Bratislava/Skalica 3. marca (TK KBS) „Volali nás podľa čísel.“ Spomienky Gertrúdy Herényiovej na väzenie v rokoch 1949 – 1953. Pod týmto názvom vyšli v týchto dňoch v organizácií Politickí Väzni Zväz Protikomunistického odboja, PV ZPKO, v redakčnej úprave historika Martina Lacka spomienky politickej väzenkyne komunistického režimu Gertrúdy Herényiovej – Sňadovej zo Skalice na väzenie, ale aj dobu, v ktorej žila. Stalo sa z nej väzenské číslo 272. Napísala ich v atmosfére slobody v 90. rokoch 20. storočia na podnet svojej netere Ing. Kataríny Čulenovej, ktorej ich aj venovala.
V úvode knihy Martin Lacko približuje čitateľom činnosť a hrdinov Bilej légie, ktorá bola o slobode a dôstojnosti človeka, čo netratí na aktuálnosti ani dnes. Tiež približuje rodinu Herényiovú. Vyzdvihuje skutočnosť, že spomienky politických väzenkýň sú pomerne zriedkavé. Navyše ide o svedectvo drobnej, statočnej slovenskej ženy, oddanej katolíčky a zároveň presvedčenej Slovenky, národovkyne. Okrem vyšetrovacej väzby v Justičnom paláci prešla väznicami v Ilave, Rimavskej Sobote a Pardubiciach. Odovzdala nám svoje autentické svedectvo, ktoré je aktuálne šíriť v každej dobe i dnes.
Na začiatku knihy je obsah, v závere zoznam skratiek použitých v texte a v prílohe sú nákresy väzníc a niekoľko čiernobielych fotografií. Kniha má 128 strán formátu A5, vyšla v brožovanej forme v červenom prebale.
K dlhoročným väzňom totalitného režimu patrili aj súrodenci František a Gertrúda Herénioví zo Skalice. Počas rokov budovania socializmu sa o tom veľa nesmelo hovoriť a teraz sa na to rýchlo zabúda. I preto je potrebné to priblížiť aj v knižnej forme. František študoval na Slovenskej technickej univerzite stavbárčinu a popri štúdiu bol zamestnaný na Povereníctve pôšt. Boli odsúdení v monstprocese v súvislosti s bielou légiou, kde bolo obžalovaných 62 osôb a 48 osôb odsúdených. Biela légia bola antikomunistická kresťanská organizácia pôsobiaca na území Slovenska a Rakúska v rokoch 1947 - 51. Jej cieľom bolo informovať širokú verejnosť aj zahraničie o terore komunistického hnutia. Tiež sa venovala pomoci ľuďom pri úteku z komunistického Česko - Slovenska do zahraničia. Tiež vysielala v rokoch 1950-1953 rozhlasové spravodajstvo z Rakúska. Za jej činnosť bolo komunistickými súdmi vynesených mnoho vysokých trestov. Najznámejšie sú tresty smrti pre Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára, ktorí boli 20. februára 1951 popravený.
František a jeho sestra Gertrúda boli bratrancom a sesternicou Antona Tunegu, ktorých v Skalici navštívil. František mal pre neho získať platne, ktoré mali slúžiť pre Vysielač slobodného a demokratického Slovenska. František sa stretol aj s Albertom Púčikom, ktorému mal odovzdať informácie týkajúce sa vojenstva. Prokurátor Anton Rašla za to žiadal pre neho trest smrti, napokon za vlastizradu dostal 15 rokov väzenia. František a Gertrúda bývali spolu v Bratislave na priváte, ona pracovala pri priehradke v banke. Vyšetrovatelia boli presvedčení, že aj ona je do činnosti bielej légie zapojená, ona mala dohodnúť kontakt medzi Tunegom a štábnym kapitánom Ondrejom Galuškom, ju odsúdili na 8 rokov väzenia. Je možné čítať o tom v knihe Róbeta Letza Odkaz živým, s podtitulom Albert Púčik a spol.
