v úmysle kázať ďalšiu kázeň o ospravodlivení z viery. Je nebezpečné trvať len na tejto téme. Pavol nám nepredkladá doktrínu, ale udalosť, ba dokonca osobu. Nie sme spasení všeobecne „z milosti“: sme spasení z milosti Ježiša Krista; nie sme ospravodlivení všeobecne „skrze vieru“: sme ospravodlivení skrze vieru v Ježiša Krista. Všetko sa mení „na základe vykúpenia, ktoré uskutočnil Ježiš Kristus“. Skutočný základ, na ktorom Cirkev stojí a padá (slávne Articulum stantis et cadentis Ecclesiae), nie je doktrína, ale osoba.

Vždy, keď si znovu prečítam túto časť Listu Rimanom, zostanem bez slov. Po tom, ako apoštol opisuje v tónoch, ktoré sme počuli, zúfalú situáciu ľudstva, má odvahu povedať, že sa radikálne zmenila vďaka tomu, čo sa stalo pred niekoľkými rokmi, v neznámej časti Rímskej ríše, vďaka jedinému človeku, ktorý navyše zomrel na kríži! Iba „vnuknutie“ Ducha Svätého, blesk z jasného neba, mohlo dať jednému človeku odvahu veriť a hlásať túto neslýchanú vec. O to viac, že ten istý muž sa kedysi „rozzúril“, ak sa niekto odvážil v jeho prítomnosti niečo také vyhlásiť. Diakon Štefan znášal následky...

Šok v nás tlmí dvadsať storočí, ktoré to potvrdzujú, ale zamyslime sa nad tým, ako museli apoštolove slová znieť vzdelaným ľuďom tej doby. On sám si to uvedomoval, preto cítil potrebu povedať: „ja sa za evanjelium nehanbím“ (Rim 1,16). Človek sa zaň skutočne mohol hanbiť. Nedokážem pochopiť, ako sa mohli poctiví historici domnievať (ako sa to už dlho deje), že Pavol túto svoju istotu čerpal z helenistických kultov, alebo neviem z akého iného zdroja. Kto si kedy vôbec dokázal pomyslieť, alebo ľudsky si predstaviť niečo také?

Vráťme sa však k nášmu konkrétnemu zámeru, ktorým je evanjelizácia. Čo sa dozvedáme z Božieho slova, ktoré sme práve opäť počuli? Pohanom Pavol nehovorí, že liek na ich modloslužbu spočíva v tom, že sa vrátia k spochybňovaniu vesmíru, aby sa vrátili od stvorených vecí k Bohu; Židom nehovorí, že liek spočíva v tom, že sa vrátia k lepšiemu dodržiavaniu Mojžišovho zákona. Náprava nie je smerom hore alebo dozadu; náprava je smerom dopredu, spočíva v prijatí „vykúpenia, ktoré uskutočnil Ježiš Kristus“.

Pavol, pravdupovediac, nehovorí nič celkom nové. Keby bol autorom tohto bezprecedentného posolstva, mali by pravdu tí, ktorí tvrdia, že skutočným zakladateľom kresťanstva je Šavol z Tarzu, a nie Ježiš z Nazareta. Ale mýlia sa! Pavol len preberá počiatočné hlásanie Ježišovho posolstva a prispôsobuje ho momentálnej situácii,: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). Na jeho perách „kajať sa“ neznamená, ako u starovekých prorokov a Jána Krstiteľa: „obráťte sa, zachovávajte Zákon a prikázania!“; znamená skôr: „Urobte skok vpred, vstúpte do kráľovstva, ktoré slobodne prišlo medzi vás! Uverte evanjeliu! Obrátiť sa znamená uveriť. „Prvé obrátenie spočíva vo viere,“ napísal svätý Tomáš Akvinský: Prima conversio fit per fidem[2].

Ani Ježišova, ani Pavlova reč sa v tomto bode, samozrejme, nekončí. Ježiš vo svojom kázaní vysvetľuje, čo znamená prijať kráľovstvo, a Pavol venuje celú druhú časť svojho listu vymenovaniu skutkov alebo čností, ktoré musia charakterizovať toho, kto sa stal novým stvorením. Po kerygme nasleduje parenesis, po ohlasovaní napomenutie.  Dôležité je poradie, ktoré treba dodržiavať v živote a ohlasovaní, kde treba začať, pretože, ako povedal už svätý Gregor Veľký, „k viere sa neprichádza tým, že sa začne od čností, ale k čnostiam sa prichádza tým, že sa začne od viery.“[3] Každá evanjelizačná iniciatíva, ktorá chce začať reformou spoločenských zvyklostí a až potom sa snaží zmeniť ľudské srdcia, je odsúdená skončiť v ničote, alebo ešte horšie, v politike.

V tejto chvíli však na tom netreba ani trvať. Skôr sa musíme venovať pozitívnemu učeniu apoštola. Čo hovorí Božie slovo Cirkvi, ktorá – hoci je sama v sebe zranená a v očiach sveta skompromitovaná – dostala záchvev nádeje a chce s novým impulzom pokračovať vo svojom evanjelizačnom poslaní? Hovorí, že je potrebné znovu vychádzať z osoby Krista, hovoriť o ňom „v čase a mimo času“; nikdy nepokladať slová o ňom za vyčerpané, alebo domnelé. Ježiš nesmie byť v pozadí, ale v centre každého ohlasovania.

Sekulárny svet robí všetko (a bohužiaľ úspešne!), aby bolo meno Ježiš oddialené alebo zamlčané v akejkoľvek diskusii o Cirkvi. My musíme urobiť všetko pre to, aby sme ho mali stále prítomného. Nie preto, aby sme sa za neho schovávali, ale preto, že on je silou a životom Cirkvi. Na začiatku Evangelii gaudium čítame tieto slová:

„Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotne nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho.“

Podľa mojich vedomostí je to prvýkrát, čo sa výraz „osobné stretnutie s Kristom“ objavuje v oficiálnom dokumente Magistéria. Napriek svojej zdanlivej jednoduchosti obsahuje tento výraz novinku, ktorú sa musíme pokúsiť pochopiť.

V katolíckej pastorálke a spiritualite boli v minulosti známe aj iné spôsoby chápania nášho vzťahu s Kristom. Hovorilo sa o doktrinálnom vzťahu, ktorý spočíva vo viere v Krista; o sviatostnom vzťahu, ktorý sa realizuje vo sviatostiach; o cirkevnom vzťahu nakoľko sme údmi Kristovho tela, ktorým je Cirkev; hovorilo sa aj o mystickom alebo manželskom vzťahu vyhradenom pre niektoré privilegované duše.

Nehovorilo sa – alebo sa aspoň bežne nehovorilo – o osobnom vzťahu otvorenom pre každého veriaceho – ako to býva medzi konkrétnym „ja“ a „ty“.

Počas piatich storočí, ktoré máme za sebou a ktoré sa nesprávne nazývajú „protireformáciou“, sa katolícka spiritualita a pastorálka pozerali na tento spôsob chápania spásy s nedôverou. Videli nebezpečenstvo subjektivizmu (napokon zďaleka nie vzdialené a hypotetické), teda chápania viery a spásy ako individuálnej skutočnosti, bez skutočného vzťahu k Tradícii a k viere ostatných členov Cirkvi.

Množiace sa prúdy a denominácie v protestantskom svete toto presvedčenie len posilňovali.

Teraz sme vďaka Bohu vstúpili do novej fázy, v ktorej sa snažíme vnímať rozdiely nie nevyhnutne ako vzájomne nezlučiteľné, a preto proti nim treba bojovať, ale pokiaľ možno ako bohatstvo, ktoré treba zdieľať. V tomto novom ovzduší sa chápe výzva k „osobnému vzťahu s Kristom“. Takýto spôsob chápania viery sa nám zdá skutočne jediný možný, pretože viera už nie je vopred daná, ktorú si človek osvojí ako dieťa prostredníctvom rodinnej a školskej výchovy, ale je výsledkom osobného rozhodnutia. Úspech misie sa už nemôže merať počtom vypočutých spovedí a rozdaných svätých prijímaní, ale tým, koľko ľudí sa z kresťanov podľa mena stalo skutočnými kresťanmi, teda presvedčenými a aktívnymi v spoločenstve.

Pokúsme sa konkrétne pochopiť, v čom spočíva toto slávne „osobné stretnutie“ s Kristom. Hovorím, že je to ako stretnutie s človekom naživo, keď sme ho roky poznali len na fotografii. Človek môže poznať knihy o Ježišovi, doktríny, herézy o Ježišovi, pojmy o Ježišovi, a pritom ho nepoznať živého a prítomného. (Trvám najmä na týchto dvoch prídavných menách: vzkriesený a živý Ježiš a prítomný Ježiš!) Pre mnohých, dokonca aj pokrstených a veriacich, je Ježiš postavou z minulosti, nie živou osobou v prítomnosti.