Gertrúda Herényiová narodená v roku 1925 v Skalici, spomína na svojho bratranca Antona Tunegu, že keď sa schovával, býval aj u nás v Skalici, ale otec vyhlásil, že nechce mať s políciou opletačky, lebo ani prstom nepohne aby niečo pomohol. Týždeň býval v Plaveckom Mikuláši, kde Ferko pracoval na železnici. Herényioví mali ešte troch súrodencov a rodina bývala v Skalici na námestí, kde mali mäsiarstvo. Gertrúda pomáhala v Bratislave aj jeho sestre Marte, ktorá za ním chodiť nemohla, lebo ju sem - tam polícia sledovala, tak mu nosila bielizeň, nemala srdce nepomôcť mu, lebo vedela ako zaobchádzajú s vyšetrovanými. Vtedy netušila, že surové vyšetrovanie a bitky pri výsluchoch sa stanú súčasťou jej života. Anton Tunega ju navštívil aj Vo Vysokých Tatrách, kde s v Novom Smokovci liečila v sanatóriu na TBC. Po návrate do Bratislavy v starostlivosti o bratranca pokračovala. Nechcela byť hrdinkou, chcela normálne žiť. Keď po Vianociach 1948 zatkli brata Františka, 11. januára 1949 prišli ju tajní odviesť z jej pracoviska. Po Novom roku bývalo vždy veľa práce a tesne pred obedňajšou prestávkou prišli za ňou dvaja muži v kožákoch, ktorí sa legitimovali a začali prezerať stôl a potom že musia urobiť aj domovú prehliadku. Zobrali jej aj listy od Jožka s ktorým predtým chodila. Zobrali ju na políciu na Špitálsku ulicu. Keď sa ich pýtala prečo ju zatýkajú, odpovedali protiotázkou: "Vy to neviete?" Zobrali jej kabelku, zlatú retiazku, okuliare, prstene a pás z kabáta. Voviedli ju do tmavej miestnosti, kde boli ešte 3 ženy. Zobrali ju na výsluch. Vtedy nevedela, že okrem jej brata Františka je už zatvorený aj jej bratranec Anton Tunega, jeho sestra Marta, Albert Púčik a ďalší. Nasledovali výsluchy, bili ju žilou po chodidlách i päsťami po celom tele. Ona pri vyšetrovaní bola dobitá, ale jej spoluväzenkyňa Cilka ktorá po návrate z výsluchu si sadla na záchod a začala silno krvácať. Bola v druhom mesiaci tehotenstva - a toto bol to začiatok potratu.
Pätnásteho apríla 1949 prokurátor Anton Rašla vyniesol voči nej obžalobu. Súdny proces trval od 10. do 21. mája. Prebiehal s vylúčením verejnosti, až na vynesenie rozsudkov boli pripustení príbuzní. Dostala 8 rokov. Zdalo sa jej popri jej chorobe, že nad ňou vyniesli rozsudok smrti. Na prvú návštevu prišla matka a švagriná Anna, Františkova manželka. Návšteva trvala 2 minúty. Bola prevezená do Ilavskej väznice. Keďže pracovala v sporiteľni a mala TBC pridelili jej knižnicu, sklad s oblečením, vypĺňanie dotazníkov, poštu. Vtedy ešte každá väznica mala aj svojho kňaza, v kaplnke ktorá bola vedľa izby v ktorej ju ubytovali, bol oltár, lavice i harmónium. V izbách bol nad vchodom drevený kríž. Od 1. júla bol zrušený väzenský kurát a omše prichádzal slúžiť kňaz z Ilavy a miništroval mu kňaz - väzeň. Na organe hrával väzeň, poslanec slov. snemu P. Guzikevič. V roku 1950 asi v marci zrušili všetky kaplnky a zvesili kríže. Z bývalej kaplnky sa stala normálna cela. Bolo zakázané modliť sa.
10. - 15. septembra 1950 v Prahe mali odsúdení v procese Púčik, Tunega a spol. v Prahe odvolacie pojednávanie. Jej ani bratovi Františkovi trest nezvýšili, ale jej sesternici Marte zvýšili zo 6 na 10 rokov a najstrašnejšie Púčikovi, Tunegovi a Tesárovi z doživotia na trest smrti. 21. februára 1951 ju prekvapila návšteva matky v strede týždňa. Tá jej naznačila, že Tonka a jeho dvoch kamarátov popravili... Na jeseň 1951 bola prevezená do Rimavskej Soboty, potom do Pardubíc. Biedna strava, prísna disciplína, časté nástupy, práca aj po pracovnej dobe, nedôstojné podmienky, problémy s odsúdenými za kriminálne činy, šikanovanie, donášanie, biedna strava... 17. novembra 1952 ju zavolali na veliteľstvo a sľúbili jej, že ju zajtra prepustia, no odsunulo sa to na ďalší a potom na ďalší deň, až sa to natiahlo na 9 mesiacov. Ešte počas neskorej jesene museli ženy ktoré boli choré na TBC, mali rakovinu, či žalúdočné vredy vyťahovať ručne výkaly zo žumpy, keď ostatné ženy pracovali na vyťahovaní repy zo zeme. Na Vianoce ju navštívila vo väzení mama. Vo februári ju stihla ťažká chrípka, no na penicilín, či iné lieky vo väzení na ne nemali nárok. Tiež ich stihla hnačka z pokazeného mlieka, ktoré im dali na večeru... 17. augusta 1953 bola prepustená. Dostala päťročnú podmienku a päť rokov zákaz pobytu v Bratislave. Zamestnala ako robotníčka v Kartoprodukte v Skalici, od roku 1960 pracovala ako šička v textilke. Až v roku 1968 si našla prácu účtovníčky v Grafobale, kde pracovala až do odchodu do dôchodku v roku 1982. Ako 36 ročná sa vydala za Františka Sňadu. Ich túžba po deťoch sa nenaplnila, pravdepodobne sa tak stalo aj následkom krutých rokov väzenia. Zomrela 18. decembra 2007 vo veku 82 rokov.
TK KBS informoval Ľudovít Košík