Pochopiť ten rozdiel nám môže pomôcť to, čo sa deje v ľudskej sfére, keď človek prejde od poznania človeka k zamilovaniu sa do neho. Človek môže o žene alebo mužovi vedieť všetko: ako sa volá, koľko má rokov, aké štúdium absolvoval, do akej rodiny patrí... Potom jedného dňa preskočí iskra a človek sa do tej ženy alebo toho muža zamiluje. Všetko sa zmení. Človek chce byť s tým človekom, mať ho rád, mať ho pre seba, bojí sa, že sa mu nebude páčiť a že ho nebude hoden.

Ako spôsobiť to, aby sa táto iskra k Ježišovej osobe zapálila v mnohých? Nezapáli sa v tých, ktorí počúvajú posolstvo evanjelia, ak sa najprv nezapáli – aspoň ako túžba, ako hľadanie a ako cieľ – v tých, ktorí ho ohlasujú. Boli a sú výnimky; Božie slovo má svoju vlastnú moc a niekedy môže pôsobiť, aj keď ho vyslovujú tí, ktorí ho nežijú; ale je to výnimka.

Pre útechu a povzbudenie tých, ktorí inštitucionálne pracujú v oblasti evanjelizácie, by som im chcel povedať, že nie všetko závisí od nich. Záleží na nich, či vytvoria podmienky na to, aby sa táto iskra zapálila a rozšírila. Tá však vzplanie tým najneočakávanejším spôsobom a v tom najneočakávanejšom čase. Vo väčšine prípadov, ktoré som vo svojom živote poznal, k objaveniu Krista, ktoré zmenilo život, došlo vďaka stretnutiu s niekým, kto už túto milosť zakúsil, vďaka účasti na zhromaždení, vďaka vypočutiu svedectva, vďaka zakúseniu Božej prítomnosti v čase veľkého utrpenia a – nemôžem to zamlčať, pretože sa to stalo aj mne – vďaka prijatiu takzvaného krstu Duchom.

Tu vidíme, že pri evanjelizácii sa treba čoraz viac spoliehať na laikov. Sú viac vsadení do sietí života, kde sa tieto okolnosti zvyčajne odohrávajú. Aj preto, že nás klerikov je málo, je pre nás ľahšie byť pastiermi ako rybármi duší: ľahšie je pásť slovom a sviatosťami tých, ktorí prichádzajú do Cirkvi, ako sa vydať na šíre more loviť tých, ktorí sú ďaleko. V úlohe rybárov nás môžu doplniť laici. Mnohí z nich objavili, čo znamená poznať živého Ježiša, a o svoj objav sa chcú podeliť s ostatnými.

Cirkevné hnutia, ktoré vznikli po koncile, boli pre mnohých miestom tohto objavu. Pápež Benedikt XVI povedal vo svojej homílii pri omši svätenia olejov na Zelený štvrtok 2012, ktorá bola poslednou za jeho ponifikátu: „Kto sa pozrie na dejiny pokoncilovej éry, môže rozpoznať dynamiku skutočnej obnovy, ktorá často nadobúdala nečakané formy v hnutiach plných života a vďaka ktorej je nevyčerpateľná živosť svätej Cirkvi, prítomnosť a účinné pôsobenie Ducha Svätého, takmer hmatateľná. Popri dobrých plodoch priniesli niektoré z týchto hnutí aj ovocie hniloby. Treba mať na pamäti príslovie: „Nevylievajte s vaničkou aj dieťa“.

A dnes skončím so záverečnými slovami diela sv. Bonaventúru Putovanie mysle k Bohu, pretože naznačujú, kde začať, aby sme si uvedomili alebo obnovili náš „osobný vzťah s Kristom“ a stali sa jeho odvážnymi hlásateľmi:

„Túto najtajnejšiu mystickú múdrosť“, píše, „pozná iba ten, ktorý ju dostane. A dostane ju iba ten, kto po nej túži a túži po nej iba ten, koho vnútorne rozplamení oheň Ducha Svätého, ktorý Kristus poslal na svet.“[4]

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News: Cyril Jančišin)

-  
[1] Augustín, De natura et gratia, 22.24.
[2] Tomáš Akvinský, Teologická suma, o. 113, č. 4.
[3] Gregor Veľký, Homílie o Ezechielovi, II, 7 (PL 76, 1018),
[4] Porov. Sv. Bonaventúra, Putovanie mysle k Bohu, VII, 4, SSV, 1949, str. 134.